Bývalý izraelský vojak Tomáš Alner: Izrael bude ako ranený tiger. Treba čakať vysoké počty obetí a vojnu v meste, dom po dome

Pôsobili ste v izraelskej armáde, máte skúsenosť s bojovými akciami. Ale predtým, než sa vás spýtam na vojnu, ako hodnotíte to, čo sa od soboty deje v Izraeli?

Jednoznačne možno povedať, že vojenská akcia Izrael zaskočila. Objavujú sa informácie, že príprava trvala niekoľko rokov, pričom Hamas a ďalšie organizácie, ktoré sa na útoku podieľali, súčasne v tom čase vypúšťali informácie a úmyselne zavádzali, že nemajú záujem o konfrontáciu a podobne. To je tiež hlavný dôvod, prečo bol Izrael nepripravený.

Treba si však uvedomiť, že armáda nie je polícia alebo požiarny zbor, nedokážu byť za polhodiny na mieste. Bojovalo sa naraz na 22 miestach, útok prišiel zo vzduchu, z mora, po zemi, vykopané boli tunely, treba vedieť, že armáda nebola v pohotovosti, preto ju nemožno nasadiť ako políciu. To je falošná predstava. Mobilizácia armády sa počíta na dni.

Napriek tomu, Izrael má dlhodobo obrovskú technologickú prevahu, zvlášť to platí pre spravodajskú činnosť. Čím si vysvetľujete, že ani izraelské, ani americké tajné služby tentoraz nič nevedeli?

Bolo to prekvapujúce a bolo to zlyhanie na strane rozviedky. Vyplýva z toho, že muselo ísť o viacročné zlyhanie a nemyslím si, že to súviselo s nejakou nedávnou politikou izraelskej vlády, ako to niektorí komentátori píšu. Nemám však odbornosť v tejto oblasti, nechcel by som o tom špekulovať. Určite sa to bude riešiť.

Prejdime k tomu dôležitejšiemu, čo sa deje a čo sa môže stať. Netanjahu vyhlásil stav vojny a očakáva dlhú vojnu. Čo si pod tým predstavujete vy?

To, čo sme videli, bola kataklizma. Padla nepísaná dohoda, ktorá sa sformovala za niekoľko rokov, že obe strany vedú iba obmedzené vojenské akcie, akoby hrali šach. Jeden potiahol jednou, druhý inou figúrou, nestrieľalo sa až tak ďaleko, odveta sa nerobila masívna a podobne. Každý chránil to, na čom mu záležalo. Pre Hamas to bola kontrola nad Pásmom Gazy, pre Izrael obete medzi vojakmi. V rámci tejto nepísanej dohody dochádzalo k obmedzeným akciám. Ďalšia vec, prečo doteraz nedošlo k operácii zo strany Izraela je, že v Gaze neexistuje voči Hamasu žiadna lepšia alternatíva. Aj keby bol Hamas a jeho vláda zničené, nepovstane tam nijaká demokratická vláda, môže ho nahradiť ešte horšia organizácia. Preto bol doteraz Izrael, aj obidve strany vo svojom prístupe obmedzené. Niečo sa však zmenilo. A obe strany teraz potrebujú dlhú vojnu.

Prečo? Čo sa zmenilo?

Na jednej strane stoja organizácie financované Iránom, ktorý má záujem, aby Izrael neuzavrel zmluvu so Saudskou Arábiou. To by predstavovalo pre Irán obrovský problém, je to pre nich za červenou čiarou. Irán preto potrebuje dlhú vojnu, aby sa moslimský svet postupne radikalizoval. Skutočným vládcom Gazy je Irán. Irán to financoval a plánoval, Irán má záujem na dlhej vojne Palestíny s Izraelom.

Prečo má mať na nej záujem aj Izrael?

Izraelská verejnosť dlhodobo žiada, aby sa bezpečnostný problém s Hamasom a ďalšími organizáciami vyriešil. Červená línia bola prekročená a aj keby nebola odvaha a záujem vo vedení štátu alebo armády, verejnosť ich k tomu dotlačí. Keby to vláda teraz nerobila, tak by padla.

Netanjahu hovorí, že Izrael chce zničiť Hamas. Hoci má izraelská armáda skúsenosti s vojnou v meste, Gaza je iný prípad. Ako možno vyhrať vojnu v mestskej aglomerácii, kde žijú stovky tisíc ľudí?

Je veľmi ťažké takto husto obývané územie celé „prečesať“, dobyť, odzbrojiť a dostať pod kontrolu. Izrael navyše nebude viesť vojnu tak, ako to robí Rusko na Ukrajine, ktoré nevie viesť vojnu v meste a všetko zrovnáva so zemou.

Na druhej strane, po tomto útoku má Izrael trochu viac rozviazané ruky. Na svojej strane má mienku západnej verejnosti, aspoň zatiaľ. Preto si myslím, že ľudí nebudú teraz tak šokovať počty civilných obetí, ani izraelskú verejnosť počty mŕtvych vojakov, pretože šok už nemôže byť väčší. Nálada v Izraeli sa zmenila.

Priblížte to.

Prirovnal by som to k jomkipurskej vojne, ktorá bola presne pred 50 rokmi a ktorú Izrael takmer prehral. To porovnanie je v tom, že od roku 1967 vládol v Izraeli pocit eufórie, že sme veľmoc, sme najsilnejší, za 6 dní sme vyhrali vojnu so všetkými susedmi, nikto na nás nemá. Naraz ale prišla v roku 1973 jomkipurská vojna. Bola to veľmi krvavá a náročná vojna, prvýkrát mal Izrael pomoc zo strany USA, keby ju nemal, otázka je, kto by bol vojnu vyhral. Vďaka tomu prišlo vytriezvenie a návrat do reality.

Niečo podobné sa stalo teraz. Izrael je technologická veľmoc, má voči svojim susedom v niektorých oblastiach prevahu, ale ako každá krajina má aj obmedzenia. V dôsledku toho, čo sa stalo, sa nebude Izrael cítiť tak sebavedome, nebude ani taký veľkorysý. Jeden z komentátorov to prirovnal k ranenému tigrovi, Izrael sa bude správať omnoho drsnejšie, pretože sa cíti byť v ohrození, ja s tým súhlasím.

Čo to však znamená v Gaze, v meste, kde žije 600-tisíc ľudí?

Dobyť husto osídlené územie, dom po dome, kde budú nastražené výbušné zariadenia, míny, rôzne sofistikované výbušniny v podstate na každom kroku, bude nesmierne náročné, bude to trvať dlhé mesiace a bude to stáť veľa životov. To hovorím z vlastnej skúsenosti. Izraelská armáda v tomto čase povoláva státisíce mužov do zbrane práve preto, že to bude náročná operácia, aj preto že hrozí zapojenie Hizballáhu zo severu. Pretože to je celé zinscenované Iránom.

Práve preto, že pôjde o de factu vojnu v meste, aký je váš odhad, čo môže Izrael v takejto situácii dosiahnuť? Zničiť Hamas – to neznie veľmi uveriteľne.

Konflikt, ktorého sme svedkami, nie je konfliktom medzi Izraelom a Hamasom. Treba to stále opakovať. Toto nie je konflikt s jednou organizáciou, organizácií zapojených do vojny je mnoho. V podstate ide o armádu skoro nezávislej krajiny, ale, kto tam vládne, je irelevantné. Ide o to, že v Pásme Gazy je nesmierne veľa zbraní, sú tam vycvičení ľudia a je tam vôľa bojovať. Keď toto všetko spojíme dokopy, môžeme to nejako nazvať alebo onálepkovať, ale to nie je dôležité.

Ani sobotný útok nebol útokom jednej organizácie, nebol to ani teroristický útok, spôsob vedenia boja bol, samozrejme, nezákonný a boli porušené vojenské konvencie. To, čo nás čaká, je preto vojenský konflikt, bude mať síce asymetrický charakter, ale bude to vojenský konflikt, nie protiteroristická akcia. A nebude to akcia proti jednej organizácii, ale proti infraštruktúre, proti ľuďom, ktorí majú vôľu bojovať, a ich zásobám zbraní. To sa, samozrejme, nikdy nedá dosiahnuť na 100 percent.

Všimnite si, že neboli zatiaľ stanovené žiadne kritériá, podľa ktorých by sme mohli zadefinovať, čo je víťazstvo. Je to dosť bežný prístup, ani Rusi na Ukrajine si také ciele nestanovili, jednoducho preto, aby Rusko mohlo hocikedy skončiť vojnu a povedať, že ciele boli naplnené, pretože Ukrajina je denacifikovaná. Izrael sa bude správať podobne, aby sa z Gazy mohol stiahnuť hocikedy a povedať, že Hamas nebude mať najbližších 20 rokov silu zopakovať útok. Aj keď to, samozrejme, nemusí byť pravda.

Netanjahu však hovorí, že chce zničiť Hamas, a to je dosť konkrétne. Pritom sa asi zhodneme, že sa to nedá dosiahnuť. Prečo to potom hovorí? Neznamená to niečo iné, napríklad, že sa Izrael pokúsi o obnovenie priamej kontroly nad Pásmom Gazy v podobe, ako je to na Západnom Brehu?

To ale Netanjahu nepovedal.

Nepovedal, ale ako inak sa dá zničiť Hamas, než dostať Gazu pod de facto kontrolu Izraela?

Ani vtedy sa nedá Hamas zničiť. Napokon, Hamas je najpopulárnejšou organizáciou aj na území Západného brehu. Netanjahu sa bude snažiť tento cieľ vykladať rôzne. Je to politik, ale politikov nikdy nemožno brať doslovne, a niekedy ani vážne. Myslím si, že Netanjahu sa vyjadruje tak, aby sa to dalo vykladať rôzne. Niečo iné ale je, že armáda dostane konkrétne úlohy a tie bude sledovať. Tie ja, samozrejme, nepoznám a nebudú zverejnené. Ponúka sa však niekoľko scenárov, čo to môže byť.

Napríklad?

Úplne najlogickejším cieľom by mohlo byť, aby izraelská armáda odrezala spojenie Pásma Gazy s Egyptom takým dlhým pásmom, ktoré by mala pod svojou kontrolou, aby sa nedali podkopať tunely a nedali sa pašovať zbrane z Egypta do Gazy.

Čo je podľa vás v tejto vojne najväčším rizikom z pohľadu Izraela?

Určite rukojemníci, ktorých Hamas zajal. V Izraeli je obrovská citlivosť voči každému ľudskému životu z izraelskej komunity, celé desaťročia bola doslova národná trauma, keď v Libanone zmizol jeden pilot Ron Arad, za nezvestného bol vyhlásený v októbri 1986, a celé desaťročia bolo cieľom izraelských politikov získať aspoň jeho mŕtve telo. Arabi si to dobre uvedomujú. Naposledy bol izraelský vojak Gilad Šalit vymenený za viac ako tisíc palestínskych väzňov, z toho viacerých odsúdených na doživotie. Tu je slabá stránka Izraela, pretože unesených je teraz veľa. Hamas tvrdí, že ide 130 ľudí, aj keby sme odrátali povedzme 10 thajských robotníkov, na ktorých prepustenie bude tlačiť Thajsko, tak aj tak je to vysoké číslo. Všetci majú veľké rodiny, takže bude zasiahnuté množstvo rodín, dovolím si odhadnúť, že žiadna z izraelských komunít na juhu neostane nepoznačená. Z toho bude prameniť tlak nielen na vojenskú akciu, ale aj návrat ich blízkych. To považujem za najväčšie riziko vojenskej operácie, že v určitom momente by sa musela zastaviť a Izraelčania by boli prinútení jednať.

Dlhodobo najväčšou obavou na Blízkom východe je veľká regionálna vojna Izraela a Iránu, do akej miery ju teraz považujete za pravdepodobnú alebo nepravdepodobnú?

Nemyslím si, že priamy vstup Iránu do vojny je pravdepodobný. Avšak treba si vyjasniť, čo to znamená. Ak pod tým myslíme, že by sme videli nasadených iránskych vojakov, myslím si, že je to prakticky nemožné. Okrem iného aj preto, že Iránčania nechcú, aby ich vojaci skončili v izraelských väzniciach. Irán navyše takto nebojuje, neposiela svojich vojakov, bojuje do posledného Araba. Ale rozhodne hrozí väčšie zapojenie Hizballáhu a rôznych milícií.

Posledná otázka. Vzťahy USA a Izraela, Bidena a Netanjahua nie sú dobré, Amerika kritizuje Netanjahua za súdnu reformu, zloženie vlády a podobne. Viete si predstaviť, že keby vojna v Gaze bola krvavá s vysokými obeťami, že by Američania prestali podporovať Izrael tak, ako to vidíme dnes?

Nemyslím si to. Naopak, si myslím, že z tohto hľadiska je Izrael v najlepšej pozícii za posledné desaťročia, a to aj voči Amerike, aj voči ostatným západným štátom. Príčinou je, že útok Palestínčanov obrátil mienku v prospech Izraela minimálne na najvyšších miestach a tiež vo veľkej časti verejnosti. Preto neočakávam takýto problém, určite nie zo strany prezidenta Bidena.