Bola to práve vláda Smeru a SNS, počas ktorej Robert Fico podporoval vstup Slovenska do európskeho federálneho jadra, za čo mu slovenskí progresívci tlieskali a až do vraždy Jána Kuciaka bol pre nich väčšou hrozbou „fašista“ Sulík ako „eurofederalista“ Fico. Bola to práve vláda Smeru a SNS, ktorá popri proruských gestách kúpila od USA stíhačky F-16. Bol to práve nominant Smeru Miroslav Lajčák, ktorý bol dlhé roky v medzinárodnej politike lojálnym reprezentantom progresívnej línie. Boli to europoslanci Smeru, ktorí pravidelne podporovali eurofederalistické a progresívne návrhy v europarlamente. O takýchto návrhoch často hlasovali Beňová a Šimečka v jednej línii, zatiaľ čo doma na Slovensku natáčal Robert Fico videá o ochrane slovenských rodín pred LGBTI a transgenderovou agendou.
Robert Fico, samozrejme, bez problémov prežije pozastavenie členstva Smeru v Strane európskych socialistov. Moralizovanie slabnúcich progresívnych európskych socialistov, ktorí prehrávajú v Európe voľby za voľbami, mu môže byť ukradnuté. Lenže Robert Fico si veľmi dobre uvedomuje, že kvalita a komfortnosť jeho vládnutia závisí od mnohých rozhodnutí európskych inštitúcií. Napríklad neschválenie rozpočtu verejných financií na roky 2024 až 2026 zo strany EÚ by pre novú Ficovu vládu vytvorilo na medzinárodných finančných trhoch veľmi nepríjemnú situáciu. Rovnako aj pozastavenie čerpania eurofondov, ako sa to stalo Maďarsku a Poľsku, alebo pozastavenie čerpania peňazí z Plánu obnovy.
Ktorá tvár Roberta Fica je v otázke dôsledného bránenia slovenských národných záujmov tá pravá? „Suverenistická“, ktorú nám v posledných rokoch ukazoval na svojich videách a tlačových konferenciách alebo tvár „obchodnícka“, ktorú nám ukazoval počas väčšiny rokov svojho doterajšieho vládnutia? Možno to ešte nevie ani on sám. Slovenskí konzervatívci by však mali pozorne sledovať konanie novej vlády v otázkach EÚ a vyhodnocovať ho nie na základe domácich deklarácií, ale na základe reálnych hlasovaní premiéra, ministrov a vládnych úradníkov v rámci EÚ.
Ústretovosť voči Viktorovi Orbánovi
Druhým rizikom vlády Fico IV. je politika voči Maďarsku. Viktor Orbán bude nepochybne voči novej slovenskej vláde priateľský, ústretový a v menej podstatných veciach bude zrejme dokonca Slovensku vychádzať v ústrety. Potrebuje totiž prelomiť vlastnú izoláciu a bude za to ochotný aj niečo dať. Lenže záujmy Viktora Orbána sú dlhodobé, pochopiteľne maďarské, a nie vždy v súlade s našimi národnými záujmami. Viktor Orbán chce, aby bolo Maďarsko v Karpatskej kotline určujúcim, dokonca najsilnejším štátom. Z jeho pohľadu je to pochopiteľné. Tento cieľ sa dá dosiahnuť jednak zvyšovaním vlastnej sily a vplyvu, ale aj oslabovaním sily, súdržnosti a vplyvu susedov.
Voči Slovensku sa to Viktorovi Orbánovi dlhodobo darí. Maďarským štátom podporované firmy a nadácie už roky skupujú nehnuteľnosti najmä na južnom Slovensku, podporujú maďarské občianske združenia, športové kluby, obce, a to všetko za minimálneho odporu slovenských vládnych orgánov, bez ohľadu na aktuálnu vládu. Ide o výlučne altruistickú starostlivosť o maďarskú komunitu za hranicami alebo ide o niečo viac? To by mala každá slovenská vláda starostlivo vyhodnocovať. A ak túto svoju povinnosť vláda zanedbá, slovenskí konzervatívci by to od nej mali vyžadovať.
Viktorovi Orbánovi vyhovuje spolarizovaná slovenská spoločnosť a rozvrátené bezpečnostné inštitúcie štátu. Okrem iného aj preto, lebo má na oboch stranách rozštiepenej slovenskej politickej scény svoje želiezka v ohni. Kandidátom na slovenského ministra vnútra za progresívcov bol Jaroslav Spišiak – dlhoročný a aj aktuálny šéf bezpečnosti pre strednú Európu v štátnej maďarskej firme MOL. Tento koncern na Slovensku riadi dlhoročný priateľ Viktora Orbána – Oszkár Világi. Končiaci slovenský policajný prezident Hamran je Spišiakovým nominantom. Hamran si svoje renomé vybudoval na stíhaní predstaviteľov Smeru, ich nominantov v bezpečnostných zložkách štátu a na stíhaní tých, ktorí si dovolili neísť Hamranovi za každých okolností po ruke. Zjednodušene povedané – Orbánovi ľudia v slovenských bezpečnostných zložkách naháňali „smerákov“.
A súčasne sa Viktor Orbán Smeru zastával, ba dokonca jeho minister zahraničných vecí Péter Szijjártó označil stíhanie Tibora Gašpara za politicky motivované, pretože vraj ide o národne orientovaného politika. Pikantériou je, že pred ostatnými parlamentnými voľbami na Slovensku dostávali v štátnych maďarských médiách sledovaných na južnom Slovensku Fico a Smer taký veľký priestor, že sa to už nepáčilo ani politickým predstaviteľom maďarskej komunity na Slovensku.
Fascinuje ma, ako túto Orbánovu hru na obe slovenské „strany“ politického spektra prehliadajú rovnako progresívci, ako aj Smer, Hlas a SNS. Čo polarizuje slovenskú spoločnosť a politiku viac, ako vybavovanie si účtov prostredníctvom OČTK a bezpečnostných zložiek štátu? My konzervatívci by sme však túto Orbánovu hru prehliadať nemali. Spolupráca štátov V4 je pre Slovensko dôležitá, teda aj spolupráca s Maďarskom. Mali by sme ju však rozvíjať na tom, v čom sa naše národné záujmy zhodujú. A zároveň by sme mali chrániť naše národné záujmy v tom, kde sa od tých maďarských odlišujú.
Vendeta
Nikto rozumný nepochybuje o tom, že predstavitelia Smeru počas svojho predchádzajúceho vládnutia zneužívali bezpečnostné zložky štátu vo svoj prospech. Autor tohto článku by o tom vedel rozprávať z vlastnej skúsenosti. Vyšetrovanie či pri tom bol, alebo nebol porušený zákon, prípadne na čí pokyn, je úplne legitímne. Rovnako je však legitímne, aby sa vyšetrilo aj to, či si niekto pri vyšetrovaní „neskracoval cestu“. Či podozriví zo „starých čias“ netrávili mesiace a mesiace v nezákonnej väzbe iba preto, aby „zmäkli“ a k niečomu sa priznali. Prípadne, aby sa vykúpili udaním niekoho ďalšieho. Vyšetrovacia väzba však nemôže byť hlavnou vyšetrovacou metódou, najmä nie v demokratickom štáte. Ústavný súd v posledných troch rokoch vydal viac ako 20 nálezov o porušení ľudských práv alebo ústavy, a to si zaslúži zákonné preverenie.
Rovnako je potrebné zákonne preveriť, či neboli vysokí predstavitelia bezpečnostných zložiek štátu – napríklad SIS a NBÚ – stíhaní najmä preto, lebo nešli poruke niektorým vysokým policajným funkcionárom na prezídiu, NAKA a ÚŠP. Lebo ak títo predstavitelia stíhanie šéfov SIS a NBÚ neustoja, mali by za to niesť personálnu zodpovednosť. Odstránenie šéfov dôležitých bezpečnostných inštitúcií štátu na základe vykonštruovaných obvinení sa totiž nedá prejsť mlčaním. Rozvrátenie bezpečnostných zložiek Slovenska v súčasnej bezpečnostnej situácii vo svete totiž určite nie je v záujme štátu.
Za tretie riziko Ficovej vlády však považujem hrozbu, že by sa niektorí – hoci aj nespravodlivo stíhaní predstavitelia bezpečnostných zložiek štátu, prípadne politici, rozhodli používať pri vyšetrovaní rovnaké metódy aké za posledné tri roky kritizovali. Osobne som mnohokrát v posledných troch rokoch verejne kritizoval niektorých predstaviteľov OČTK a upozorňoval som na to, že nespravodlivosť sa nedá napraviť ďalšou nespravodlivosťou. Tento princíp však platí za každej vlády. Nezabúdajme na to.
Bezpečnostné zložky štátu by sme mali v súčasnej bezpečnostnej situácii stabilizovať, obnoviť ich funkčnosť a schopnosť realizovať úlohy v oblasti bezpečnosti našich občanov, ktoré im zákon ukladá. To by mala byť priorita každej vlády na Slovensku. A nie nová vlna vybavovania si účtov, ktorá by rozvrat bezpečnostných zložiek iba prehĺbila.
Neobávam sa, že by štvrtá Ficova vláda vytrhla Slovensko z EÚ alebo NATO. Nebude to znamenať ani koniec demokracie na Slovensku. Som presvedčený, že slovenskí konzervatívci by mali voči novej vláde postupovať na základe jej konkrétnych reálnych krokov. Ak budú v súlade s našimi národnými záujmami, ak budú v súlade so zdravým rozumom, mali by sme ich podporiť. Ak nebudú, mali by sme to pomenovať a kritizovať. Ale najmä, mali by sme mať pripravenú vlastnú konzervatívnu programovú alternatívu a podľa nej kroky novej vlády vyhodnocovať.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
