Keď biskupi nechceli byť excelencie. Synoda pripomenula účastníkom Pakt z katakomb

Kým „na poschodí“ sa chcela cirkev na ekumenickom koncile otvoriť svetu, podzemie katakomb navodzovalo atmosféru blízkosti ku koreňom kresťanskej viery. Práve tu sa totiž schádzali raní kresťania ohrozovaní prenasledovaním, aby sa posilňovali vo viere. Pakt, ktorý tu biskupi podpísali, obsahoval trinásť bodov smerujúcich k chudobe a jednoduchosti:

„Raz a navždy sa zriekneme bohatstva, ako aj symbolov bohatstva – drahých látok, pestrých farieb úradného oblečenia a drahých kovov (zlato a striebro).” Úsilie o jednoduchosť vyjadroval dokument slovami: „Odmietame slovné aj písomné oslovenia, ktoré vyjadrujú spoločenský význam alebo mocenské postavenie (eminencia, excelencia, monsignor). Namiesto toho sa necháme v duchu evanjelia oslovovať ,otče ’.”

Svätec či komunista?

Predposledným bodom sa signatári zaviazali, že „budú radšej animátormi podľa Ducha než vládcami podľa sveta“, že budú „ľudsky prítomní a pohostinní, ako je to len možné“ a otvorení pre všetkých, „bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť“.

Dodržiavaním týchto záväzkov chceli biskupi čo najvernejšie priblížiť inštitucionálnu Cirkev jej ranému stavu. Pakt neskôr predložili aj ostatným účastníkom koncilu a počet jeho signatárov sa napokon pohyboval okolo päťstovky. Dokument predznamenali slová pápeža Jána XXIII. ešte pred koncilom „Jednoduchosť a chudoba sú najdôležitejšími predpokladmi pre vierohodnosť poslania cirkvi.“

Pakt nebol izolovanou a náhlou udalosťou, ale zhrnutím dlhšieho stretávania takzvanej skupiny „Cirkev chudobných“. Išlo o biskupov osemnástich národností, ktorí sa stretávali počas koncilu na týždennej báze v Belgickom kolégiu, aby diskutovali o koncilových témach z perspektívy „cirkvi chudobných“.

Autorom textu bol brazílsky arcibiskup Hélder Câmara, ktorý sa neskôr stal jedným z hlavných prívržencov teológie oslobodenia. Známy je jeho výrok: „Keď dávam jedlo chudobným, nazývajú ma svätcom. Keď sa pýtam, prečo chudobní nemajú, čo jesť, nazývajú ma komunistom.“

Pakt z katakomb ožil v pápežovi 

Dokument potom upadol na desaťročia do zabudnutia a „oživil“ ho až súčasný pontifikát. Vhodnú príležitosť ponúklo päťdesiate výročie jeho vzniku. V rámci „narodeninovej“ konferencie v Ríme sa v októbri 2015 ozývali nadšené hlasy, ktoré označovali titulom „živý pakt z katakomb“ pápeža Františka.

O štyri roky neskôr podpísali niektorí účastníci biskupskej synody o Amazónii v tých istých katakombách prepracovaný a rozšírený dokument s názvom: „Pakt z katakomb za spoločný domov. Za Cirkev s amazonskou tvárou, chudobnú a slúžiacu, prorockú a samaritánsku.“

V duchu pápežovej ekologickej encykliky Laudato si´ z roku 2015 pribudla k pôvodnej „opcii pre chudobných“ aj zodpovednosť za životné prostredie. Dokument sa podľa jezuitského magazínu America nenápadným spôsobom objavil aj počas októbrovej fázy Synody o synodalite, kde bol súčasťou modlitebnej brožúrky určenej účastníkom synody.

Resuscitácia teológie oslobodenia?

Kritici vyčítajú paktu ostrý závan marxizmu a protestantského egalitárstva, čo pomohlo pripraviť cestu teológii oslobodenia, ktorú skritizoval kardinál Jozef Ratzinger z pozície prefekta Kongregácie pre náuku viery dvoma inštrukciami s odstupom necelých dvoch rokov Libertatis nuntius (1984) a Libertatis conscientia (1986).

Zásadný omyl tohto smeru nedávno zhrnul aj jej niekdajší zástanca servita Clodovis Boff v publikácii Kríza katolíckej cirkvi a teológia oslobodenia. „Je nevyhnutné, aby Cirkev znovu zdôraznila Krista ako Kňaza, Pána a Majstra a neakcentovala len boj proti chudobe a klimatickej kríze,“ povedal Boff počas verejnej prezentácie knihy.

Teológia oslobodenia inštrumentalizovala podľa Boffa vieru v prospech chudobných a nadprirodzeno tvorí len okrajový podiel jej myšlienkovej štruktúry, čím prispela k odchodu katolíkov k protestantizmu, ezoterike i satanizmu.

Voči spájaniu novodobého paktu s teológiou oslobodenia sa pri jeho podpise ohradil vtedajší predseda Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu arcibiskup Rino Fisichella. „Nový Pakt z katakomb nie je myslený ako znovu-oživenie teológie oslobodenia, ale nadväzuje na bezprostredný vývoj po Druhom vatikánskom koncile,“ povedal vtedy prelát a ubezpečil, že starosti pre dokument nie sú namieste.

Ku koreňom

Pakt z katakomb sa vybral zaujímavým smerom. Chcel sa inšpirovať pohľadom na počiatky Cirkvi; na jej prameň. A práve tu vidíme, ako jej Zakladateľ prepojil dve dôležité ramená jednej rieky, ktoré dlho tiekli popri sebe. Tento proces zaznamenal evanjelista Matúš pri otázke úskočného právnika, ktoré prikázanie je v Zákone najväčšie. (porov. Mt 22,36) A Pán Ježiš v odpovedi spája rieku lásky k Bohu s riekou lásky k blížnemu.

Nám je už nad slnko jasnejšie, prečo to robí. Lebo rieka lásky k Bohu bez lásky k blížnemu môže vyústiť do mora zaslepeného fanatizmu, ktorý dokáže kruto zabíjať. A láska k blížnemu bez lásky k Bohu? Tá dokáže zabíjať tiež, lebo jej chýba zdroj i pevné normatívne brehy určujúce zmysluplný cieľ.

Kardinálovi Ratzingerovi vyčítali, že pri hodnotení teológie oslobodenia príliš zdôrazňoval pravdu na úkor lásky. Teológov oslobodenia zasa obviňovali z opačnej tendencie. Tak sa občas pozrime na Začiatok i na Koniec. Tam je dokonalá vyváženosť.