Videá z vojny. Kto by sa chcel predvádzať svetu vo chvíľach najhoršieho poníženia?

Vo chvíľach, keď sa rozbehnú dejiny, je ale v niečom spoľahlivejší ako veľké spravodajské agentúry. Známy americko-nemecký politológ Yascha Mounk to v poste na tej sociálnej sieti popísal slovami: „Z Twitteru sa stalo niečo strašné. Ale depresívna pravda je taká, že každý, kto tam strávi päť minút, dostane základnú predstavu barbarstva, ktoré sa práve v Izraeli odohralo. Ten, kto si bude päť minút čítať titulky New York Times, Washington Postu, Wall Street Journalu alebo Guardianu, o ňom nebude mať poňatia.“

Myslím, že má pravdu (hovorím teraz o veľkých svetových médiách). Úzkostlivá zdržanlivosť vo výbere slov, ktorá nebýva uplatňovaná v situáciách, keď útočí Izrael, sa stala nástrojom nevedomého či vedomého skresľovania toho, čo sa práve udialo. Označiť akciu Hamasu za „prekvapivý útok“ je istým spôsobom vecne správne – bol to útok a bol prekvapivý. Mounk a nielen on (rovnaký termín použila aj predsedníčka Európskej komisie) však píše o barbarstve. 

Zjavne tým naráža nielen na zmysel tej masovej vraždy, ktorým ako keby bolo práve a predovšetkým vraždenie. Páchatelia sa navyše snažili ten „barbarský“ rozmer svojho počínania čo najviac a pokiaľ možno globálne – zviditeľniť. Áno, zabíjame ženy a deti! Áno, berieme dezorientované babičky ako rukojemníkov! Áno, skáčeme od radosti, keď okolo nás prejde pick-up s obnaženou bezvládnou či mŕtvou obeťou!

Sen o oslobodenom barbarovi

Barbarstvo je nebezpečné slovo. Naznačuje povýšenú nadradenosť. Takzvaný civilizovaný človek ním vyjadruje svoju prevahu nad barbarskými „divochmi“ a v nej potom napríklad nachádza aj ospravedlnenie toho, že sa k tým barbarom sám barbarsky správa. Lenže skôr ako úroveň civilizovanosti to slovo opisuje nejakú trvalo prítomnú potenciu, podobu ľudskosti. 

Má v sebe aj nejakú temne zvodnú príťažlivosť. Zdá sa mi, že silnie, zvlášť v on-line svete. Ako keby prijať barbara v sebe, uvoľniť mu ruky, bola adekvátna odpoveď na všetko to, čím dnešná západná civilizácia môže pôsobiť precitlivene alebo aj vykoľajene a upadnuto. 

Nie úplne málo ľudí na webe zdieľa tento sen o mužovi, ktorý konečne odvrhne stáročné nánosy civilizácie, umierňujúcich pravidiel, viery. A potom sa konečne dotkne svojej skutočnej prirodzenosti a obráti sa k jedinému božstvu, ku ktorému má zmysel sa obracať – sile. 

Niekomu môže pripadať paradoxné, že toto kriesenie nejakej (zdanlivo) pradávnej pudovosti sa odohráva na sieti, v prostredí vytvorenom tými najpokročilejšími technológiami dneška. Pripadá mi to skôr zákonité, barbarstvo nemá nejakú svoju dobu, nie je na ňom nič praveké, nemôže byť prekonané raz a navždy.

Počas víkendu tento potenciál ľudstva mal nejakú konkrétnu tvár alebo tváre. Odhalil sa v nich. Svoje vzhliadanie na deštrukciu a vraždu, túžbu po krvi, zbesilosť, ktorá pre seba získala nejaké vyššie ospravedlnenie. Oprávnenie vyčíňať bez výčitiek, s temným nadšením a istotou, že sa to nielen smie, ale že v tom všetkom je aj nejaká sláva. 

A mnoho ľudí, vrátane mňa, tie tváre videlo a videlo aj ich obete. Tie krátke hrozné výjavy sledovali predovšetkým z ich perspektívy, rozpoznávali v nich „človeka ako ja“, ktorý vedie život podobný môjmu, a potom sa stane… toto. Tá skrvavená mladá žena, ktorú vyvliekli z auta má nohavice na spanie, asi ju vytiahli z postele alebo ju prebudila strela a ona už nestihla uniknúť, asi si v nich šla večer ľahnúť a bol to večer ako každý iný. Ľudia tancujú na festivale, je už ráno, rave trval celú noc, možno aj dlhšie, na nebi neďaleko sa objavia riadené padáky, nepôsobí to nejako rušivo, môže to byť nejaká uletená show, ktorá patrí k tej akcii. Lenže nie je.

V statusoch, ktoré tie hrozné videá sprevádzali, som často čítal „neodvracajte oči“.

Neodvracal som ich, tiež z pocitu povinnosti alebo záväzku. Nemôžem to nevidieť, tváriť sa, že to nebolo. Zároveň som však vnímal, že tie obrazy so mnou robia ešte niečo iné, než že prebúdzajú súcit a tiež strašnú zlosť. Bolo mi ako človeku z povestnej Nietzscheho vety. Pozerá sa do priepasti a tá priepasť sa pozerá späť. A jej pohľad ho nejakým spôsobom mení, niečo v ňom uvoľňuje.

Pri tom všetkom som sa zároveň hanbil – pred skrvavenými dievčatami, ľuďmi otrasenými stratou, rodinami, ktoré sa ukrývajú v strachu o život, zohavenými telami… Že tie oči neodvraciam, že sa na ne pozerám, že ich vidím práve takto, oni by to tak predsa nechceli, nestáli by o to – predvádzať sa svetu vo chvíli najhoršieho poníženia.

Hrôza a „diskurz“

Byť takzvaným informovaným človekom totiž znamená stať sa aj akýmsi angažovaným voyeurom, ktorý je súčasne zhrozený a temným spôsobom vzrušený. V skrytosti niečo sledovať, potom sa kradmo zbaliť, keď už toho divadla bolo dosť, niečo si pri tom prežiť. Byť pritom – vo vzťahu k tomu všetkému – úplne rovnako bezmocný ako tí, ktorí sa nepozerajú. Veriť, že to neodvracanie očí môže mať aj nejaký hlbší význam, že na ňom záleží. Snáď áno. 

Ale v čom presne spočíva význam toho, že sa nejakú správu dozviem o pár hodín skôr? V čom spočíva význam toho, čo v tej chvíli prežívam? V reakciách mnohých zdesených a pobúrených užívateľov som narážal na variant otázky: Uvedomujú si tí teroristi vôbec, čo si o nich svet – vrátane napríklad aj časti ľudí, ktorí pre nich inak majú pochopenie – bude myslieť? Dosť možné, že si uvedomujú.

To iba my – angažovaní občania Západu – môžeme mať nerealisticky prehnané predstavy o faktickom význame toho, čo si o čom myslíme. A nakoniec aj tie vzbúrené city sčasti vyprchali, aby ich nahradil obvyklý stav ducha „pripojeného človeka“. To otupené hektické ničnerobenie, keď z monitora do hlavy preniká zmes hlasov, ktorá spoľahlivo prekričí jeho hlas vnútorný.

Tie obrazy, ktoré kričia od bezprostredne prežívanej hrôzy a prejavy zdesenia a šoku z toho, čo sa deje, účasti a bezmocnosti, zúčastnené reakcie a niekedy aj zranené pokusy o sebareflexiu ľudí, ktorých tá „ich“ strana šokovala a sklamala, sa totiž v mojej časovej osi striedali s obvyklým internetovým „diskurzom“. 

Niekto plánoval zrovnanie Gazy so zemou, niekto cítil potrebu podeliť sa o ten najtriviálnejší postreh – svet nie je čiernobiely. Ako v každej diskusnej zrážke o Izraeli a palestínskych územiach, sa šermovalo kauzalitami a už dávno ustálenými naratívmi. To, čo sa deje, sa deje preto, a preto, a preto a všetko to má korene v tomto. Nie, nie, nie, deje sa to preto, a preto, a preto a pochádza to z tohto. 

Nechcem to zľahčovať, zvlášť v takej vážnej chvíli. A tiež si niekedy všetko vysvetľujem reťazcom príčin a následkov. Ale niekedy, napríklad pri pohľade do priepasti, sa snaha identifikovať nejaký prehľadne fungujúci mechanizmus dejín môže zdať v niečom obmedzená, ako keby čosi podstatné postrádala.

Samozrejme sa rýchlo šírila a zdieľala tie najviac poburujúce vyjadrenia. Veľmi sa v tom ohľade vyznamenali niektorí západní stúpenci dekolonizácie (v tom zmysle toho slova, ako sa používa dnes).

„A vy ste si mysleli, že dekolonizácia znamená len pocity, eseje, akademické štúdie? Lúzri,“ napísala jedna z nich. Pár ďalších sa vyjadrilo v podobnom zmysle. Tiež som podobné slová hltal a nakrátko aj veril, že sa takí pisatelia nadobro znemožnili. A nielen oni osobne, ale aj ich, povedzme, intelektuálne prostredie. Ale domnievam sa, že to tak nebude, nikdy to tak nie je. Kolesá diskurzu sa točia ďalej…

Pohľad spoza kamery

Za pár dní budeme na sieťach sledovať iné videá. Patrí to k poriadku vecí. Pozeráme sa na sieti na videá, utvárame si na ich základe obraz sveta, to je to, čo okrem iného robíme. Ja tiež, takže nemám čo nad tým ohŕňať nos. Počas dní, v ktorých dejiny neudrú takto naplno, ma na tých záberoch, ktoré v tej chvíli plnia virtuálny svet, najviac zaujíma aktér, ktorý väčšinou nie je vidieť.

Človek, ktorý nakrúcal. Prečo to robil? Iste často z túžby zviditeľniť sa, nazbierať lajky alebo z potreby zachytiť niečo zaujímavé. Vo chvíľach, keď sa pred objektívom odohráva niečo znepokojujúce alebo dramatické, ale človeka môže motivovať aj potreba sa za mobil nejako schovať, vystúpiť tak z úlohy aktéra a stať sa namiesto toho pozorovateľom, človekom nezúčastneným.

Videá natočené počas útoku Hamasu na Izrael však boli v tomto ohľade iné. Časť ich natočili vrahovia ako propagandu svojich „úspechov“ a svojho „hrdinstva“, inšpiratívny pohyblivý obrázok pre všednejšie chvíle, motiváciu pre prípadných nasledovníkov. 

Tá druhá časť je dielom ľudí, ktorým bolo jasné, že z reality, uprostred ktorej sa náhle ocitli, nie je možné nejakým trikom vyskočiť. A že ten roztrasený záber nôh bežiacich nejakou planinou, poľom, zatiaľ čo sa okolo ozýva streľba, obraz rodiny vo chvíli, keď matka k deťom hovorí o vražde súrodenca, všetky tieto momentky zo sveta zachváteného smrťou, vyjadrujú niečo iné. Sú pokusom dať v tej možno poslednej chvíli svetu, z ktorého asi odchádzame, najavo, že sme v ňom boli. Že sa nám stalo toto. A vy sa pozerajte. Aspoň tak, ako viete.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.