Trápenie kresťanského demokrata

Snahy niektorých členov KDH dať moc do rúk progresívcom a zároveň od nich žiadať, aby neboli progresívci veľmi nedávajú logiku.

Nielen Hlas, ale aj KDH by mohlo za istých okolností zamiešať kartami. A možno byť aj povestným jazýčkom na váhach pri skladaní novej vlády. Kresťanských demokratov totiž nepotrebuje len Šimečkovo PS, ale zišlo by sa aj Smeru, ktorý je dnes odkázaný na trochu divoko vyzerajúcu zostavu poslancov z kandidátky SNS. V kuloároch sa už takéto hlasy ozvali zo Smeru, aj z Hlasu. Pellegrini napokon KDH označil za mentálne najbližšieho partnera už pred voľbami.

Kádeháci si tak opäť môžu položiť Hevierovu otázku: kade, há?

Na prvý pohľad nie je čo riešiť. Strana si koalíciu so Smerom zakázala, Majerský to pred voľbami aj po nich ikskrát zopakoval. Ale zároveň hovorí, že rozhodnúť má Rada KDH v polovici októbra. V médiách zase počuť názory tých, ktorí sú síce zvolenými poslancami, ale nie členmi strany.

Tak si to preberme.

Aj keď dnes sa s KDH počíta skôr do Šimečkovej zostavy, zdá sa, že v skutočnosti by kresťanským demokratom mohla byť bližšia dohoda na koalícii so Smerom. Dôvod je jednoduchý, vláda s Ficom má menej ideologických rizík a ponúka väčší priestor na realizáciu programu KDH.

Na to, aby sme pochopili, v čom je problém koalície KDH a PS, sa stačí pozrieť na červené čiary, ktoré kresťanskí demokrati načrtli. Ak by KDH chcelo vstúpiť do vlády s progresívcami a nezaprieť svoje hodnoty, muselo by PS, teda preferenčne najsilnejšiu stranu takejto koalície, presvedčiť, aby sa vzdala svojej vlastnej identity.

Každý, kto sníva o takomto scenári, by si mal uvedomiť, že progresívci bez rovnakopohlavných manželstiev a gender ideológie už nie sú žiadni progresívci. Žiadať od nich niečo také je rovnako naivné, ako tlačiť na Fica, aby akceptoval Hamrana alebo znížil dôchodky. Okrem toho, registrované partnerstvá si za prioritu stanovil aj Richard Sulík. KDH by teda muselo odstaviť od kľúčovej agendy rovno dve strany.

Minca má aj druhú stranu. Je v podstate isté, že ak by sa to KDH podarilo, „nevykastrovalo“ by to len PS, ale z hodnotových otázok by rovnako nič nepresadili ani kádeháci.

Tretie riziko je, že keby niečo prišlo z Bruselu alebo zo Štrasburgu, progresívci by sa tvárili, že oni nič a KDH by ideologickú kolonizáciu muselo akceptovať.

Žiadna takáto vláda ešte nie je a už sa dejú podivné veci.

František Mikloško, ktorý je najväčším zástancom koalície s progresívcami, je ochotný urobiť salto a poprieť to, čo doteraz reprezentoval: „Zrejme by sme tiež neotvárali morálno-etické otázky. A tie sú pre KDH veľmi dôležité. Ale už sme zistili, že na to treba ísť inou cestou – osvetou a pomocou matkám v tehotenstve či rodinám. Povedzme si, čo je v tejto chvíli pre Slovensko najdôležitejšie. A to je zápas s korupciou a pozdvihnúť životnú úroveň obyvateľstva. Ak niekto chce iné ďalšie veci, tak presadzuje stranícke záujmy a nie záujmy Slovenska,“ povedal.

Považovať ochranu života a manželstva za stranícky záujem, ktorý nie je záujmom Slovenska, to je zaujímavý vývoj pána Mikloška.

Ak sa Mikloško kádehákov snaží uchlácholiť tým, že majú nahradiť ochranu života za osvetu a pomoc matkám, tak niečo dôležité opomína: v koalícii so SaS a PS nebude možné ani to. Alebo sme už zabudli, ako dopadla Anna Záborská, keď chcela pomáhať matkám a robiť osvetu? A to vtedy bola vo vláde len SaS. Ak by KDH predstavilo akýkoľvek návrh v tejto oblasti, progresívci so Saskou, médiami a hlučnými aktivistami by ich rozniesli na kopytách.

Chce azda František Mikloško dopadnúť ešte horšie ako Záborská?