Je to snaha poškodiť. Herečka Siposová reaguje na obvinenia exkolegu z homofóbie

Žena, o ktorej bola v článku reč, však nedostala priestor na vyjadrenie. Pre Štandard to povedala riaditeľka a zakladateľka Red Cat Cabaret Lucia Siposová. „Nie som v rozhovore menovaná, ale ľudia ma v ňom aj tak spoznávajú,” okomentovala článok Siposová.

Po uverejnení rozhovoru Denníka N s Václavom Púčikom podľa vlastných slov kontaktovala aj šéfredaktora média, ktorý údajne na jej email nezareagoval. „Považujem za novinársky neprofesionálne a neetické uverejňovať hanlivé jednostranné vyjadrenia jednej osoby, vytrhnuté z kontextu, bez preverenia informácií a poskytnutia priestoru pre druhú stranu,“ povedala herečka denníku Štandard.

„Zrejme žijeme v dobe, keď ktokoľvek môže čokoľvek povedať o druhom človeku, či už na základe osobnej pomsty, závisti, túžby po pozornosti alebo snahy poškodiť,“ povedala Siposová. „Vaškove vyjadrenia považujem za odzrkadlenie nášho osobného konfliktu, ktorého predmetom vôbec nebola jeho orientácia, ale rozchod našich umeleckých ciest, zlá atmosféra v divadle a koniec osobného porozumenia,“ dodala herečka.

Šéfredaktor Denníka N redakcii Štandardu ozrejmil, že email od pani Siposovej najskôr nezaregistroval, preto naňho ihneď neodpovedal. Neskôr podľa jeho slov s Luciou Siposovou komunikovala jeho zástupkyňa.

V rozhovore pre denník Štandard sa herečka a režisérka vyjadruje aj k jednotlivým tvrdeniam Václava Púčika, ktoré v rozhovore s Denníkom N zazneli na jej adresu.

Pán Púčik vás v rozhovore obvinil z „homofóbnych vyjadrení“, teda, že ste mu povedali, „že sa Vám v súbore žiada viac mužskej heterosexuálnej energie“. Aká je vaša verzia? 

Vaško bol jedným z mojich najbližších priateľov tridsať rokov. Pripadá mi naozaj nešťastné, že musím naše osobné spory, ktoré sa vôbec netýkajú jeho orientácie, riešiť v médiách. Ale doba sa mení, ľudia sa menia, nie každý ten tlak ustojí. Red Cat Cabaret je slobodný súkromný podnik bez dotácií, fungujeme len vďaka priazni divákov a talentovaných kolegov. Musí si sám na seba zarobiť, a ja nesiem zodpovednosť za to, čo ľuďom ponúkame. 

Mám právo si ako majiteľka, autorka myšlienky, väčšiny scenárov a herečka  vyberať presne podľa kľúča, ktorý, paradoxne, uvádza Vaško v rozhovore. 

Myslíte jeho vyjadrenie, že „režiséri nikdy neobsadzujú podľa toho, kto má aké vyznanie alebo akú orientáciu. Obsadzujeme podľa toho, aký je kto umelec, protagonista a herec, a či sa na danú rolu hodí typovo a remeselne”?

Presne tak. Ak som použila podobné vyjadrenie, ako spomína, bolo to v kontexte pracovného procesu, ale určite v tom nie je nič osobné, je to zákerne zneužité. Vaško bol jediný umelec hlásiaci sa k LGBTI+ komunite, ktorý odišiel. A dobrovoľne. Ostatní zostali a noví pribudli. Mimochodom, celou mojou osobnou tvorbou sa nesie téma tolerancie a lásky k ľuďom. Moja práca aj moje bytie hovoria za mňa. 

Václav Púčik v rozhovore pre Denník N o danom „incidente” povedal: „Je to rovnaké, akoby povedala, že máme v divadle už nejako veľa židov, tak tam treba dať nejakého katolíka.“ Je to podľa vás dobré prirovnanie?

Je to cez čiaru. Nikdy sme niečo také neriešili. Obsadiť ľudí, či už do filmu alebo do predstavenia, je alchýmia. Musí to byť správne namiešané, aby to fungovalo. Vierovyznanie s tým predsa nemá nič spoločné. Tak napríklad, ak máme v šou štyri dievčatá, potrebujem, aby bola každá iná. Neobsadím povedzme tri čiernovlásky. Je to diskriminácia? Potrebujem rozmanitosť, všestrannosť umelcov. Potrebujeme do šou mužov, ženy, niekoho jemného, niekoho drsnejšieho, rôzne energie, typológie, vytvoriť tú správnu chémiu. Autenticitu, ktorá je u nás základ. Keď neobsadím niekoho, kto sa do šou nehodí, je to diskriminácia? Myslieť pri tvorbe na osobné veci, ako kto čomu verí a s kým spáva, je pre mňa absurdné. A Vaško by kedykoľvek v tomto so mnou súhlasil, bol to talentovaný režisér a mal na to cit. Neviem, o čo mu teraz ide. Mám celkovo pocit, akoby sa ľudia začínali brať príliš vážne. Strácajú nadhľad a humor.

Václav Púčik zároveň v rozhovore tvrdí, že ste sa vyjadrili proti používaniu akýchkoľvek „LGBTI+ symbolov” vo vašom divadle. Je to pravda?

V každom našom predstavení zdieľame hodnoty ako sloboda, tolerancia, láska, radosť a odvaha byť sám sebou. Ľudia, ktorí k nám chodia, to veľmi dobre vedia. Z každej našej šou je zjavné, že neodsudzujeme ani LGBTI+ komunitu, ani žiadnu inú komunitu, ani jednotlivcov, naopak. Ľudia, ktorí ma poznajú osobne, vedia, že sa mi protiví nadradenosť a pretvárka. Máme predstavenie, ktoré doslova o tejto téme edukuje. Ale o všetkom aj žartujeme, a občas aj nekorektne. Sme kabaret, slobodné územie. 

A s tým má niekto problém?

V poslednom čase, aj po zverejnení rozhovoru s Vaškom, sme zažili tlaky, nech sa vyjadríme. Pýtajú sa nás, prečo nemáme vlajky, prečo nevyjadrujeme solidaritu, nenosíme odznaky, nerobíme vyhlásenia. Nielen k téme LGBTI+, ale aj k Ukrajine, k očkovaniu a k ostatným kontroverzným a spolitizovaným témam.

Prečo ste sa rozhodli nevyjadrovať sa k politike?

Je nás v kabarete mnoho, sú ľudia, ktorí sa vyjadrovali, mali rôzne názory alebo aj žiadne, ale rešpektovali sme sa navzájom, lebo podstatné pre nás je, že sme spoločenstvo ľudí, a nie stádo alebo armáda. A máme sa radi. Ja osobne sa chcem aj naďalej sústreďovať na hodnoty, ktoré každý víkend ľuďom odovzdávame a ktoré nás spájajú. Nie je mi vlastné sa akokoľvek vyhraňovať a značkovať. Snažím sa robiť svet lepším miestom tak, ako viem, teda umením, ktoré „netlačí na pílu” a dáva priestor všetkým. Red Cat Cabaret oslovuje aj umelcov, aj divákov rôznych orientácií, viery, národností, názorov. Zmyslom našich predstavení je ľudí zabaviť, inšpirovať, spájať, prinášať pozitívnu energiu, a nenásilne posúvať ich hranice myslenia a srdca. Bez vlajok, bez veľkých prehlásení, bez posudzovania a bitia sa do hrude.