Ako som sa stala progresívnou feministkou a ako som ňou prestala byť

path Ilustračná grafika. Zdroj: Canva.com

Ako je možné, že niekto sa z progresivizmu vymaní, zatiaľ čo iný nie? Byť svedkom radikalizácie našich kamarátov, spolupracovníkov, známych osobností, aj celej spoločnosti je ťažké. Preto si myslím, že sú ľudia, ktorí by na základe môjho príbehu chceli hľadať zaručený recept, ako sa odradikalizovať. 

Ak ste jedným z nich, sklamem vás. Hoci som bývalá progresívna aktivistka, nemám odpoveď na otázku „prečo”. Viem jedine popísať, ako sa môj progresivizmus stal prítomnosťou a potom minulosťou a o dôvodoch vysloviť zopár domnienok. Jedna z nich je založená na mojej hypotéze, ktorú nazývam rebelantská. 

Tá, ktorá sa búri 

Či už je to mojou povahou, výchovou, alebo niečím iným, od puberty som sa považovala za „rebelku”. Bola som ňou naozaj? Neviem. Podstatnejšie je, že som ňou chcela byť. A tak som v ranej puberte, keď leteli chlapčenské skupiny, počúvala punk a tvrdý rock. Neskôr som s podobne založenými spolužiačkami na školský tábor pašovala alkohol. V štrnástich nás nachytali, ako fajčíme za školou a predvolali si nás na koberček u riaditeľa. 

Keď už o niekoľko rokov neskôr chľastali a fajčili všetci, ja som s tým prestala. Aj zo zdravotných dôvodov. Ale nedá sa vylúčiť, že ma odradila aj všeobecná obľuba alkoholu. Nie je buričské robiť presne to isté, čo ostatní. 

Moja rebelská identita zohrala rolu aj pri výbere vysokej školy. Hoci som zvažovala aj iné odbory, nakoniec som vyštudovala sociálnu prácu. S odstupom času viem povedať, že nešlo iba o pohodlnosť. Lákal ma tiež sľub meniť spoločnosť k lepšiemu, a pomáhať iným ľuďom vzbúriť sa proti nespravodlivosti. 

Odchody 

Medzi vysokou školou a prerodom na feministickú aktivistku sa udiali veci, ktoré súviseli aj s mojím neskorším opustením progresivizmu. Stala som sa členkou dvoch organizácií, ktoré mali znaky sekty. Nevstúpila som do nich naraz a na začiatku som nevedela, že sa budú správať sektársky. Prvá z nich bola zameraná na ázijské cvičenie a druhá na psychoterapiu. 

Omnoho podstatnejšia než to, že som do týchto organizácií vstúpila, je skutočnosť, že som z nich vystúpila. A to hneď, ako som nadobudla pocit, že ide o sekty. Prvá spomínaná učila svojich cvičencov techniky, vďaka ktorým mali „nerozmýšľať”. Povzbudzovala ich tiež zadarmo pracovať pre dobro organizácie. Čas strávený dobrovoľným „otročením” pre združenie mal nejakým spôsobom pozitívne vplývať na techniku cvičenia člena. Na čele tejto medzinárodnej organizácie stáli zároveň ľudia, ktorých bolo neradno kritizovať. 

Druhá organizácia, zameraná na psychoterapiu, zbožsťovala svojho zakladateľa. Keď človek pobudol dlhšie v jej strede, objavil aj zásadné protirečenia. Jednou zo základných doktrín, ktoré združenie svojim členom vtláčalo do hlavy, bolo, že „nikto nedokáže čítať myšlienky druhého človeka”. Podobné heslo malo viesť k lepšej komunikácii. Viete si predstaviť moje prekvapenie, keď na medzinárodnom seminári 90- ročný „bard” združenia z Írska robil práve to! Starý pán na svojom workshope všetkým osobám sediacim v kruhu najprv podal homeopatikum, ktoré „malo zlepšiť naše telepatické schopnosti”. Potom si z nás vybral ženu, na ktorej videl, že jej pilulka „najlepšie zabrala” a s tou uskutočňoval akési cvičenia. A to bolo poslednýkrát, čo sme sa videli. 

Odísť zo spomínaných organizácií bolo ťažké. No ostať bolo nemožné. Sektárstvo, so svojou slepou poslušnosťou autorite, so svojimi protirečeniami, nezmyslami a nespravodlivosťou, mi je z duše odporné. 

Uvidieť

Keď som sa teda, nevedomky dostala do ďalšej „organizácie” so znakmi sekty, otázkou nebolo, či progresivizmus opustím, ale kedy. Zásadné bolo uvidieť. Aby bolo jasné, netvrdím, že „progresivizmus” je organizácia. Keď chcete byť progresívec, nevyplníte tlačivo v Progresívnom dome. Stačí si osvojiť ideológiu. 

Progresívnou feministkou som sa v roku 2014 stala preto, že som vďaka rôznym článkom, ktoré v tej dobe kolovali po internete, uverila, že žijeme v sexistickej spoločnosti. Moja následná vzbura bola celkom predvídateľná. K sexizmu sa neskôr nabalili ďalšie „izmy” a „fóbie” proti ktorým bolo treba bojovať a ktoré boli spolu navzájom prepojené. Niečo z toho popisujem aj v predchádzajúcom článku. 

Byť progresívnou feministickou aktivistkou v roku 2014 nebolo rovnaké, ako byť ňou dnes. Nechcem povedať, že som sa ňou stala ešte predtým, než to bolo cool, ale rozhodne sa s tým spájali aj nevýhody. Prišla som o niekoľko kamarátov, schytávala som šikanovanie aj zopár uveriteľných vyhrážok. Netvrdím, že som so svojím feminizmom nebola otravná, ale reakcia môjho okolia bola prehnane agresívna. Dnes už sa tento istý okruh známych identifikuje ako ľavicovo-progresívno-antifašistický.

No keď som z tejto alternatívnej komunity okolo roku 2014 odišla, všetko sa zmenilo. Ďalšie štyri roky som nenarazila na nič horšie než na zopár urážok a typických nadávok do „zakomplexovanej feministky”. Bola som z toho prekvapená. Veď ak proti niečomu „rebelujem”, nemala by prichádzať protireakcia?

Fašizmus náš každodenný

Ako som spomínala v predchádzajúcom článku, boj proti imaginárnemu fašizmu je jednou z barličiek progresivizmu. Progresívci hrozbu „fašizmu” potrebujú aj preto, že ich vlastná ideológia je v skutočnosti sebadeštruktívna. Keď ste súčasťou progresívnej bubliny, zo svojho „boja” za pokrok napríklad nesmiete nikoho vylučovať. Musíte sa zasadzovať za „všetkých” a všetko a to sa jednoducho nedá.

Okrem skupín, za ktoré máte bojovať, v progresivizme neustále pribúda aj fašistov. Fašizmus sa nafukuje do rozmerov lietajúceho balóna a v súčasnosti pohlcuje aj úplne bežné názory či vyjadrenia. Istá časť progresívcov vás napríklad nebude váhať označiť za fašistov za tvrdenie, že medzi ľuďmi existujú iba dve pohlavia.

V roku 2016 sa strašenie fašizmom na Slovensku zintenzívnilo po tom, čo sa strana ĽSNS dostala do parlamentu. Okrem pochodov a protestov vznikli rôzne iniciatívy a tiež široká spoločenská diskusia, ako nástupu fašizmu zabrániť. Priznávam sa, že si toto obdobie nepamätám do úplných podrobností. No viem, že som bola vystrašená. Dokonca sa mi aj snívalo, že fašisti pochodujú ulicami Bratislavy.

Tieto hrozby som brala vážne, a preto som hľadala návod, čo robiť. Stačí byť feministkou, alebo sa treba zúčastňovať ešte milióna ďalších aktivít, ktoré na mňa vyskakovali na Facebooku? Obľúbila som si prednášky Timothyho Snydera, a preto som si kúpila aj jeho knihu O tyranii. V tejto krátkej publikácii Snyder radí každému človeku niekoľko jednoduchých zmien životného štýlu, ktoré môžu pomôcť zamedziť nástupu autokracie.

Proti tyranii

Jednou z jeho rád bolo obmedziť používanie sociálnych sietí a návrat k čítaniu kníh. A to som aj urobila. Považujem to za jeden zo zásadných zlomov. Nie preto, že by som v knihách, ktoré som čítala, uvidela nezmyselnosť progresivizmu. Pomohli mi ale prestať sa báť, začať sa znovu sústreďovať, a tak aj rozmýšľať.

Moment, keď som uvidela jedno zo zásadných protirečení progresivizmu, prišiel až v roku 2018. Trvalo to tak dlho asi aj preto, že tento myšlienkový smer robí maximum, aby svoje odvrátené stránky skryl. Progresívne médiá na Západe, ale aj u nás, sa programovo vyhýbajú čomukoľvek, čo by mohlo spochybniť transideológiu.

Lenže vďaka tomu, že som sa zoznámila s jednou britskou feministkou, som v roku 2018 na sociálnej sieti uvidela obrázok, na ktorom má usmiaty dlhovlasý muž („transžena”) na sebe tričko. To je akoby zakrvavené a píše sa na ňom „Udieram TERFs”. („I punch TERFs”. TERF je skratka z angličtiny pre „feministku, ktorá vylučuje transľudí”.)

Potom, ako som sa niekoľko rokov zaoberala témou násilia na ženách a obviňovania obete, som bola zdesená, že je niečo podobné v mojich kruhoch možné. A že sa voči tomu nikto neohradzuje. Prirodzene som bola zvedavá, čo tie TERFs urobili. Zistila som, že sa napríklad vyjadrili proti mužom v ženských toaletách. Alebo hovoria, že „misgendering” nie je násilie. Nesúhlasila som s nimi, ale z odpovede, akej sa im dostávalo od transaktivistov, som bola znechutená. Nešlo iba o vyhrážky, ale o verejnú oslavu násilia.

Začala som teda TERFs viac sledovať. Ich argumenty, s ktorými som sa dovtedy nestretla, mi čoraz viac začínali dávať zmysel. Poslednou kvapkou v mojom transaktivizme potom bol transsexuál menom Jonathan Yaniv. Na prípade tohto Kanaďana, ktorý sa vyhlasoval za ženu a na internete fantazíroval o tom, ako dievčatám na ženských WC pomáha aplikovať tampóny, som pochopila, že u mnohých mužov je ich „transidentita” v skutočnosti založená na sexuálnej úchylke.

„A nie ste vy tu náhodou TERF?”

Svoj oficiálny coming-out ako TERF som uskutočnila na jeseň roku 2019. Predtým som približne pol roka žila feministický aktivizmus ako skrytá TERF. Prejavovalo sa to napríklad tým, že som vo svojom magazíne a na Facebooku úplne prestala spomínať transgenderizmus. Jednoducho som sa sústredila iba na ženy, prípadne na LGB.

Dôvodom môjho mlčania bolo aj to, že som videla, čo zažívajú feministky, ako som ja, v zahraničí. Okrem vyhrážok a násilia čelili niektoré aj koncu kariéry. Vedela som, že keby som si začala na Slovensku otvárať na túto tému ústa, bolo by aj po tej mojej. Zaujímavé bolo, že niekoľko ľudí si môj nezáujem o transtémy naozaj všimlo. Bývalá aktivistická kolegyňa raz prišla do mojej facebookovej skupiny vyšetrovať, či tam náhodou nie sme TERFs. Jednoducho si všimla, že som na tému transľudí podozrivo ticho.

Keďže išlo o čas, keď som si už pripravovala svoj coming-out, iba som sa nad tým pousmiala. A prečo som sa nakoniec rozhodla prehovoriť? V tom období som sa pokúšala o vytvorenie niečoho ako skutočnej feministickej komunity. Teda organizovala som neformálne stretnutia feministiek (a feministov). Niekedy sme diskutovali, inokedy sme iba kecali v parku. Na tieto stretnutia chodilo aj niekoľko dievčat, ktoré v tom čase mali osemnásť.

Obľúbila som si ich a vzápätí som o ne začala mať strach. Na našom poslednom stretnutí ma jedna z nich presviedčala o tom, že bisexualita je orientácia na všetky pohlavia. Druhá prišla na stretnutie s oholenou hlavou. Aby bolo jasné, nemám nič proti krátkym ženským účesom. Ale z rozprávania feministiek na západe som vedela, že práve také mladé ženy, ktoré sú „rodovo nekonformné”, sú častým terčom transaktivistov. Tí presne také dievčatá radi presviedčajú, že sú pre svoje krátke vlasy alebo lesbickú orientáciu v skutočnosti trans.

Povedala som si, že sa tomu nebudem len nemo prizerať a napísala som článok. Jeho témou bolo, za čo všetko vám transaktivisti vynadajú do „TERFs”. V texte som tiež spomenula nechutné vyhrážky, ktoré podobné feministky na Západe od svojich transsúdruhov schytávajú.

The End

A to bol koniec mojej slovenskej feministickej kariéry. V istom zmysle je vtipné, že ju ukončilo upozornenie na násilie na ženách. Ale počas toho, ako moja reputácia odchádzala do večných lovísk, mi do smiechu nebolo. Najviac ma zasiahla akceptácia vyhrážok násilím. Pozorovať, ako feministická komunita nielen neodsudzuje komentáre, že by som mala dostať do držky, ale masovo ich „srdiečkuje”, bolo pre mňa šokujúce. Vyskytlo sa aj zopár vyhrážok smrťou.

Aj slovenskí poprední transsexuáli si prišli kopnúť. Podľa niektorých som bola násilná. Známy dídžej a komentátor v Sme zasa v článku napísal, že „ubližujem ženám”. Niekoľko pozvaní do diskusií, ktoré som pred svojim coming-outom dostala, záhadne vyprchalo. Česká ľavicovo-feministická organizácia verejne zrušila moju nomináciu na ich každoročné ocenenie. Okrem dvoch ľudí, ktorým budem do konca života vďačná, sa za mňa v tom období, keď som schytávala obvinenia a vyhrážky, nikto verejne nepostavil.

Keď som potom odmietla zraziť päty a ďalej som upozorňovala na násilnosť a nezmyselnosť transaktivizmu, väčšina ľudí zrušila svoje pravidelné príspevky pre moje občianske združenie. Hrozilo zároveň, že moja facebooková stránka bude natrvalo zablokovaná.

Bolo to ťažké obdobie. Keď som chodila po vonku, strhávala som sa pri hlasných zvukoch a neustále som mala potrebu obzerať sa, či niekto nejde, či mi niečo nehrozí. Aj preto som sa radšej zo slovenskej scény stiahla a sústredila sa na zahraničie. Mnohé iné ženy na západe zažívali to isté, čo ja, ak nie horšie. Na jednom z internetových fór som spoznala Američanku, ktorú pre kritiku transaktivizmu vyhodili z práce v IT.

Keďže sa Mary Kate Fain okrem informatiky venovala aj písaniu, založila internetový magazín. V ňom som najprv na diaľku pôsobila ako korektorka. Neskôr som, rovnako na diaľku, začala pre magazín 4W písať, editovať a robiť grafiku. Vznikli sme v čase, keď v zahraničí viac-menej neexistovali médiá, ktoré by informovali o tom, čo sa dialo ľuďom, ktorí sa odvážili kritizovať transhnutie. To sa po skončení pandémie zmenilo.

Keď som po pandémii znovu vyšla medzi ľudí, všimla som si, že sa zmenilo aj Slovensko. Stretávala som viac ľudí, ktorí predstierali, že sú iného pohlavia. V bratislavských podnikoch pribudli unisex záchody, na uliciach sa rozmohli dúhové vlajky. A tak som opäť tu. Búrim sa na Slovensku.


Ďalšie články