Ostré slová známeho primára: Dieťa tu nie je na prvom mieste

Rozhovor sme začali netradične. Ešte pred zapnutím diktafónu ma doktor Šimurka vzal na prehliadku svojej kliniky. Okrem toho, že bola veľmi pekná a farebná, chcel, aby som mu zreferovala, čo vidím. Videla som prázdne izby. Dôvod ma zarazil.

Na Slovensku máme dlhoročný problém s nedostatkom zdravotných sestier, ktorý neobišiel ani Pediatrickú kliniku FN TN. Aktuálne funguje len s polovičnou kapacitou. Jedno poschodie museli preto zatvoriť.

Prečítajte si o problémoch, s ktorými sa potýkajú primári, atestovaní aj neatestovaní lekári a najpodceňovanejšie zamestnanie v nemocniciach – zdravotné sestry.

Prečo ste vyštudovali medicínu?

Niekto má povedzme cit pre matematiku, niekto má zasa vrodenú empatiu. Ja som mal niečo takéto.

Mama pracovala ako zdravotná sestra, neskôr sa stala riaditeľkou zdravotnej školy. Bola ňou až do roku 1990. Dnes sa podľa nej tá zdravotná škola aj volá. Bola prvá na Slovensku so vzdelaním vyššieho typu. V štyridsiatomšiestom sa dostala na štúdium do Prahy. Bola to škola tých „anglických vrchných“, potom prišiel socializmus a škola zanikla. Mala školu, ktorá sa u nás nedala zaradiť medzi vysoké, ale bola porovnateľná s bakalárskym štúdiom.

Otec bol detský lekár, neskôr detský kardiológ. Vyrastal som v takomto prostredí.

Keď ste mi ukazovali oddelenie, spomenuli ste, že detský lekár nie je ziskový.

Detský lekár nie je ziskový. To je chyba. Ale nejaký benefit to má. Viete, čo sa hovorí o detských lekároch? Že vo vzťahu najviac vydržia, sú najvernejší (smiech).

Prečo ste si vybrali práve pediatriu?

Cítim empatiu k deťom. Možno to súvisí aj s tým, že otec bol pediater.

Vidím na vás, že chcete prejednať vážnejšie témy. Čo chcete zdeliť čitateľom?

Na Slovensku je nedostatok lekárov. Robia neatestovaní lekári, ktorí často majú viacero pohotovostných nočných služieb za mesiac a nad sebou niekoho kvalifikovaného (atestovaného). Lenže tých kvalifikovaných lekárov majú k dispozícii len telefonicky, čo právne neobstojí, ak sa niečo prihodí. Inak sa to však riešiť nedá. To, čo sa v nemocniciach deje, je náhrada na reálne riešenia problémov.

Ďalší problém je, že všetci lekári slúžia viac. Napríklad všetci lekári, čo slúžia tu, na našom oddelení, sú už dávno v takom štádiu, že by mohli vypovedať službu, pretože si už vyčerpali svoj celoročný limit odpracovaných hodín. Musí sa improvizovať. Slúžia lekári bez atestácie, tí musia mať nad sebou niekoho atestovaného, kto je dostupný do pol hodiny. Nadčasy tu majú všetci vyčerpané.

Rozhovor robíme v prvej polovici októbra a vy mi hovoríte, že lekári Pediatrickej kliniky FN TN už majú „nadslúžené“ do konca roka. Predpokladám, že tento problém sa netýka jedného oddelenia jednej nemocnice, ale že hovoríme o všeobecne známej veci. Navyše, nehovoríme tu o nedostatku a nadslužbách službukonajúcich lekárov, ale aj nadslužbách kvalifikovaných zdravotných sestier. Ako by sa dal tento problém podľa vás vyriešiť?

(Smiech.) To je beh na dlhé trate. To, že nastane problém s nedostatkom sestier, sme videli už pred 15 až 20 rokmi. Dvadsať rokov dozadu sa rozhodlo, že sestra musí mať vysokoškolské vzdelanie. Podľa vtedajších štatistík, asi do roku 2005 na zdravotníckych stredných školách z odboru Všeobecná sestra maturovalo asi 2 000 absolventiek ročne.

Keď uzákonili bakalárske vzdelanie, s titulom končilo okolo 800 sestier bakalárok. A aké bolo riešenie úbytku sestier? Zrušili sa zdravotné sestry na školách aj v jasliach, prišiel neskorší dôchodkový vek, dnes majú služby zdravotné sestry v dôchodkovom veku… Po privatizácii si obvodní lekári, ktorí mávali dve sestry, nechali zväčša iba jednu. Že to takto dopadne, sa vedelo už pred 15 rokmi. A mňa sa pýtate na riešenie?

Tento „trend“ s vysokoškolsky vzdelanými sestrami podľa vás nie je dobrý?

Ale čoby! Je dobrý. Tie sestry sa po škole dovzdelávali vtedy aj teraz. Ale sestra s maturitou začala pracovať povedzme v devätnástich rokoch. To je taký vek, keď sa človek vloží do zamestnania celý. No na tie bakalárske štúdia idú adeptky z rozličných odborov, nie zo strednej zdravotnej školy. Nemajú takú prípravu. Vôbec nie sú vedené k zdravotníctvu v tom „dobrom“, ohybnom veku, v adolescencii, v období tej úprimnosti. A po škole, keď prídu do zdravotníctva, uvažujú, či v ňom vôbec zostanú… Mladým sa musí dnes prispôsobovať. Nebudú robiť naviac. Keď im skončí služba, odídu z roboty a nezaujíma ich, či tu niečo horí.

Viete, tu sa politika robí na „teraz“. Nikto neuvažuje nad tým, čo bude o 20 rokov. A takto to dopadlo. Výsledok? Záplata na záplatu.

Taliani majú také pravidlo, znie: Tutto per un bambino (všetko pre dieťa, pozn. red.). Majú to aj Španieli a štáty v Latinskej Amerike (Todo para el niño.). U nás to tak nie je. Pokiaľ si nedáme dieťa na piedestál svojho snaženia, tak civilizačne je to cesta tam do tých východných stepí. Nie je to cesta na západ za humanizáciou a civilizáciou, ale opačne. Tu platia úplne iné pravidlá.

Keď vznikli nemocnice pre deti, ukázalo sa, že nemocnica má lepšie výsledky, ako keď je spolu s dospelými. Uvediem príklad – onkológia. V dávnejšej minulosti, ak sa dieťa liečilo napríklad na leukémiu na oddelení detskej onkológie v detskej nemocnici, tak malo niekedy dvojnásobne väčšiu šancu prežiť ako dieťa liečené na onkológii s dospelými. Podobne boli lepšie výsledky operácií a prežitia u detí s vrodenými srdcovými chybami operovanými v centrách detskej kardiológie ako v spoločných centrách s dospelými. A tak ďalej.

Už pred rokmi ste dosiahli dôchodkový vek. Aktuálne nemáte záujem o primársku stoličku, no na výberové konanie sa nikto neprihlásil. Čím to podľa vás je?

Je náročné vysvetliť to do médií. Kto nepozná tú štruktúru a históriu…

Skúsme teda čitateľom vysvetliť históriu, štruktúru a celé pozadie, ktoré ozrejmí fungovanie primára na pediatrii.

Okrem toho, že som primár, som aj prednosta pediatrickej a neonatologickej kliniky. Keby som toho prednostu nerobil ja, veľmi reálne by sa nenašiel nikto iný. Tým pádom by sme neboli klinika, ale oddelenie. Nakoľko sme klinika, máme svojho štatutára. Vďaka tomu sme previazaní so zdravotníckou fakultou. Naše pracovisko teda má prepojenie na fakultu.

Čo táto prepojenosť znamená v praxi?

Sestry môžu chodiť aj na iné pracoviská iným spôsobom, ako by chodili, keby sme tú prepojenosť nemali. Na oddelenia by de facto chodiť nemali, na kliniky chodia. Tiež som primár. Okrem iného by som mal pokryť komunikáciu medzi lekármi, sestrami, riešiť veci okolo služieb, hodnotiť ich, a keď nastane nejaký problém, riešiť ho. Osobne by som sa radšej venoval svojej pozícii prednostu. Teraz musím riešiť problémy, ktoré nastanú napríklad v dôsledku nedostatku personálu.

Skúsme sa vrátiť k vyššie zmienenej otázke, prečo sa nikto neprihlásil do výberového konania na primára pediatrie.

Už prešli tri kolá a opakovane sa nikto neprihlásil. Odpoveď? Lebo je to zodpovednosť a práca naviac.

Takže nie je to tým, že by bolo málo pediatrov?

Nie. Aj keď na to majú kvalifikáciu, chýbajú im skúsenosti a odhodlanie prípadného „obetovania sa“ povolaniu.

Ako vás počúvam, mám pocit, že pracovať v nemocnici nemá veľa výhod.

Ale nie. Ja som napríklad spokojný. Keby nebolo tak veľa práce a nočné, keby bol dostatok personálu a tak ďalej… Je to veľmi zaujímavá práca. Aby ju však niekto robil, ozaj by musel mať nejakú danosť, aby to tu vydržal. Musel by mať vnútornú motiváciu. Obeta pre druhých vnútorne dáva zmysel. Koľko bolo kedysi rehoľných sestričiek? Tie boli povznesené nad všelijaké svetské veci a plne sa venovali pacientom. Aj dnes sa detské sestry venujú detským pacientom nadštandardne, ale je ich málo. Výsledok sa niekedy zdá nedostatočný.

Čo by sa podľa vás malo na Slovensku urobiť, aby sa zvýšila úroveň pediatrie? Aby boli vhodnejšie podmienky pre sestričky a lekárov nielen na pediatrii, ale aj na iných klinikách a oddeleniach, keďže hovoríme o všeobecnom probléme?

To začína všetko zvrchu. Chýba nám uznanie.

Stačí prísť do Česka a vidíte tam úplne inú komunikáciu. My tu nemáme komunikáciu. Nemáme spolu nejaké príležitosti. To, že sa zorganizuje napríklad športový deň raz za rok, to je nepostačujúce. Skrátka medzi sebou nemáme také vzťahy. Len tie tímy, ktoré sa stretávajú. Ale to je vec celej spoločnosti.

Registrujete, že teraz chcú obvodní lekári menej slúžiť? Sú starí, hovorí sa im prestarnutí – priemerný vek v okrese Trenčín je 61 rokov. Ale tým, že budú slúžiť menej, pacientov neubudne. Chorých menej nebude. A viete, kam pôjdu tí pacienti, ktorých nevybavia v ordinácii? Prídu na oddelenie, lebo tu máme nočnú pohotovosť. A viete, kto tu často slúži? Neatestovaní lekári. Čiže pacienti prídu k menej kvalifikovanému lekárovi, ktorému úkony trvajú dlhšie. Keď nestihne všetko, čo stihnúť má, kto nastúpi? Zdravotná sestra. Preberie nejaké kompetencie, na ktoré si navykne, ale to už… Pokiaľ sa niečo stane, kto preberie zodpovednosť, napríklad, keď sa niečo prehliadne? Tu na oddeleniach sa potom zhorší starostlivosť.

Každý, kto ide na pohotovosť, by mal ísť cez urgent. My detský urgent nemáme, takže všetci do osemnásť rokov končia tu, na našej klinike.

Čo by sa s tým podľa vás dalo spraviť?

Zas je to vec spoločnosti. Čo sú priority? Všetko horí. Školstvo horí, diaľnice by sa mali budovať, do vojska sa musí niečo dať, všade chýbajú peniaze. A potom nejde len o financie, ale aj o možnosti všeličoho.

V Piešťanoch napríklad zrušili detské oddelenie, bol poprask, lebo išli zrušiť aj pôrodnicu. Keď sa spravil poprask, zrazu sa našli aj financie.

Kedysi nemocnice lekárom ponúkali byty. Ak prišiel kvalifikovaný doktor, časom dostal byt. Ak by boli prostriedky, bolo by jednoduché dostať sem lekára a uviazať si ho tu. Uvediem príklad: Prišla mi sem doktorka z Čiech. Mala prax, vyhovovala našim podmienkam, ale pýtala si bývanie. Dokonca by jej stačil prenájom garsónky. A čo jej mohla ponúknuť nemocnica? V týchto intenciách sa vôbec nerozmýšľa. Chceme sem dostať ľudí z iných miest a nevieme im ponúknuť podnájom.

Viete, koľko stojí zdravotná starostlivosť, servis a všetko okolo nej v Spojených štátoch amerických? Zistili, že intenzívna starostlivosť stojí 10- až 100-krát viac ako u nás. A tu si všetci myslíme, že zdravotníctvo je zadarmo.

Ľudia by si mali uvedomiť, že zdravotníctvo by malo byť cieľom zlepšenia spoločnosti.

A pýtate sa ma na riešenie? Sme tak na hrane, že sa stále niečo lepí. Niekto vypadne, a tak sťahujeme ľudí z voľna. A tí to už nechcú robiť. Hlavne mladí s rodinami nie.

Sestry tu majú viac ako 50 rokov a nemali by robiť trojzmenku, rozumiete… A keď tie tri zmeny robia, už prácu vykonávajú rutinne. Viete, čo to je robiť dvanásťhodinovku v noci pre sestru nad 50 rokov? Už robí mechanicky.

Čože je tu zabezpečené pre sociálne slabších? Mne je tak ľúto, keď vidím blúdiť tých starých ľudí v areáli nemocnice.

Pre určité situácie platí, že zdravie si za peniaze nekúpite. Nehľadať chyby v zdravotníckych pracovníkoch, ale všeobecne tlačiť na politikov a zároveň na politikov zodpovedných za manažment zdravotnej starostlivosti od lokálnych po najvyššie miesta. Tí majú hľadať riešenia. Zdravotníci následne v rámci svojich možností riešenia realizovať.

A niečo pozitívne na záver?

Máme aj niečo pozitívne – prerobilo sa novorodenecké oddelenie, zaobstarali aj aj nové prístroje. Máme pekné nové oddelenie neonatológie.