Všetko, čo počujeme, je názor, nie fakt. Všetko, čo vidíme, je perspektíva, nie pravda. Limity ďalšieho rastu

Ľudská spoločnosť od svojho počiatku bola postavená na filozofii prežitia. Človek rýchlo zistil, že prežiť sa dá iba v spojení s ďalšími ľudskými bytosťami, čo viedlo k vytváraniu spoločenstiev na báze rodinných zväzkov, rodovej, kmeňovej či jazykovej príbuznosti, uctievaním spoločných božstiev či strachu z démonov ohrozujúcich ich existenciu. 

Pod rastom si v spoločnosti predstavujeme najmä ekonomický rast prezentovaný ako zdroj blahobytu, životnej úrovne, menej ako zdroj kvality života a spoločenskej znášanlivosti. Ja by som však najskôr chcel venovať pozornosť osobnému a osobnostnému rastu. Prečo? Pretože práve táto rastová kategória sa neraz podceňuje a možno aj potiera. Práve vnútorný, osobnostný či intelektuálny rast ľudskej bytosti, ktorý podmieňuje rast spoločnosti ako celku, rast národa, krajiny či sveta, prakticky nepozná svoje limity. Ľudský faktor s jeho exponenciálne rastúcou intelektuálnou kapacitou nemôže byť nahradený umelou inteligenciou. To by bolo možné iba za nemilosrdného predpokladu jeho podriadenia sa a vo finále jeho zničenia, čo by znamenalo koniec ľudskej civilizácie.

Dnes z pohľadu ľudského jedinca vnímame dva základné smery. Takzvaný vyspelý svet, do ktorého sa radi zaraďujeme aj my, teda svet západnej civilizácie, a zvyšok, čiže väčšina dnešného sveta. 

V tom našom svete z pohľadu jedinca zmysel života nespočíva v prežití, ale v zážitkoch, nech to stojí čokoľvek. Náš dnešný model demokracie vedie k deleniu, až k atomizovaniu spoločnosti, a nie k hľadaniu konsenzu budúceho rozvoja jednotlivca ako súčasti spoločnosti. Nastáva diktatúra relativizmu – kult vyčleňovania sa vedie k egocentrickej bezohľadnosti nerešpektujúcej prirodzené spoločenské hranice. To je jeden z kľúčových dôvodov našej slabej dynamiky a zaostávania, čo sa dá charakterizovať ako strata motivácie. Náš svet bez etiky a potieraním pravdy naráža na limity. Spoločnosť, ktorá sa neznesie pravdivo pozerať na svoju súčasnú situáciu a pritom sa pýtať, čo je pravdivé a dobré, sa stáva sterilnou a začne chradnúť (Benedikt XVI.).

Tá druhá časť dnešného sveta je stále založená na filozofii prežitia, ktorá je azda najsilnejšou motiváciou rozvoja ducha a matérie. Preto aj z dnešného pohľadu jednoznačne budúci rozvoj sa nielen presúva, ale sa stáva dominantným práve v tých častiach sveta, ktoré odmietajú náš civilizačný pohľad na svet, nanucovanie našich hodnotových kategórií s presvedčením, že to nie je cesta ich vývoja. Z hľadiska udržateľnosti a budúcnosti sa preto jednoznačne ukazuje, že diverzifikácia vývoja, ale aj hodnotová diverzifikácia, je správna, lebo je motorom a akcelerátorom rozvoja. Snahy o unifikáciu sveta sú nielen neperspektívne, ale aj nebezpečné.

Prejdime teraz k tomu, čo nazývame ekonomický či materiálny rast. Neustály rast a jeho limity sa v súčasnom ponímaní z pohľadu jeho potenciálu vyčerpali. Nie je možné čoraz viac vyrábať, nie je možné sa neustále vzájomne pohlcovať, a tak  likvidovať klasickú funkciu trhu, ktorého absorpčná schopnosť je tiež limitovaná. Nastáva situácia, v ktorej akoby súčasný systém pohlcoval sám seba, a tým sa likvidoval. Čiže tadiaľ cesta nevedie.

Rastový potenciál je v inováciách, zlepšovaní kvality produkcie, ekosystému, kvality života, ale toto všetko už naráža na limity súčasného spoločensko-ekonomického modelu západnej civilizácie. Tu sa otvára priestor pre postkapitalistickú spoločnosť a ekonomiku a pre riadenie štátu na iných princípoch, aké platia dnes. Svet jednoznačne smeruje k novému veku prostredníctvom transformácie vedomia. 

Už v minulosti som bol aj ja zástancom konvergencie centrálne riadených systémov a klasickej trhovej ekonomiky, čo by aj dnes umožňovalo hladší prechod do nového spoločenského a ekonomického modelu. Žiadny model nie je dokonalý, a preto si musíme uvedomiť, že dominancia len jedného z nich je nielen neperspektívna, ale aj nebezpečná a samolikvidačná. Súčasný dominantný západný systém bol určite významným míľnikom vo vývoji, ale dnes má veľa negatívnych spoločenských dopadov, ako je degradácia medziľudských vzťahov, medzinárodnej a vnútroštátnej politiky, kultúry. Východisko je v pomerne jednoduchej pravde: Hovorme, čo si myslíme, a robme to, čo hovoríme, pretože skutočnou biedou sveta je to, že sa počítajú iba brutálne fakty a morálne princípy sa odsúvajú nabok ako nepodstatné. 

Pokiaľ sa zameriame na náš geografický priestor, nutne musíme konštatovať nielen miznúcu identitu Európy a stratu jej globálnych pozícií tak v ekonomickej, ako aj politickej a spoločenskej oblasti. Motor dynamiky spoločnosti a ekonomiky sa presúva do iných geografických zón, a to nielen vo výrobnej, ale aj intelektuálnej oblasti. Z vysoko produkčnej a poznatkovej spoločnosti a ekonomiky sme sa nebojácne posunuli do takzvanej nárokovej spoločnosti a ekonomiky, ktorá nevytvára rovnováhu medzi právami a povinnosťami. V dnešnej spoločnosti každý hovorí o právach jednotlivca, rôznych skupín a skupiniek bez ohľadu na to, či spoločnosť a ekonomika dokážu generovať dostatok zdrojov. Potreby a nároky majú dominanciu nad vytváraním hodnôt. Ekonomické myslenie je potláčané do úzadia, a preto sa oprávnene otvára otázka udržateľnosti systému. Toto sa plne dotýka aj našej krajiny a je spolu s nekvalifikovaným a nezodpovedným prístupom politickej sféry hlavnou príčinou súčasného stavu slovenskej spoločnosti.

Čo povedať na záver. Sme nielen svedkovia, ale aj priami účastníci významných geopolitických a geoekonomických zmien. Často im nerozumieme a ani ich nechápeme, ale ony priamo ovplyvňujú už dnešné generácie a formujú možno úplne nový svet pre generácie budúce.

Dnes môžeme spolu s Marcom Auréliom stroho konštatovať, že všetko, čo počujeme je názor, nie fakt, všetko, čo vidíme je perspektíva, nie pravda. Musíme sa vrátiť k filozofii prežitia. Zážitky sú krásna súčasť života, ale žiť znamená konať a meniť sa, a prežiť znamená meniť sa často.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.