To sa už tak celkom povedať nedá po dvoch nedávnych krajinských voľbách v starých spolkových krajinách. V Bavorsku mala AfD 14,7 percenta hlasov, v Hesensku dokonca 18,5 percenta, čo je najviac, ako doteraz na Západe dosiahla. V oboch krajinách úplne pohorela vládna SPD, ktorá pritom bola v Hesensku vždy veľmi silná. Vyhrala opozičná CSU, respektíve CDU.
Úspech AfD bol ako tradične sprevádzaný uistením, že s takouto stranou nikto spolupracovať nebude. Pritom je zrejmé, že jej úspech je výsledkom neochoty takzvaných demokratických strán priznať, že Nemecko má veľký problém. A že si ho urobilo práve aj tou neochotou demokratov tento problém riešiť. Alebo ho aspoň brať vážne.
Midasov efekt
Dalo by sa to nazvať Midasov efekt. Kráľ Midas bol potrestaný bohmi tým, že čoho sa dotkol, premenilo sa na zlato, takže umieral od hladu. V Nemecku roky platilo, že čoho sa dotkne AfD, nestane sa zlatom, ale odpadom, ktorého sa nesmú ostatní dotknúť, nieto dať to do úst. To znamená, že o tom, čo je kontaminované AfD, už nemožno otvorene diskutovať, čo, samozrejme, platilo predovšetkým pre otázky migrácie.
Každý, kto spochybňoval politiku otvorených hraníc a nekontrolovateľného prísunu migrantov, mohol byť, a spravidla bol, obvinený z toho, že drukuje AfD, čím sa debata rýchlo skončila. Týmto blokovaním kritiky (a rozumu) sa stalo, že po prvýkrát po dlhom čase je v Nemecku mnoho ľudí, ktorí sa vážne obávajú o demokratickú budúcnosť svojej krajiny. A obviňovať z toho nemožno len AfD.
Otázkou, ako sa mohlo stať, že „racionálny“ štát, ktorý kedysi disponoval takými realistickými politikmi, ako bol Helmut Schmidt alebo Helmut Kohl, sa dostal do takejto pasce, sa nedávno (29. 9.) zaoberal profesor Peter Graf von Kielmansegg v článku Sila menšiny uverejnenom vo Frankfurter Algemeine Zeitung.
Krajina s voľným vstupom
Je evidentné, píše, že nikdy by väčšina občanov nesúhlasila s progresívnou agendou, do ktorej patrí v prvom rade politika otvorených hraníc, ktorá sa v poslednom desaťročí realizovala v Nemecku takmer bez zábran. A to natoľko, že sa Nemecko stalo krajinou, do ktorej mal a má voľný vstup každý, kto vyslovil slovo „azyl“. Právo na vstup síce ešte neznamená právo na pobyt, ale prax bola a je taká, že prakticky každý, bez ohľadu na to, či právo na pobyt dostal, v krajine zostal. A keďže Nemecko je z mnohých dôvodov najpríťažlivejšie zo všetkých azylových krajín, priťahuje milióny a milióny ľudí zo slamov a krízových oblasti Afriky a Ázie.
S tým, čomu sa kedysi hovorilo „právo na azyl“, to už dávno nemá nič spoločné. Napriek tomu nemecká politika po celé tie roky v podstate predstierala, že sa nič vážne nedeje, že sa „to zvládne“, že je to vlastne pozitívny vývoj, ktorý Nemcov obohatí. Kto tvrdil niečo iné, bol podozrivý, že sympatizuje s AfD. A to bolo silnejšie ako všetky argumenty.
Pritom, píše emeritný profesor, táto politika „otvorených hraníc“ nikdy nemala podporu väčšiny, a to ani u voličov tých strán, ktoré ju potom realizovali. Väčšina voličov sociálnej demokracie alebo CDU/CSU sa naopak bezbrehej migrácie obávala, mali k ideám multikulturalizmu zdržanlivý vzťah a ďalšiu premenu spoločnosti si nepriali. Napriek tomu radšej príliš tieto postoje nedávali najavo.
Všetci, vrátane politikov strán, boli (a sú) v zajatí nesmierne vplyvnej a nesmierne silnej menšiny. Jej vplyv nie je založený na demokratických výsledkoch, ale na morálnom, lepšie povedané mravokárskom tlaku. Táto menšina sa zmocnila niekoľkých tém, ktoré jej zaisťujú zvláštny vplyv. Vybudovala si hegemónne postavenie, ktorého súčasťou je - ako progresívny predvoj spoločnosti - nárok ukazovať cestu. Je dominantná v médiách (najmä verejnoprávnych), na univerzitách, v kultúrnych inštitúciách, čiastočne v cirkvách. Vždy sa jedná o inštitúcie so silným spoločenským dosahom. Sú vidieť a počuť. A dávajú pozor na ostatných.
Hovoriť o moci menšiny znamená hovoriť predovšetkým o Zelených
Tak je to viac-menej skoro v celej Európe. V nemeckom prípade, píše profesor Kielmansegg, hovoriť o moci menšiny znamená hovoriť predovšetkým o Zelených. Ich volebné výsledky sa pohybujú okolo desiatich až dvadsiatich percent, ale ich skutočný vplyv je podstatne väčší. Je to strana, ktorá má osobitný politickomorálny potenciál. Včas a dôsledne si dala ako obchodnú značku tému – ako zastaviť dynamiku ničenia prírody – o ktorej naliehavosti väčšina normálnych ľudí nepochybuje.
Ale nezastavila sa pri tom: chopila sa možnosti, ako sa vďaka tomuto morálnemu nároku stať politickým predvojom hnutia, ktorého spoločensko-politické ciele možno označiť za kultúrno-politické. A tie boli vždy pri takýchto hnutiach rovnaké: rozbiť a úplne premeniť doterajšiu spoločnosť. A politika otvorených hraníc je na to vynikajúcim nástrojom. Tento tlak revolučnej menšiny priviedol nemecký štát do stavu, z ktorého akoby nebola cesta von.
Bolo by však fatálne, píše na konci článku mannheimský profesor, pozerať na to, čo bolo popísané, ako na samozrejmosť nemeckej politiky, s ktorou musí republika neodvolateľne žiť. V krízových situáciách je potrebný realizmus bez ilúzií. A aby bolo možné konať, sú nutné dve cnosti: odvaha a ochota poučiť sa. Predovšetkým popletenú azylovú politiku, ktorá sa napriek všetkému morálnemu pátosu utápa v objektívnej neúprimnosti, by bolo dobré konečne zmeniť. Pretože v tejto oblasti bola zničená obzvlášť veľká miera dôvery.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.