Akcia Vírus, posledná zo série hromadných policajných akcií z Hamranovho dedičstva, pôsobí nesporne dôveryhodnejšie ako tie predchádzajúce. Je postavená na množstve výpovedí o rozkrádaní vojenského spravodajstva, svedectiev, poctivom odsledovaní finančných tokov a detailnom pokrytí bankových účtov.

No za jej predvolebným načasovaním toho viac smrdí.  

Dnes je posledný deň Štefana Hamrana v polícii, hoci odvolaný z postu policajného prezidenta bol už tri dni dopredu. Spolu s ním sa zrejme končí aj éra spektakulárnych predvolebných policajných zásahov, ktoré mali skôr povahu politickej kampane než vyšetrovania.

Posledná akcia, pri ktorej vedenie polície siahlo k špičkovej výskumnej robote vyšetrovateľov, pritom mohla svojim načasovaním – snahou predstaviť ich výsledky predčasne v predvolebnej kampani – zmariť dobre rozbehnutú prácu polície.

Nevhodný čas môže byť zmarením vyšetrovania

Uznesenie k akcii Vírus, ktoré médiá vrátane Štandardu citovali, nemôže nikoho nechať na pochybách, že ide o skutočné tunelovanie spravodajských služieb s využitím utajovaného režimu a o vytiahnutie veľmi hrubej finančnej „vaty“ v hodnote vyše 70-miliónov eur.

Národná kriminálna agentúra obvinila bývalých šéfov vojenského spravodajstva (VOS) Jána Balciara a Ľubomíra Skuhru z tunelovania tejto inštitúcie. Z provízií vraj inkasoval aj podnikateľ, lobista a bývalý herec Michal Gučík.

Bývalí šéfovia VOS mali formou organizovanej zločineckej skupiny umožniť, aby boli z bývalej vojenskej kontrarozviedky účelovo vyvedené desiatky miliónov eur na účet firiem podnikateľa Daniela Jackuliaka.  

Jackuliakove firmy získali povolenie obchodovať s armádnym materiálom, hoci na to nemali skúsenosti a personálne zázemie. Prostredníctvom nich VOS v utajenom režime nakupovalo armádne technológie. Do roku 2020 bolo uzavretých 32 zmlúv za takmer 200 miliónov eur, Jackuliakova firma Forum za ne pritom zaplatila len zhruba polovicu, následne ich za plnú cenu predala obrannému spravodajstvu bez toho, aby v týchto kšeftoch vedela priniesť nejakú sprostredkovateľskú pridanú hodnotu.

Jackuliakova firma si tak po odrátaní DPH zadovážila neoprávnený prospech 74,2 milióna eur.

Súčasťou vyšetrovania sú aj výpovede najmenej dvoch štatutárov českých zbrojárskych spločností, ktorí dosvedčili, že nastrčené firmy, prostredníctvom ktorých dané produkty vojenskému spravodajstvu dodávali, pri dohadovaní obchodu s expertami rezortu obrany vôbec nefigurovali a v celom procese bola ich rola úplne zbytočná.

Uznesenie sa zdá zdokumentované veľmi precízne a nepochybne je za ním kopec roboty. Pôsobí lepšie ako „vyšetrovania“ postavené na výpovediach „kajúcnych“ mafiánov, ktorí občas svedčia voči sebe navzájom. Je tiež už na prvý pohľad podstatne serióznejšie, ako prípad Rozuzlenie, ktorý stíha údajnú snahu tajnej služby spochybňovať vyšetrovania vážnych káuz a ktorý tiež pôsobil ako kampaňová podpora polície pre spriaznené politické strany.

Pripomeňme, že prípad Rozuzlenie je postavený na vnútroúradníckych klebetách, ktoré navyše pochádzajú od nedôveryhodných ľudí typu Ľudovít Makó.

Pri akcii Vírus je obvinenie postavené podstatne lepšie. V uznesení sú aj najmenej dve výpovede českých zbrojárov, ktorí dosvedčili, že firma Daniela Jackuliaka, prostredníctvom ktorej sa údajne milióny prelievali, v procese výberu a dohadovania zákazky nijako nefigurovala. Už na prvý pohľad je zrejmé, že peniaze boli zo štátneho rozpočtu vyvedené bez zrozumiteľnej protihodnoty, pričom polícia odsledovala ďalšie finančné toky. 

Lenže – to je asi tak všetko. Je to veľa alebo málo? Od skutočného uzavretia prípadu sme ešte ďaleko, a práve tým je zvláštne predvolebné načasovanie policajnej akcie.

Pochybnosti

Jedna vec je intuícia o tom, že sa zločin stal – akokoľvek silná a logická –, a druhá vec je schopnosť dokázať trestný čin. V takýchto prípadoch sa totiž len veľmi ťažko preukazuje subjektívna zodpovednosť a plné vedomie na páchaní trestného činu alebo pri jeho spolupráci.

A práve v tomto bode sa ukazuje viacero klzkých plôch, pri ktorých mohla predčasná policajná akcia polície – verme, že len náhodou realizovaná týždeň pred voľbami –, vyšetrovanie skôr mariť, než mu pomôcť. 

Za veľa hovorí už to, že hoci Ján Balciar a Ľubomír Skuhra boli vraj podľa obvinenia organizátormi zločineckej skupiny, v uznesení o vznesení obvinenia nie je ani stopa po tom, že by sa aspoň časť uliatych peňazí mala ocitnúť niekde v ich blízkosti.

Samozrejme, nie je vylúčené, že vyšetrovanie v tomto smere bude pokračovať a odhalené prepojenia o tom, že časť „vaty“ si aj oni osobne kdesi užívajú, sa môže nájsť. Napokon, Balciarove majetky vzbudzujú podozrenie dlhodobo. Problém je však v tom, že v momente spektakulárnej policajnej razie ich zjavne nemala, čím mohlo dôjsť k predčasnému prevaleniu dôkaznej situácie ešte predtým, ako vyšetrovatelia stihli dotiahnuť kľúčové aspekty prípadu – a obvinených tak varovať.

Ak by to tak bolo, znamená to, že vyšetrovanie – akokoľvek je za ním množstvo poctivej roboty – je stále len kdesi v polovici, pričom to najťažšie majú vyšetrovatelia ešte len pred sebou. Nemalo by však veľký zmysel, aby s ním už v tejto fáze polícia vyšla na bubon a vzniesla obvinenie.

Peniaze v súkromnej firme

Naopak, vyplácanie financií z podozrivých armádnych nákupov bolo zdokladované len pri Jackuliakovi, ktorý si za príjmy zo svojich firiem Forum a Sofa – prostredníctvom ktorých realizoval ako sprostredkovateľ armádne nákupy – kupoval napríklad byty pre svoje deti, prípadne si veľkú sumu poslal na účet kamsi do Dubaja.

Lenže aj tu je problém. Kým sa nepreukáže, že peniaze už predtým boli získané podvodom, formálne ide len o vyplatenie zdaneného zisku a dividend svojej firmy (uznesenie vyslovene hovorí, že Jackuliakove firmy zaplatili DPH takmer 20-miliónov eur).

Ak sa k peniazom dostal zločinom, môže a mal by byť usvedčený. Ak sa zhromaždia dôkazy. Uznesenie sa však snaží vyvlať populistický dojem, že už samotné pochybné nákupy nehnuteľností alebo čarovné slovíčko „Dubaj“ boli samy osebe dôkazom o podvodníckych machináciách. Aj v tomto pôsobí súčasný stav vyšetrovania tejto kauzy bezradne.

Čudne pôsobí aj to, že vyšetrovateľ píše o zakrývaní finančných tokov. Tento pojem sa zvykne používať vtedy, ak chcete zatajiť a „preprať“ prevody peňazí, ktoré nedokážete zdokladovať alebo vysvetliť.

Lenže Jackuliak nie je podozrivý z toho, že tuneloval svoju vlastnú firmu. Ale z toho, že jeho firma prostriedky získala podvodom. Ak ich získala podvodom, je jedno, či ich následne použil na financovanie charity – je to podvod. Ak ich získal zákonne, je jedno, že si za ne kúpil opulentný byt – nie je to podvod.

Vyšetrovanie má predsa hľadať dôkazy o tom, že nastal podvod, nie to, že si majiteľ vyplatil zdanené dividendy zo zisku vlastnej firmy.

Objavil sa tiež argument, že políciu nesmieme podozrievať z toho, že si policajnú akciu načasovali na predvolebný čas. Polícia si vraj musí robiť svoju robotu bez ohľadu na kalendár.

Čo však v prípade, ak má polícia ten kalendár nadpriemerne prehustený práve pred voľbami? A keď v krátkom čase predvedie niekoľko podobných divadelných akcií, ktoré sú „náhodou“ spojené s politikou a ponúkajú policajnému prezidentovi vhodnú tému na údernú tlačovku s politickým pozadím?

Prípad Vírus, podobne ako predošlá akcia Rozuzlenie, naznačuje skôr iné motívy, ako je poctivé odhalenie korupčnej kauzy. Aj okamžité prepustenie obvinených, ktorí boli pôvodne zadržaní, naznačuje, že vyšetrovanie zďaleka nie je v stave, keď by sa dalo dotyčným niečo aj reálne dokázať.

Neprekvapuje ani to, že súdy nenašli dôvody pre väzobné stíhanie obvinených. Ide o ľudí, ktorí nemajú kam ujsť a desaťročie po spáchaní údajných zločinných skutkov nemajú veľké možnosti ovplyvňovať zmienenú „organizovanú štruktúru“, keďže už dávno nie sú vo funkciách.

V takejto fáze vyšetrovania sa vyšetrovateľ a prokurátor z taktických dôvodov snažia hľadať a dopĺňať dôkazy spravidla v diskrétnom režime. Ideálne tak, aby si obvinení neuvedomovali, ako ďaleko polícia zašla napríklad pri zdokladovaní finančných tokov, respektíve aby sami medzi sebou netušili, kto z organizovanej štruktúry s políciou spolupracuje.

Predčasná policajná akcia, po ktorej majú obvinení z procesných dôvodov prístup k informáciám zo spisu a dôkazom, snahu o vyšetrenie prípadu komplikuje.

Hamranove akcie

Obvineniam chýbala kľúčová dôkazná koncovka, hromadné zatýkanie bolo bez aktuálne preukázateľných zjavných dôvodov. Hamran vo svojej snahe presvedčiť občanov pred voľbami o tom, že práve jeho kovbojský imidž jeto pravé, čo Slovensko tvárou v tvár mafii potrebuje, dosiahol presný opak – krajina je dlhodobo pobúrená a vystrašená podobnými metódami policajného vedenia, ktoré už pri účelovej likvidácii exministra vnútra Ivana Šimka preukázalo, že chce dosiahnuť čosi ako policajný štát, v ktorom muži v uniformách stoja nad ministrom, premiérom a dokonca i prezidentkou.

Ak by jeho tvrdé akcie boli plánované rovno v suteréne centrály Smeru, nevyzeralo by to inak. Možno áno – ani tam by to totiž nevymysleli v prospech strany Smer tak dobre, ako to zvládol Hamran, keď svojou predvolebnou aktivitou presvedčil množstvo voličov o tom, že akcie NAKA sú už prepálené a polícia akútne potrebuje nové vedenie. Zároveň znepokojil a presvedčil stranu Hlas, aby sa definitívne primkla k Smeru.

Hamran pritom vstúpil do politickej arény aj priamo, keď sám hrdo vyhlasoval, že ak bude vládu zostavovať Smer, on vo funkcii končí.

Napokon ho nový minister vnútra Matúš Šutaj-Eštok odvolal z funkcie tri dni pred jeho avizovaným odchodom z polície.