Prvým a najdôležitejším dôvodom je zloženie samotného poslaneckého klubu Hlasu. Koalícia PS – Hlas – KDH – SaS by v parlamente disponovala 82 poslancami. Stačilo by 7 poslancov Hlasu z celkového počtu 27, aby takáto koalícia nezískala v parlamente dôveru. Lenže Pellegrini dobre vedel, že minimálne polovica jeho klubu za vládu s PS nikdy nezahlasuje. Rokovania o vytvorení tejto koalície tak mohol predseda Hlasu využívať iba ako vyjednávaciu taktiku voči Smeru a SNS. Nie veľmi účinnú, keďže o takomto rozložení síl v klube Hlasu vedeli, samozrejme, aj ľudia v Smere.
Druhým dôvodom, prečo nikdy nebola koalícia PS – Hlas – KDH – SaS reálnou možnosťou, je zloženie poslaneckého klubu SaS. Poslanci opozície a Hlasu totiž tri roky v nemom úžase sledovali poslancov SaS, ktorí v parlamente a v médiách neustále ostreľovali vlastnú vládu. Dokonca pri tom neváhali používať procedurálne obštrukcie, čo je teda výsostne opozičná taktika. Viem si predstaviť otázku, ktorá sa mohla mihnúť v hlave ktoréhokoľvek poslanca Hlasu po voľbách: „A prečo by som mal dobrovoľne Saske umožniť, aby toto robili ďalšie roky nám?“ Navyše vediac, ako doteraz každá vláda s účasťou SaS skončila...
Tretím dôvodom nereálnosti fungovania vlády bez Smeru je zloženie poslaneckého klubu PS. Žiadna vláda nemôže dlhodobo fungovať, pokiaľ sa má opierať o aktivistov s programom, ktorý je radikálny aj v európskom kontexte. Navyše, okrem aktivistov sú v klube PS aj teoretici, ako Štefan Kišš, Tomáš Hellebrant či Oskar Dvořák, ktorých predstavy o riadení štátu väčšinou neprežili zrážku s realitou. V politike sa totiž často treba rozhodovať medzi dvomi možnosťami, z ktorých ani jedna nie je v súlade s ideálnymi predstavami alebo teoretickými poučkami. Napríklad, pomoc ľuďom má byť rýchla a adresná. V realite si však politik musí vybrať, či chce pomoc doručiť rýchlo alebo síce adresne, ale až o niekoľko mesiacov. Ľudia v Hlase si tieto dilemy veľmi dobre uvedomujú. A uvedomujú si tiež, že ľudia z poslaneckého klubu PS nemajú s praktickým riadením štátu žiadne skúsenosti. Fungovanie poslaneckého klubu OĽaNO za posledné tri roky je príkladom, ako funguje najsilnejší vládny poslanecký klub, keď je tvorený ľuďmi síce s dobrými úmyslami, ale s nulovou praktickou politickou skúsenosťou a zodpovednosťou.
Štvrtým dôvodom nereálnosti fungovania vlády PS – Hlas – KDH – SaS sú vzájomné vzťahy a ideologické napätia medzi klubmi PS, SaS a KDH. Najlepším príkladom bol útok Alojza Hlinu na predsedu KDH Majerského v čase, keď sa mala táto štvorkoalícia zákulisným vyjednávaním tvoriť. Koľko by asi mohla vydržať vláda, keď sa nevedia jej poslanci zdržať osobných útokov ani v takejto situácii? Ako by sa verejne vyjadrovala Jana Bitto Cigániková v prípade, ak by opozícia predložila nejaký návrh na ochranu života a niektorí poslanci KDH by ho chceli podporiť? Poslanci Hlasu to videli v priamom prenose posledné tri roky.
Aby som to zhrnul, dilema Petra Pellegriniho nespočívala v tom, či uhrá pri povolebnom vyjednávaní so Šimečkom, Majerským a Sulíkom premiéra, ministra financií alebo dokonca aj ministra vnútra. Išlo o to, či vláda zložená z týchto strán a z daných poslancov je vôbec schopná dlhodobejšie spolu existovať.
Poznajúc zloženie poslaneckých klubov Hlasu, SaS a PS, Peter Pellegrini mal iba dve možnosti: Buď zložiť vládu so Smerom a SNS, alebo dosiahnuť povolebný pat. Štyroch poslancov, ktorí by v klube Hlasu stačili na znemožnenie vytvorenia vlády so Smerom a SNS, by s Tomášom Druckerom dokopy dali. Lenže, čo by z toho Pellegrini mal? Mal riskovať nové voľby hneď potom, ako dosiahol v súboji so Smerom celkom slušný výsledok? Povedané slovami Mariána Leška, síce by tým vstúpil bezprecedentne do dejín slovenskej politiky, ale ako úplný politický hazardér.
Peter Pellegrini mohol skúsiť lámať svoj poslanecký klub, aby mohol byť na chvíľu premiérom. S neistým výsledkom. Vybral si istotu predsedu parlamentu s opciou, že môže byť prezidentom. Čudujem sa, že sa mu niekto čuduje.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
