Pred 70 rokmi zomrel Karol Sidor. Zohral významnú rolu, keď odmietol Hitlera, aj neskôr v exile

Karol Sidor zomrel predčasne, mal len 52 rokov. Bol to dôležitý politik, novinár a diplomat, ktorý od mladosti spolupracoval so zakladateľom a doživotným predsedom Slovenskej ľudovej strany Andrejom Hlinkom a predpokladalo sa, že po ňom prevezme vedenie strany. V dôsledku pohnutých marcových dní osudového roka 1939 sa tak nestalo a Sidor sa na nátlak Berlína musel stiahnuť z vnútornej politiky a odísť do Vatikánu.

Vráťme sa však späť do roku 1938, keď sa Sidor stal veliteľom Hlinkovej gardy. Práve z tohto obdobia sú známe určité radikálne postoje a jeho radikalizmus sa týkal aj riešenia židovskej otázky. Na pôde Národného zhromaždenia v Prahe podporoval vysťahovanie Židov do Židovskej autonómnej oblasti Birobidžan vo vtedajšom Sovietskom zväze. Pre úplnosť však treba dodať, že vysídľovanie Židov do Birobidžanu sa v tridsiatych rokoch reálne dialo a niekoľko tisíc židovských rodín sa na sovietsky ďaleký východ vysťahovalo najmä z Ameriky. Sidor svoje radikálne postoje neskôr už ako vyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici prehodnotil a prehodnotil aj svoj postoj k slovenským Židom, ktorých tragický osud sa protižidovskými opatreniami slovenskej vlády začal postupne napĺňať.

Po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 bol koncom roka vymenovaný za ministra a podpredsedu česko-slovenskej vlády a v tejto funkcii zotrval až do neúspešného Homolovho puču začiatkom marca 1939. V pohnutých marcových dňoch prevzal vedenie slovenskej autonómnej vlády a ako jej predseda nepristúpil na nátlak ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera, ktorý požadoval svojvoľné vyhlásenie Slovenského štátu. Sidor odmietol Hitlerových emisárov v noci z 10. na 11. marca a tým trvalo upadol do nemilosti Nemeckej ríše.

Pri Sidorovom zásadnom odmietnutí Hitlerových požiadaviek sa treba pozastaviť.

Jednak preto, že nebolo ľahké postaviť sa na odpor vtedy najmocnejšiemu mužovi Európy, ktorému západné vlády po mníchovskom diktáte v septembri 1938 vydali bez mihnutia oka celý región strednej Európy. Sidor nechcel, aby sa vyhlásenie štátnej samostatnosti Slovenska udialo revolučnou a protiústavnou cestou pod taktovkou Berlína, a priori však proti myšlienke vlastného štátu nebol. Nemeckému diktátu sa vyhnúť nedalo a dokazuje to takzvaná Ochranná zmluva s Nemeckou ríšou podpísaná len niekoľko dní po tom, čo Slovenský snem 14. marca vyhlásil Slovenský štát. Pre Sidora to znamenalo definitívny odchod z vnútornej politiky, čo chápal ako osobnú porážku.

Karol Sidor v sprievode Andreja Hlinku v roku 1938. Zdroj: Pamätná izba Františka J. Fugu, obec Vinné

V júni 1939 odchádza do Ríma na post vyslanca pri Svätej stolici, kde na základe svojho protinemeckého postoja dokázal získať priazeň vatikánskych kruhov, talianskych antifašistických politikov a budúcich predstaviteľov povojnovej kresťanskej demokracie v Taliansku, spojeneckých diplomatov, poľskej exilovej vlády, ako aj stredoeurópskych politikov. Bol stúpencom katolíckej stredoeurópskej federácie ako protipólu sovietskemu komunizmu a nemeckému národnému socializmu. Vo funkcii vyslanca sprostredkoval protesty Svätej stolice adresované slovenskej vláde proti perzekúcii židovského obyvateľstva na Slovensku a angažoval sa aj v mnohých cirkevných záležitostiach, ktoré si vyžadovali neodkladné riešenie. Podobne pestoval kontakty na amerických Slovákov, ktorých zástoj v slovenskej otázke po skončení vojny považoval za kľúčový. Učil sa po rusky, navštevoval kurzy francúzštiny u ruskej kňažnej Niny Galicinovej a dlhé chvíle si krátil písaním denníkov.

Po skončení vojny získal vo Vatikáne politický azyl, mohol naďalej zastupovať slovenské záujmy pred Svätou stolicou, pričom sa očakávalo, že vytvorí exilovú vládu. Svoju dobrú pozíciu vo Vatikáne dokázal obhájiť napriek pokusom pražskej vlády o jeho vydanie do Československa, kde bol v roku 1947 odsúdený retribučným ľudovým súdom na 20 rokov väzenia. Materiálne a finančne pomáhal slovenským povojnovým utečencom a bez jeho dobrých kontaktov na vládnucich kresťanských demokratov by sa osobnosti, ako Jozef Cíger Hronský, Jozef Cincík, Karol Strmeň, František Hrušovský, a mnohí ďalší utopili v mori povojnových utečencov, ktorými bola celá Európa zaplavená, alebo by boli nemilosrdne vydaní do ľudovodemokratického Československa, kde ich čakali súdne procesy. Cez kontakty na Slovenskú ligu v Amerike získaval pre nich víza do USA a napokon sám emigroval aj s rodinou vo februári 1950 do Montrealu, pretože úsilie o emigráciu do USA pre odmietavý postoj československých diplomatov vo Washingtone, Jána Papánka, Juraja Slávika, ale aj pražskej vlády, stroskotalo.

Po februárovom prevrate zreorganizoval už existujúcu Slovenskú národnú radu v Londýne, ktorú založil Peter Prídavok v roku 1944 ako súčasť protinacistického a protibenešovského odboja, na Slovenskú národnú radu v zahraničí a stal sa jej doživotným predsedom.

Slovenská národná rada v zahraničí vychádzala z programu radikálneho antikomunizmu a požadovala vznik samostatného a slobodného Slovenska v širšej európskej federácii. V päťdesiatych rokoch sa v období zásadného antikomunistického kurzu prezidenta USA Dwighta D. Eisenhowera stala jednou z najúspešnejších slovenských exilových organizácií a s finančnou podporou mocnej Slovenskej ligy v Amerike informovala zahraničné vlády o tvrdých perzekúciách na Slovensku a vo všeobecnosti aj o slovenskej otázke.

V exile – podľa vzoru Democrazia Cristiana – založil Slovenskú kresťanskú demokraciu a usiloval sa získať členstvo v nadnárodnej organizácii Nouvelles Equipes Internationales, ktorá pôsobila ako európske fórum pre presadenie kresťansko-demokratického politického programu a nechala sa zastupovať slávnymi postavami povojnových kresťanských demokratov, akými boli Alcide de Gasperi, Konrad Adenauer či Robert Schuman.

Karol Sidor v exile. Zdroj: Jozef Paučo: Karol Sidor. Politik, novinár, spisovateľ. Middletown, 1962

Za vrchol Sidorovej exilovej kariéry možno považovať jeho prednáškové turné po Spojených štátoch amerických v roku 1950, počas ktorého navštívil Štátny department USA vo Washingtone, kde predostrel jeho politický program. Vysokí štátni úradníci amerického ministerstva zahraničných vecí mu síce naznačili, že nemôžu „predurčovať budúci vývoj v Československu“, a teda nemôžu otvorene podporovať vznik samostatného Slovenska, nemali však námietky proti jeho politickému pôsobeniu.

Poznačený ťažkou chorobou v októbri 1953 predčasne zomiera. Pohrebné obrady za veľkej účasti Sidorovej rodiny, slovenských emigrantov a krajanských Slovákov, predstaviteľov poľského, ukrajinského a maďarského exilu sa konali v sobotu 24. októbra na cintoríne v Montreale. Zádušnú omšu celebroval opát slovenských benediktínov v Clevelande Teodor Kojiš, v tom čase najvyšší cirkevný predstaviteľ slovenského pôvodu v USA a najmladší benediktínsky opát vo svete. Dlhý pohrebný sprievod sprevádzajúci rakvu mŕtveho Sidora zúčastneným akiste pripomínal pohreb slovenského rodáka Andreja Hlinku, po boku ktorého Sidor verne stál.