Ešte pár slov k exit pollom, ktoré sa odtrhli od reality. Prečo sa to deje a kto za to môže

Má to ešte význam? Má význam sledovať exit polly a komentovať voľby a politiku podľa nich? Nerobia všetky tie hovoriace hlavy v nočných štúdiách v deň volieb zo seba tak trochu hlupáčikov? Veď už o pár hodín bolo všetko inak.

Všetci sme videli, ako sa volebné výsledky jednotlivých strán a realita od exit pollov líšili. Iný bol víťaz a iná bola aj pravdepodobnosť vlády. Hlas a Smer boli v oboch prieskumoch oproti oficiálnym výsledkom podhodnotené. Progresívne Slovensko, najmä v prieskume Focusu, podstatne nadhodnotené. Agentúra Median pre RTVS dopadla o niečo lepšie.

Tak isto dopadol exit poll Focusu pre TV Markíza aj pred troma rokmi. Výrazne nadhodnotil najmä PS, SaS a Za ľudí, ktorým kryli chrbát médiá, zatiaľ čo Smeru ubral oproti realite vyše tri percentá.

Túto otázku sme riešili aj v redakcii Štandardu a naši komentátori sa spoločne zhodli, že nič nebudú podľa exit pollov hodnotiť ani komentovať, aj krátke videá museli počkať až do rána. Bolo to racionálne rozhodnutie.

Netýka sa už opakovane len Slovenska, videli sme ho aj po prezidentských voľbách v roku 2016 v USA, keď vyhral Donald Trump. Všetky veľké médiá čakali opak. A predsa Trump presvedčivo vyhral.

Niečo podobné sme zažili aj teraz na Slovensku.

Ficova strana bola tá, o ktorej sa pred voľbami vo väčšine mainstreamových liberálnych médií hovorilo, že je proruská, protiukrajinská, môže obnoviť zlodejský štát… Tie isté médiá pretláčali ako jasnú voľbu progresívcov. Vznikol akýsi celonárodný naratív, že člen „slušnej“ spoločnosti predsa nemôže voliť Fica, s ktorým bol najmä spočiatku spájaný aj odídenec Pellegrini. Podobne to bolo s mediálnou kampaňou aj vo voľbách 2020.

Tento výtlak médií spôsobil, že volič PS (v minulých voľbách aj OĽaNO, SaS či Za ľudí) sa za svoju voľbu, krytý spoločenským a mediálnym trendom, vôbec nehanbil. No evidentne nie každý volič Smeru sa k svojmu rozhodnutiu chcel v prieskume priznať a od anketárov skôr bočil. To, samozrejme, neplatí o všetkých, každá strana má svoje jadro skalných prívržencov. No sčasti to môže vysvetľovať niektoré výrazné odchýlky exit pollov od reality.

Volá sa to participation bias. V USA na tom pohoreli prestížne noviny

Takéto skreslenia v prieskumoch nie sú až také výnimočné. Z histórie sa dá vybrať viacero príkladov. Tento efekt skúmali aj mnohí vedci. Takzvaný participation bias, čo sa dá voľne preložiť ako skreslenie na základe motivácie dopytovaných zúčastniť sa na prieskume, je fenomén, na ktorý v Spojených štátoch doplatil v 30. rokoch minulého storočia vtedy prestížny magazín Literary Digest.

Ten spravil pred americkými voľbami v roku 1936 obrovský prieskum na vzorke zhruba 10 miliónov obyvateľov USA, čo predstavovalo približne osem percent vtedajšej populácie krajiny. Do redakcie sa vrátili odpovede od vyše dvoch miliónov ľudí, pričom vyplynulo, že voľby by mal vyhrať republikánsky kandidát Alf Landon (54 percent) pred demokratom Franklinom Rooseveltom (41 percent).

Výsledky volieb dopadli úplne inak. Roosevelt vyhral voľby drvivou väčšinou 60,8 percenta hlasov, oproti Landonovi, ktorý presvedčil len 36,5 percenta voličov. Pre denník Literary Digest bola táto chyba dokonca existenčnou, keďže dva roky po spomenutých voľbách noviny zanikli.

Ako je možné, že je obrovská vzorka taká fatálne nepresná?

Na vine boli podobné skreslenia, ktoré vstupujú v menšej či väčšej miere do väčšiny podobných prieskumov. S niektorými sa dá pracovať, iné je omnoho ťažšie ovplyvniť. Anketári denníka spravili dve základné chyby.

Časopis rozoslal približne 10 miliónov „anketových lístkov“ na adresy získané z viacerých zdrojov, napríklad zoznamov členov klubov a združení, zoznamov voličov či záznamov o povolaniach. Ale väčšinu kontaktov, ktorým redakcia posielala hlasovací lístok, získali z telefónnych zoznamov a z registrov automobilov. To skreslilo výsledok prieskumu. Na zoznam redakčnej vzorky sa dostali najmä dobre situovaní ľudia, ktorí by väčšinou volili republikánov. Vzorka tak bola od začiatku neobjektívna – ukážkový príklad sampling bias.

Podľa štúdie publikovanej v Cambridge University Press však toto dlhodobo vedecky prijímané vysvetlenie nie je až tak presné (z viacerých dôvodov, na objasnenie ktorých nie je v tomto texte priestor). Ako zásadný problém sa začal neskôr vnímať fakt, že odpovede reprezentovali len časť populácie s relatívne intenzívnym záujmom vysloviť svoj názor.

Do hry sa dostal takzvaný participation alebo nonresponse bias. Väčšie negatívne emócie vzbudzoval vtedajší prezident Roosevelt než menej známy Landon. A v prieskume odpovedali častejšie ľudia, ktorí Roosevelta nemali radi. Hlasovali za Landona.

„V tomto prípade si možno predstaviť, že menšina voličov, ktorí boli proti Rooseveltovi, mala silnejšie pocity z volieb ako pro-Rooseveltova väčšina. Respondenti prieskumu a respondenti, ktorí neodpovedali, uprednostňovali opačných kandidátov – v tomto prípade Landonovi priaznivci oveľa častejšie vyplnili a odoslali (redakcii) lístok,“ uvádza štúdia.

Zdá sa, že podobne sa dajú vysvetliť aj značne nepresné slovenské exit polly. Smer mal najmä vplyvom informovania z mainstreamových médií negatívnu emóciu, ktorá mohla u časti jeho voličov vyvolávať pocity hanby. Tí, ktorí mali záujem odpovedať anketárom, boli pravdepodobne ľudia, ktorí boli viac motivovaní svoju voľbu zdôrazniť. A boli na ňu hrdí.

No medzi takmer troma miliónmi voličov, ktorí sa rozhodli neodpovedať a anketárov obišli, bolo voličov Smeru evidentne viac, než medzi tými, ktorí boli ochotní po odvolení svoju voľbu prezradiť.

Exit pollom sa na Slovensku zjavne nedarí, ale liberálne médiá by z toho nemali obviňovať slovenských voličov či realitu, ale pozrieť sa na seba. Napríklad už aj na to, že v štúdiách voľby komentovali ľudia, ktorí lepšie ako voličom Smeru či SNS rozumejú voličom liberálnym. Túto jamu si vykopali sami.