Tuzexové mesto, na ktoré Beethoven nikdy nezabudol. Dobrá bonnská republika

Kedysi, je aj nie je to dávno, bolo to slovo oveľa viac v obehu ako dnes: znelo bon(n). Jednak to bola poukážka do Tuzexu, čo bol, ako vieme, obchod s nedostupným tovarom, v ktorom sa platilo bonmi. A potom to bolo hlavné mesto nedostupného štátu – odkiaľ často ten nedostupný tovar pochádzal.

Dôvody, prečo si vtedy po vojne Nemci vybrali Bonn, sú dobre známe: nebol takmer vôbec zničený náletmi, narodil sa tu Beethoven, nikto proti tomu mestu veľmi nič nemal a bolo tu pekne. A hlavne, neďaleko býval Konrad Adenauer.

Oboje – bony aj štát, boli nejakým spôsobom mimo dosahu možností bežného človeka. K bonom sa dostali len niektorí, ostatní si ich museli – ak, tak viac-menej zložito a potupne zaobstarávať, s Bonnom to bolo nejako podobne: jednoducho bolo to mesto pre bežného človeka nedostupné, rovnako ako štát, ktorému by sa tiež dalo hovoriť bonnská republika. 

Tá vznikla na troskách neľudského a dokonale porazeného štátu, ale celkom rýchlo z neho vyrástol štát pravdepodobne najlepší a najúspešnejší, aký si kedy Nemci vytvorili. Bol rešpektovaný, ľuďom sa v ňom darilo, mal tvrdú menu a na úžas sveta aj celkom rýchlo dobrú povesť. Bola to dobrá bonnská spolková republika.

Pre oficiálne Československo to ale bol štát nepriateľský, do ktorého vysielalo rôznych agentov, špiónov a propagandistov, ktorí sa tvárili ako spravodajcovia a novinári, ale ich úlohou bolo bonnskú republiku ohovárať a špiniť, za čo dostali tie bony. 

My starší máme napríklad v pamäti meno Cyrila Smolíka, takého smiešneho pána s plešinou, ktorý sa vždy postavil pred kameru na nábreží Rýna smerom k vládnej štvrti a veľmi sugestívne hovoril o revanšistoch z Bonnu alebo o ťažkom živote západonemeckých pracujúcich, ktorí by si tak veľmi priali žiť ako naši pracujúci, ale nemôžu, pretože páni v Bonne im to nikdy nedoprajú.

A zatiaľ čo líčil ten strastiplný život, tak za jeho chrbtom plávali po Rýne biele výletné lode a v diaľke boli vidieť kopce a trochu aj malebnosť rýnskej krajiny, ktorej najkrajšia časť začína tu, v meste, ktorému už Rimania dali meno Bonna, teda Dobrá. A na ktoré mal asi dobré spomienky aj Karol IV., pretože v katedrále prijal 26. novembra 1346 rímsku kráľovskú korunu, ktorú mu na hlavu nasadil kolínsky arcibiskup Walram. A aj keď to bola korunovácia náhradná, pretože mesto Aachen, kde sa mala správne konať, bolo ešte na strane jeho konkurenta Ľudovíta Bavora, možno predpokladať, že mladému Karolovi toto mesto už ostalo navždy milé, lebo to bola jeho prvá korunovácia. Druhá, na českého kráľa, prišla o rok, v septembri 1347.

Ale to je, samozrejme, dávno preč, rovnako ako je dávno preč Cyril Smolík a preč je aj bonnská republika, ktorá trvala od roku 1949 niekde do polovice 90. rokov, keď sa presťahovali do Berlína skoro všetky úrady, ministerstvá, Bundestag a nakoniec úrad kancelára, ktorý v Bonne zhasol svetlo v roku 1999. Zdalo sa, že sa toho veľa nestane, ale potom prišlo milénium a začala sa meniť klíma aj mentalita a niečo sa začalo diať aj s celým Nemeckom, čo s odsťahovaním z Bonnu asi natoľko nesúvisí, aj keď, ktovie. 

Západné Nemecko pohltilo východné Nemecko, čo bolo logické, ale akoby sa potom začalo pohlcovať či nejako zvnútra stravovať aj samo, nespokojné s tým, ako vyzerá a čo dosiahlo. 

Takže opäť začalo chcieť byť niečím viac než dobrým štátom pre Nemcov, čím akoby stratilo svoju pokojnú a vyrovnanú povahu, pre ktorú ho bolo možné obdivovať, čo sa stalo snáď prvýkrát v dejinách. Teda, že nejaký nemecký štát sa mohol považovať za príkladný a hodný obdivu od ostatných, dokonca sa mohlo hovoriť o „die geglückte Demokratie“, o „vydarenej demokracii“, ktorá môže byť vzorom pokoja, múdrosti, usporiadanosti i ľudskosti. Napríklad ja som to takto vnímal.

A ideálnym symbolom toho všetkého bol práve Bonn, pokojné, možno trochu nudné, (hovorilo sa mu „hlavné mesto s nepostrehnuteľným nočným životom“), ale príjemné a vyrovnané hniezdo blahobytu na strednom Rýne. 

Už v roku 1949, keď sa uznieslo, že hlavným mestom bude teda Bonn, bol vnímaný ako provizórium. Ale bolo to dobré provizórium, a keď je dobré provizórium, je možno lepšie to nemeniť. Dôvody, prečo si vtedy po vojne Nemci, teda nemeckí noví politici, vybrali Bonn, sú dobre známe: nebol takmer vôbec zničený náletmi, narodil sa tu Beethoven, nikto proti nemu nič moc nemal a má pekné okolie.

A hlavne teda, kúsok od Bonnu býval, v Rhöndorfe pri Bad Honef vo svojej vile, Konrad Adenauer, ktorý bol síce rodák z Kolína, ale to je tiež blízko. A ten štát bol v prvých desiatich-pätnástich rokoch predovšetkým adenauerovský štát, kancelárska alebo aj adenauerovská demokracia by sa to dalo nazvať: to on naučil Nemcov, že autorita a demokracia nie sú nezlučiteľné, vlastne ich postupne s demokraciou zmieroval. A pritom ich veľmi nepéroval, nenútil ich sa za svoje nemectvo hanbiť, nebránil im žiť po svojom a venovať sa tomu dobrému, čo Nemci vždy vedeli, teda usilovnosti, organizovanosti a usporiadanosti. On bol sám tiež taký, trochu suchopárny, prísny, disciplinovaný, jeho politika bola ľudová, pritom antisocialistická, neznášal improvizáciu a zložitosť, jeho heslo bolo „Žiadne experimenty“. Nemal veľa ilúzií o ľudskej povahe, vedel o slabostiach Nemcov a tiež o ich vine (sám bol za nacizmu skôr v „pasívnej rezistencii“), ale veľmi sa v nej nerýpal a hľadel radšej inam, mal rád pekné veci, ale s mierou, moderné umenie mu veľa nehovorilo. A bol, samozrejme, kresťan so základnou istotou v tom, čo je dobro a čo je zlo, inu, katolík od stredného Rýna, veľtoku, ktorý štepí vinice, na ktoré vanú vetry z južného smeru.

Keď som tam teraz bol, tak veľmi teplo nevanuli, skôr studeno a vlhko fúkalo, napriek tomu, že bol júl. Požičali sme si bicykle a išli na promenádu pozdĺž Rýna a podchvíľou nás zmietla nejaká sprcha, ktorá zahalila obzor.

Samo historické jadro Bonnu nie je veľké, sotva pár zámkov či skôr zámočkov, Beethovenova socha a Beethovenovo múzeum, špicatá katedrála a univerzita (oblepená dúhovými vlajkami), a nábrežie sa tiahne mnoho kilometrov a podobá sa prírodnému parku.

Takže ideálne šliapete na bicykli a stále míňate nejaké historické budovy, záhrady s vilami a zámkami, ktoré postupne slúžili povojnovému západonemeckému štátu, ktorý sa tu zabýval. Míňate lúky, nivy a šťavnaté trávnaté kopčeky, na ktorých sa prechádzajú kŕdle divokých husí a vyzerá to tam veľmi malebne a ekologicky. Nakoniec prídete až do centra moci, do miest, kde stoja budovy nového, teda už starého kancelára, trochu to pripomína takú menšiu pražskú Kotvu, ale je tu socha-objekt Henryho Moora, čo súvisí s Helmutom Schmidtom, ktorý na rozdiel od Adenauera mal rád moderné umenie a túžil, aby sa takto Spolková republika prezentovala.

Najmodernejším kusom vo vládnej štvrti je však Kancelársky bungalov, v ktorom možno spoznať tradíciu Bauhausu a vplyv Miesa van der Roheho, teda niečo ako Tugendhat, presklený železný skelet v záhrade. Jeho prvým obyvateľom bol od roku 1964 kancelár Ludwig Erhard, býval v ňom Helmut Schmidt, ktorý v ňom čelil najväčšej kríze Spolkovej republiky, teroristickej jeseni 1977, a najdlhšie, vlastne až do konca, v ňom žil Helmut Kohl.

So svojou postavou sa asi dosť ťažko pohyboval v gracióznych priestoroch, ale asi si zvykol. Konrad Adenauer, ktorý zomrel v roku 1967, stačil ešte poznamenať, že architekt by si zaslúžil desať rokov väzenia. Autoritárske tendencie k Nemecku jednoducho nejako patria. Vraj sú tam prehliadky, ale je nutné sa ohlásiť, ako vo vile Tugendhat.

Pred budovou bývalej kancelárie stojí od roku 1979 súsošie Henryho Moora, ktoré sa volá Large Two Forms. Išlo o iniciatívu kancelára Helmuta Schmidta, ktorý mal rád moderné umenie a rád to dával najavo.

Bonnská republika skončila, ale Bonn zostal na svojom mieste. Ďalej sa pozdĺž neho valí s velebnou mohutnosťou „unser Father Rhein“, náš otec Rýn, ako veľtoku hovoril ten najväčší rodák bonnský Ludwig van Beethoven. V liste z roku 1821 napísal: „Svoju rodnú krajinu, ten krásny kraj, kde som uzrel svetlo sveta, mám pred očami stále takú krásnu a jasnú, ako keď som ju opustil.“

V Bonne strávil prvých dvadsať rokov života, kým odišiel za slávou do Viedne, ale na údolie Rýna nikdy nezabudol, a ako píše jeho životopisec Romain Rolland, „jeho srdce zostalo navždy verné tomuto kraju a až do posledných okamihov sníval o tom, že ho znovu uvidí, ale nikdy sa tam už nevrátil“.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.