Sloboda slova si zaslúži ochranu. A iné názory si zaslúžia toleranciu

Koncom minulého týždňa rozvírilo diskusiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale aj mimo nej, zverejnenie informácie o organizácii prvého ročníka esejistickej súťaže sv. Tomáša Morusa v morálnej, politickej a právnej teórii pre študentov univerzít, mladých absolventov a akademikov do 30 rokov. Témou sú: „Registrované partnerstvá na Európskom súde pre ľudské práva: možnosti (a limity) konzervatívnej odpovede na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (Fedotova, Buhuceanu).“ Súťaž fakulta spoluorganizuje s Inštitútom Ladislava Hanusa a Nadáciou Fides et Ratio.

Ide v podstate o zamýšľanie sa nad rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorých posolstvo je zhruba také, že zmluvné štáty Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by mali párom rovnakého pohlavia umožniť uzavrieť nejakú formu životného partnerstva.

Prečo to tak rozvírilo diskusiu?

Žiaľ, musím priznať, že sme sa v tejto súvislosti dopustili veľkej chyby, keď sa nám nedopatrením podarilo informáciu o súťaži zverejniť v deň výročia tragického nenávistného teroristického útoku pred barom Tepláreň. Toto načasovanie vôbec nebolo úmyselné, neskrýva sa za ním žiaden odkaz ani symbol. Načasovanie ma veľmi mrzí a za to som sa aj ospravedlnil.

Iná otázka je však už samotná súťaž, za ktorou pevne stojím a vysvetlím prečo.

Diskusia o kultúrnych otázkach v poslednom období na celospoločenskej úrovni naberá na obrátkach a vyostruje sa. Aj keď ich riešenie je skôr svetonázorové a následne politické, v konečnom dôsledku sa bude realizovať prostredníctvom práva, od ktorého drobných odtieňov závisí celkový dopad riešenia na spoločnosť vrátane toho, či bude podľa možností viac spoločnosť stmeľovať alebo rozdeľovať. Preto sme sa rozhodli, že pred týmito otázkami nebudeme zatvárať oči, ale ponecháme priestor na ich výskum z viacerých uhlov pohľadu, presne v súlade s akademickými právami a slobodami. 

O výskume na Právnickej fakulte UK zameranom na problematiku postavenia transrodových ľudí sa už na stránkach Štandardu nedávno písalo a aj ja som mu venoval samostatný komentár. Minulý rok sme zároveň organizovali dve verejné diskusie medzi zástupcami konzervatívneho a liberálneho spektra. Tá prvá podľa mňa zaznamenala slušný pozitívny ohlas, tá druhá sa neuskutočnila, pretože zástupcovia liberálneho spektra tesne pred diskusiou zrušili svoju účasť.

Samotné postavenie Európskeho súdu pre ľudské práva v právnom systéme európskych krajín je unikátne a zaslúži si svoju pozornosť. Európske štáty totiž patria do tzv. kontinentálneho systému práva, pre ktorý je charakteristická tvorba práva primárne prostredníctvom zákonov prijímaných volenými zástupcami ľudu. To je rozdiel oproti anglo-americkému systému práva, ktorý je určovaný predovšetkým sudcovskou tvorbou práva, prostredníctvom tzv. precedensov.

Európsky súd pre ľudské práva má nepochybne svoj veľký význam. Avšak jeho činnosť zameraná na výklad ľudských práv, do ktorých čisto teoreticky môžete rozširujúcim výkladom zahrnúť takmer akýkoľvek právny problém, v ostatných desaťročiach rozširuje jeho pôsobnosť aj na otázky, na riešenie ktorých nebol pôvodne určený.

Európsky súd pre ľudské práva sa tak snaží zasiahnuť do vývoja právnych poriadkov jednotlivých štátov sudcovskou tvorbou práva, ktorá nie je pre európsku právnu kultúru typická.

Preto je polemika s niektorými jeho postupmi aj závermi plne na mieste a patrí medzi významné vedecké výzvy v oblasti práva. Zároveň rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva bývajú často značne zložité, obsahujú mnoho právnych informácií, ktoré bývajú predmetom rôznych, aj protichodných interpretácií. 

Viete si preto predstaviť lepšiu tému na esejistickú právnickú súťaž ako polemiku s rozhodnutiami ESĽP?

Otázka je, či má ísť v danom prípade o konzervatívnu odpoveď. Keďže samotné predmetné rozhodnutia sa prikláňajú na liberálnu či progresívnu stranu, liberálna alebo progresívna odpoveď v podstate iba potvrdzuje predmetné rozhodnutia a nedáva veľký priestor na kritickú a inovatívnu polemiku. Takže v tomto prípade má tvorivý význam naozaj konzervatívna odpoveď.

Stretol som sa s otázkou, či má verejná vysoká škola ponechávať priestor na diskusiu zameranú jednostranne na konzervatívne spektrum. Na to odpovedám, že pokiaľ sa ponecháva priestor na liberálnu či progresívnu diskusiu, a to sa na Univerzite Komenského aj na našej Právnickej fakulte ponecháva, potom sa musí ponechať priestor aj na konzervatívnu diskusiu. To je rovnováha a skutočná sloboda názoru, slova, vedeckého bádania.

Po zverejnení súťaže a medializácii zverejnenia súťaže prebehla na našej fakulte určitá diskusia prostredníctvom hromadných mailov viacerých pedagógov a študentov, ktorá ubezpečovala ľudí z LGBTQ+ komunity, že sú na fakulte vítaní a že sa môžu cítiť dobre a bezpečne. Vzápätí som toto posolstvo v hromadnom maili uviedol aj ja, spolu s ospravedlnením za nevhodný termín zverejnenia súťaže.

Objavili sa aj maily učiteľov, ktoré zároveň upozorňovali na to, že na samotnej esejistickej súťaži nie je nič zlé. Celú túto vnútornú konverzáciu určenú všetkým členom akademickej obce hodnotím ako korektnú, takú, aká sa patrí na akademické prostredie.

Iná však bola situácia verejnej diskusie tvorenej najmä aktérmi mimo fakulty na facebooku, v niektorých médiách a celkovo na internete, kde sa objavila obrovská vlna nenávisti namierená na konzervatívne názory, konzervatívcov a pochopiteľne na mňa ako na zodpovednú osobu, ktorá si dovolila na fakulte takúto súťaž pripustiť. 

Pokiaľ ide o mňa, dlhodobo som zvyknutý na rôzne nenávistné posolstvá od rôznych skupín ľudí, pretože sa zvyknem verejne vyjadrovať aj k citlivým otázkam a spravidla tým niekoho nahnevám. A aj keď niektoré vyjadrenia k mojej osobe boli v tomto prípade zrejme za hranou trestného činu ohovárania, nemienim to riešiť, pretože som tvrdý zástanca slobody vyjadrovania. Samozvané petície za moje odvolanie vzniknuté mimo prostredia fakulty ma tiež nechávajú chladným.

Ak by akademická obec vyhodnotila štandardnými mechanizmami, že ma treba odvolať, je to jej právo, ktoré budem v plnej miere rešpektovať a nechám sa odvolať. Aj to patrí k akademickej slobode, za ktorú celý život bojujem. Ale sám na základe žiadnych tlakov neodstúpim, pretože odstúpením by som potvrdil víťazstvo obmedzovania slobody prejavu.  

Celá táto situácia ma však mrzí kvôli mladým ľuďom, študentom s konzervatívnym a kresťanským zmýšľaním, z ktorých viacerí (na šťastie nie všetci) uvažujú o utlmení svojich začínajúcich aktivít spočívajúcich v organizovaní verejného života na fakulte na princípe konzervatívneho spolku. Čo je mimochodom na západe bežné. Boja sa vlny nenávisti a dehumanizácie zo strany krikľúňov, ktorí jednoducho na niektoré témy nepripúšťajú opozitný názor, len svoj názor. 

A to sa v demokratickej pluralitnej spoločnosti patrí?

A kto sú títo extrémistickí krikľúni? Liberáli? Progresívci? Alebo len ľudia, ktorí sa zaštiťujú liberálnymi a progresívnymi myšlienkami, ale v skutočnosti ich živí len nenávisť ako taká? A maskujú to tým, že z nenávisti obviňujú všetkých naokolo?

Dovolím si ešte jednu úvahu. Keď som pred pár týždňami písal už spomínaný komentár do Štandardu, uviedol som v ňom tak konzervatívne, ako aj liberálne názory. Právo na prirodzený vývin do dvadsiateho prvého roku veku, teda bez možnosti začatia tranzície, určite je konzervatívnym názorom. A určite je liberálnym až progresívnym názorom plná podpora slobody voľby tranzíciu absolvovať po dvadsiatom prvom roku veku.

Sloboda slova a nesúhlas s jej okliešťovaním prostredníctvom Trestného zákona v daných súvislostiach môjho komentára môže byť chápaná ako konzervatívny názor, samotná sloboda slova však podľa mojich vedomostí je základom liberalizmu.

Zaujímavé však je, že pokiaľ so z konzervatívnych kruhov na tento komentár nezaznamenal negatívne reakcie, z časti spektra, ktoré sa vydávalo za liberálne či progresívne som zaznamenal za svoje názory aj značnú mieru pohŕdania a nervozity.  Zároveň som však rád, že sa našlo pomerne veľa progresívne a liberálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí nemali problém s týmito názormi buď čiastočne súhlasiť alebo o nich aspoň slušne diskutovať.

A harmonický vývoj spoločnosti, vrátane právneho štátu, nie je možný bez slobodnej diskusie, v ktorej sa človek nebude báť povedať svoj názor. Preto si dovolím vyzvať ľudí zo všetkých názorových spektier, aby bez strachu šírili svoje názory, samozrejme slušným a tolerantným spôsobom. Kým budem mať do toho čo hovoriť, garantujem na Právnickej fakulte Univerzity Komenského slušnú slobodnú diskusiu a naozaj inkluzívne prostredie pre rôzne názorové skupiny, pre všetkých bez rozdielu.

Ale slušne prosím, bez slušnosti Slušné Slovensko nevybudujeme.