Návrat Roberta Fica je najmä mementom o chýbajúcej alternatíve

Ešte pred tromi rokmi sa zdalo, že Robert Fico s Robertom Kaliňákom sú na ceste do politického zabudnutia. Tento týždeň bola vymenovaná ich štvrtá vláda. 

Pre tých, ktorí majú pamäť a nezabudli, čo sa na Slovensku dialo v období predchádzajúcich vlád Smeru, mohlo pôsobiť vymenovanie štvrtej vlády Roberta Fica ako návrat do zlého sna.

Ako je možné, že sa to stalo? Že sa pochovávaný líder Smeru vrátil a stal sa dokonca premiérom? Že ho veľká časť Slovenska po katastrofálnych skúsenostiach s jeho politickou alternatívou napokon uznala za menšie zlo a naspäť ku kormidlu ho povolali dokonca aj tí voliči, ktorí ho pred tromi rokmi poslali do zabudnutia?

Robert Fico predsa nie je vinníkom toho, že existuje a že sa pokúsil zachrániť. Viniť ho nemôžeme ani z toho, že v tom bol úspešný.

Jeho návrat však má konkrétnych vinníkov a to na opačnom brehu. Okrem tých politických, ako je Igor Matovič či Richard Sulík, patria medzi nich aj médiá. Presne tie, ktoré sa dnes pohoršujú nad jeho návratom.

Ešte takto pred rokom, v lete 2022, bol Fico stále v zóne úplnej izolácie, predstava o jeho návrate bola virtuálna. Vtedy sa však liberálne médiá pustili do systematickej kampane, ktorou postupnými krokmi dosiahli niečo, čo bolo ešte prednedávnom nepredstaviteľné – Ficov politický návrat.

Ako sa to udialo? Politicky sa mediálna iniciatíva s nevedomým cieľom „vráťme Fica do hry“ začala minulé leto, keď novinári začali šíriť hoax o tom, že tarabovci sú fašisti. Tým dostali pod tlak stranu SaS, ktorá iniciovala hlasovanie o dôvere vláde, aby tak ukázala, že títo „fašisti“ hlasujú s Matovičovou vládou.

„Fašisti“ však nehlasovali s Matovičom, ale hlasovali so SaS a vláda padla. Nastal proces ešte väčšieho rozkladu s druhou (menšinovou) a treťou (odvolanou) vládou Eduarda Hegera, ktorý si v rozpore so svojím katastrofálnym výkonom moci pestoval presvedčenie o vlastnej nadradenosti a krajina sa naďalej s vyvalenými očami prizerala, koľkokrát ešte dokáže táto „protismerácka alternatíva“ preraziť dno.

Médiá Hegera presviedčali, aby sa odpútal od Matoviča a aby si ako premiér založil stranu. Keď si ju založil, prezidentka ho odvolala, pretože ako premiér by nemal mať stranu, ktorá neprešla voľbami. Novinári Hegerovi následne vyčítali, že so svojou stranou ohrozuje porážku Fica a má tú stranu, ktorú založil na ich podnet, radšej zrušiť.

Podobne to prebehlo s Mikulášom Dzurindom.  

Hoci predčasné voľby v tomto čase by ešte neznamenali návrat Smeru do vlády, takzvaní demokratickí politici a médiá ich nepodporovali. Mali byť vraj v čo najneskoršom termíne. Dnes už vieme, že ten „najneskorší“ termín bol presne ten, ktorý znamenal návrat Fica. V ktoromkoľvek inom momente predtým by strana Smer nemala dostatočnú silu na zloženie vlády.

Ešte začiatkom tohto roka – kedy by predčasné voľby boli vzhľadom na ústavné zvyklosti a politickú realitu najrozumnejšie – mal Hlas okolo 20-percent a bol rozhodnutý ísť do vlády s protismeráckym blokom. Smer vtedy ešte len začal vykúkať spoza 15-percentnej hranice, ktorá by však stále ešte nestačila na ukončenie jeho izolácie.  

O demokratických voľbách sa však v protismeráckom tábore hovorilo ako o niečom, čo ohrozuje Slovensko. Vraj v záujme demokracie majú vládnuť nelegitímne a zlyhávajúce vlády.

Médiá a koaliční politici otvorene hovorili a písali o tom, že polícia a prokuratúra potrebujú ďalší čas na to, aby politickú opozíciu dostali do väzby.

A Fico mohol spokojne jesť pukance a čakať. Nemusel sa ani ktovieako zapájať do hry. Igor Matovič, Eduard Heger, Progresívne Slovensko, Štefan Hamran, Daniel Lipšic, Zuzana Čaputová… Všetci aktéri predsa hrali v jeho prospech.

Návrat Smeru nie je žiadnou výhrou

Ako novinár nepatrím k tým, ktorí by o zlyhaniach a mafiánskom pozadí strany Smer tliachali iba kdesi v krčme z pohodlného bezpečia. Na viacerých korupčných prípadoch, ktorým som sa venoval, som z prvej ruky videl šokujúce pozadie koristníctva, ktoré sa na Slovensku presadilo počas smeráckych vlád.