Návrat Roberta Fica je najmä mementom o chýbajúcej alternatíve
Pre tých, ktorí majú pamäť a nezabudli, čo sa na Slovensku dialo v období predchádzajúcich vlád Smeru, mohlo pôsobiť vymenovanie štvrtej vlády Roberta Fica ako návrat do zlého sna.
Ako je možné, že sa to stalo? Že sa pochovávaný líder Smeru vrátil a stal sa dokonca premiérom? Že ho veľká časť Slovenska po katastrofálnych skúsenostiach s jeho politickou alternatívou napokon uznala za menšie zlo a naspäť ku kormidlu ho povolali dokonca aj tí voliči, ktorí ho pred tromi rokmi poslali do zabudnutia?
Robert Fico predsa nie je vinníkom toho, že existuje a že sa pokúsil zachrániť. Viniť ho nemôžeme ani z toho, že v tom bol úspešný.
Jeho návrat však má konkrétnych vinníkov a to na opačnom brehu. Okrem tých politických, ako je Igor Matovič či Richard Sulík, patria medzi nich aj médiá. Presne tie, ktoré sa dnes pohoršujú nad jeho návratom.
Ešte takto pred rokom, v lete 2022, bol Fico stále v zóne úplnej izolácie, predstava o jeho návrate bola virtuálna. Vtedy sa však liberálne médiá pustili do systematickej kampane, ktorou postupnými krokmi dosiahli niečo, čo bolo ešte prednedávnom nepredstaviteľné – Ficov politický návrat.
Ako sa to udialo? Politicky sa mediálna iniciatíva s nevedomým cieľom „vráťme Fica do hry“ začala minulé leto, keď novinári začali šíriť hoax o tom, že tarabovci sú fašisti. Tým dostali pod tlak stranu SaS, ktorá iniciovala hlasovanie o dôvere vláde, aby tak ukázala, že títo „fašisti“ hlasujú s Matovičovou vládou.
„Fašisti“ však nehlasovali s Matovičom, ale hlasovali so SaS a vláda padla. Nastal proces ešte väčšieho rozkladu s druhou (menšinovou) a treťou (odvolanou) vládou Eduarda Hegera, ktorý si v rozpore so svojím katastrofálnym výkonom moci pestoval presvedčenie o vlastnej nadradenosti a krajina sa naďalej s vyvalenými očami prizerala, koľkokrát ešte dokáže táto „protismerácka alternatíva“ preraziť dno.
Médiá Hegera presviedčali, aby sa odpútal od Matoviča a aby si ako premiér založil stranu. Keď si ju založil, prezidentka ho odvolala, pretože ako premiér by nemal mať stranu, ktorá neprešla voľbami. Novinári Hegerovi následne vyčítali, že so svojou stranou ohrozuje porážku Fica a má tú stranu, ktorú založil na ich podnet, radšej zrušiť.
Podobne to prebehlo s Mikulášom Dzurindom.
Hoci predčasné voľby v tomto čase by ešte neznamenali návrat Smeru do vlády, takzvaní demokratickí politici a médiá ich nepodporovali. Mali byť vraj v čo najneskoršom termíne. Dnes už vieme, že ten „najneskorší“ termín bol presne ten, ktorý znamenal návrat Fica. V ktoromkoľvek inom momente predtým by strana Smer nemala dostatočnú silu na zloženie vlády.
Ešte začiatkom tohto roka – kedy by predčasné voľby boli vzhľadom na ústavné zvyklosti a politickú realitu najrozumnejšie – mal Hlas okolo 20-percent a bol rozhodnutý ísť do vlády s protismeráckym blokom. Smer vtedy ešte len začal vykúkať spoza 15-percentnej hranice, ktorá by však stále ešte nestačila na ukončenie jeho izolácie.
O demokratických voľbách sa však v protismeráckom tábore hovorilo ako o niečom, čo ohrozuje Slovensko. Vraj v záujme demokracie majú vládnuť nelegitímne a zlyhávajúce vlády.
Médiá a koaliční politici otvorene hovorili a písali o tom, že polícia a prokuratúra potrebujú ďalší čas na to, aby politickú opozíciu dostali do väzby.
A Fico mohol spokojne jesť pukance a čakať. Nemusel sa ani ktovieako zapájať do hry. Igor Matovič, Eduard Heger, Progresívne Slovensko, Štefan Hamran, Daniel Lipšic, Zuzana Čaputová... Všetci aktéri predsa hrali v jeho prospech.
Návrat Smeru nie je žiadnou výhrou
Ako novinár nepatrím k tým, ktorí by o zlyhaniach a mafiánskom pozadí strany Smer tliachali iba kdesi v krčme z pohodlného bezpečia. Na viacerých korupčných prípadoch, ktorým som sa venoval, som z prvej ruky videl šokujúce pozadie koristníctva, ktoré sa na Slovensku presadilo počas smeráckych vlád.
Lenže posledné roky odkryli ešte hlbší problém, ako je vzkriesenie vlády Smeru: absolútnu neexistenciu zmysluplnej alternatívy, a to na celých niekoľko prvých desaťročí tohto storočia.
Denník Postoj nás falošne osočil, že roztlieskavame návrat Ficovej vlády. Pritom je to presne naopak. Štandard má svedomie čisté, my sme neobhajovali chyby Matoviča a nepodporovali sme tým politiku systematického kriesenia Roberta Fica.
Nepodporovali sme pochabú a propagandistickú vojnovú politiku, ktorá poburovala väčšinu Slovákov a ktorá vrátila Fica do hry. Nepodporovali sme nezmyselné energetické sankcie, ktoré nám výrazne uškodili a netlieskali sme ani porušovaniu ústavy pri odovzdaní stíhačiek. Dlhodobo sme vyzývali k tomu, aby Hegerova vláda hľadala rozvážnejší prístup k Ukrajine a neodovzdávala ľahkovážne vládu do rúk Smeru.
Pri vojne v bezpečnostných zložkách sme dlhodobo upozorňovali, že porušovanie zákona, nedôveryhodné manipulácie s vyšetrovacími procesmi, zneužívanie väzby na vynucovanie priznaní a otvorené politické poľovanie na opozíciu napokon povedú k posilneniu Roberta Fica.
Už pri kauze poľovnícka chata sme upozorňovali na to, že tento škandál s účelovým odpočúvaním opozície povedie k budovaniu obnovenej legitimity Smeru. Ostatné médiá vrátane Postoja tieto problémy a ich politické dôsledky neboli schopné ani len pomenovať.
Áno, nekritické podporovanie tejto katastrofálnej politiky znamenalo návrat Roberta Fica. Štandard sa k týmto témam na rozdiel od ostatných médií postavil poctivo, hoci sme si za to odniesli množstvo osočovania, klamstiev a obviňovania. Poctivé hľadanie pravdy však pre nás bolo vždy dôležitejšie ako potlesk aktivistických novinárov, ktorí si zakrývali oči pred realitou a Ficovi tým postupne rozprestierali červený koberec.
Čas nám dal za pravdu v každej z vyššie zmienených tém.
Dnes sa Smer opätovne v demokratických voľbách stal lídrom vlády. Každý, kto nepodporoval jeho návrat, ho však dnes musí rešpektovať.
Ako novinári k jeho vláde budeme pristupovať poctivo. Nebudeme vopred písať o tom, že táto vláda bude mafiánska a zločinecká a to ešte predtým, ako vôbec bola vymenovaná – ako sa to stalo pravidlom pri ostatných novinároch. Naša predstava o žurnalistike totiž nespočíva v aktivizme, fanatizme a ani vo vykresľovaní fiktívnych svetov.
Osobne moje najväčšie obavy dnes, paradoxne, spočívajú v tom, že Smer použije presne tie zbrane a metódy zneužívania moci, ktoré mu s potleskom médií vypestovali predchádzajúce štyri vlády po roku 2020 – zneužívanie zákona, mediálne manipulácie pri interpretácii vyšetrovaní politicky citlivých káuz, zneužívanie inštitútov spolupracujúcich obvinených a širokú manipuláciu trestného práva pri likvidácii opozície a nepohodlných aktérov.
Nešťastné stíhania
Ďalší obrat v myslení slovenských voličov nastal vtedy, keď médiá očakávali, že si po lídra vtedajšej opozície každú chvíľu príde polícia, hoci na to neboli presvedčivé dôvody. Tento šialený mediálny aktivizmus, popierajúci všetky základné princípy právneho štátu a dobrých zvyklostí jeho udržiavania vrátane serióznej žurnalistiky, ktorá odmieta lynčovanie, má tiež výrazný podiel viny na návrate Smeru.
Polícia a prokuratúra toto volanie vypočuli a voči Ficovi vzniesli pochabé obvinenie, z ktorého sa polovica sudcovskej a právnej obce smiala a druhá polovica bola zdesená. Krátko nato bolo obvinenie zrušené pre zjavný rozpor so zákonom a účelové čarovanie s paragrafmi.
Pripomeňme, že vtedy chýbali dva hlasy v parlamente k tomu, aby bol Fico vydaný na väzobné trestné stíhanie za to, že sa zaujímal o Kiskovu daňovú kauzu. Dodnes nedokážeme vyvodiť dôsledky, čo by sa stalo, ak by líder opozície hlasovaním svojich politických protivníkov skončil vo väzbe, pričom o pár mesiacov nato úrady skonštatovali, že stíhanie bolo nezákonné a vykonštruované. A to špeciálnou prokuratúrou, na ktorej čele stojí bývalý Matovičov poslanec a advokát.
Ak sa lídrovi Smeru nepodarilo preukázať trestnoprávnu zodpovednosť, mal niesť aspoň tú politickú. Dlho sa zdalo, že ju niesť bude. Po voľbách v roku 2020 sa prepadal kdesi k ôsmim percentám a bola nádej, že odhalené korupčné siete, ktoré sa tu rozprestreli počas jeho vlád, ho môžu politicky nadobro pochovať.
Lenže fatálne zneužívanie moci pri jeho stíhaní situáciu zvrátilo a spôsobilo, že Fico napokon nebude niesť ani politickú zodpovednosť. Jeho politická opozícia, polícia, prokuratúra a médiá sa totiž rozhodli ho za každú cenu dostať do basy. Pri takomto nastavení, keď sa všetky tieto inštitúcie spreneverili svojmu základnému poslaniu, museli nevyhnutne vyrábať vážne chyby.
A Fico z nich veľkolepo ťažil.
A využil aj to, že zvyšok krajiny nesúhlasil s postojom médií, podľa ktorých v mene boja proti Ficovi je nevyhnutné popraviť právny štát a základy demokratických princípov moci.
Fico ako nový Orbán?
Akokoľvek desivo to znie, no podľa najjednoduchšej definície vládnutia – uchopiť a udržať moc – je Robert Fico jediný politik na Slovensku, ktorý dokázal po roku 2006 vládnuť. Je tomu už 17 rokov a zatiaľ sa ani do budúcna nečrtá, že by sa jeho spanilá jazda mala tak skoro skončiť.
Fico bol medzičasom dvakrát od moci odstavený, s odstupom času sa však ukázalo, že to boli len krátke pauzy zakončené predčasnými voľbami.
Za ten čas sme sledovali strašidelnú neschopnosť vládnutia kohokoľvek iného mimo Fica. Vláda Ivety Radičovej sa v roku 2011 veľmi rýchlo zosypala.
Fica neskôr porazil Igor Matovič, ten však veľmi rýchlo ušiel do vlastného sveta. Eduard Heger vládol akejsi alternatívnej, virtuálnej krajine, v ktorej žilo 5-miliónov Naďov a Ľudovít Ódor s prezidentkou sa stali vazalmi policajného prezidenta Hamrana.
Na tomto mieste si nezaškodí urobiť krátku evidenciu politikov, ktorých médiá svojho času favorizovali ako nádejných lídrov, čo porazia Fica.
Mikuláša Dzurindu líder Smeru v roku 2006 zlikvidoval štyrmi tlačovkami o financovaní SDKÚ.
Daniel Lipšic sa samointronizoval za nového premiéra akejsi „novej väčšiny“, aby napokon vo voľbách získal tri percentná a následne dožíval na Matovičovej kandidátke.
Richard Rybníček prišiel s marketingovo chytľavým názvom avizovanej premiérskej strany TOSKA (tradícia, odbornosť, služ...) a rovno povedal, že zisk 10 percent vo voľbách je pre jeho projekt príliš málo. Napokon do tých volieb ani nešiel.
Radoslav Procházka si podpálil motory hneď na štarte.
Andrej Kiska pred politickým súbojom s Ficom utekal domov do Popradu, radšej ho „porážal“ tým, že mu posielal otvorené listy o morálke.
Bývalý líder Progresívneho Slovenska Michal Truban vysvetľoval študentom, ako drogy pomáhajú k úspechu. Jeho straníci pred voľbami 2020, ktorých hlavnou témou bola porážka Fica, radšej vyzývali kotlebovcov, aby si to išli spolu z očí do očí rozdať priamo do ulíc.
Výpočet Ficových vyzývateľov za posledné dve desaťročia je ako pohľad na smutný cintorín. Spomeniete si ešte na niektoré z horeuvedených mien?
Naopak, Fica sme pochovávali v roku 2010 – a on o dva roky nato postavil jednofarebnú vládu. V roku 2020 ho už médiá rovno ukladali na politický odpočinok, prípadne ho videli za mrežami – a on vstal z mŕtvych.
Aká je šanca, že naša protismerácka „elita“ mu dokáže v najbližšom desaťročí stvoriť rovnocenného súpera, ktorý by ho dokázal poraziť? Pohľad do našej opozície neveští nič dobré ani na ďalšie roky.
Strana Slovensko (donedávna OĽaNO) naďalej zabezpečuje, že deväť percent opozičných voličov je pri skladaní potenciálnej protismeráckej alternatívy definitívne mimo hry. Výrazne narástlo Progresívne Slovensko so svojím extrémistickým programom, ktorého straníci otvorene hovoria, že ich konzervatívni partneri by mali byť za svoje politické názory kriminalizovaní trestným právom.
Hoci Peter Pellegrini dlhodobo túžil po vláde bez Smeru, progresívne médiá a program strany PS ho zrejme natrvalo odplašili. Strana SaS sa po odchode Richarda Sulíka a invázii progresívcov zrejme definitívne premení na podobný radikálny extrém.
Toto rozloženie síl v súčasnej politickej opozícii znamená zablokovanie zmysluplnej šance pre budúce formovanie protismeráckej alternatívy – a je možné, že to bude na veľmi dlhé obdobie.
Žiadni noví mediálni spasitelia sa na horizonte nečrtajú.
Rozklad štátu za posledné tri roky a nová vízia v podobe vlády Progresívneho Slovenska vydesili slovenských voličov natoľko, že aj Robert Fico je pre nich odrazu lepšou voľbou. Presne v tomto duchu sa o ňom dnes vyjadruje množstvo jeho nových voličov, ktorí ho pritom nikdy predtým nevolili. A veľmi dobre vedeli prečo. A dnes zdesene a odovzdane prijímajú novú realitu.
Jedinou nádejou – hoci malou – je rešpektovať Roberta Fica ako nového premiéra a vytvárať na neho poctivý tlak, aby bol prinútený byť lepšou alternatívou seba samého.
Príde vám to ako ilúzia? Pozrite sa na ten zvyšok.