Zastaví útok kladivom na umenie ťažbu ropy a plynu?

Výber diela, ktoré sa stalo predmetom útoku, nebol náhodný. Rovnaký obraz zničila v roku 1914 sufražetka Mary Richardsonová, údajne sa tak stalo v reakcii na zatknutie inej bojovníčky za volebné právo žien Emmeline Parkhurstovej. Myslím, že video z akcie, ktoré sa objavilo v mnohých médiách a zdieľalo na sociálnych sieťach, je celkom veľavravné.

Nechcem dlho rozoberať deklarovaný účel tejto akcie, ale naozaj nemám dojem, že by – rovnako ako iné podobné „intervencie“ ekologických radikálov z poslednej doby – pomohli tomu, aby sa zástupy doteraz neangažovaných ľudí začali zaujímať o problém klimatickej zmeny. Nanajvýš môže pohnúť niektorými už presvedčenými, aby svoju vieru prejavili podobným spôsobom. Značne výpovedný bol však modus operandi aktivistickej dvojice. Vlastne trojice. Pretože najdôležitejším aktérom bola, ako inak, kamera.

Svedkami útoku bolo zjavne len pár turistov, ktorí – aspoň podľa videa súdiac – javili skôr tendenciu utiecť. Vášnivé slová aktivistov duneli prázdnou miestnosťou, hovorcovia ich však prednášali asi s oprávnenou istotou, že vďaka kamere oslovia masy. A správali sa podľa toho. Dramatické slová a dramatické gestá, vrátane toho záverečného, keď sa – v sede pod umeleckým dielom, ktoré práve napadli – chytili za ruku, ako keby práve stáli pri stene pred nacistickou popravnou čatou, sami so svojou pravdou.

Nemôžem si pomôcť. Pripomenulo mi to termín „main character", ktorý je teraz populárny v internetových debatách. Je to sarkastické označenie pre ľudí, ktorí chápu život ako film, v ktorom práve oni sú hlavnými postavami. Nepoznám tých dvoch. A predpokladám, že ten svoj zápas – že v zmene klímy vidia globálne ohrozenie – skutočne prežívajú. Rovnako tak v ich vystúpení nemôžem nevidieť prejav veľmi dobového narcizmu, ktorý môže ľudstvo ohrozovať oveľa viac ako stúpajúca teplota.

„Ak milujete umenie, históriu, svoju rodinu, musíte jednoducho zastaviť naftu,“ skríkol do kamery mladý muž, dvadsaťročný Harrison. Neviem, ako to má s rodinou. Tipol by som si však, že toho o histórii veľa nevie a na umení mu až tak nezáleží.

Velázquezov obraz, na ktorý zaútočil, totiž v jeho svete môže mať iba sotva miesto. Vo svojich portrétoch dokázal Diego Velázquez veľmi subtílnym spôsobom vystihnúť povahu človeka, prejaviť nielen maliarsky talent, ale veľkú vnímavosť voči svetu a ľuďom, dokázal sa pozerať okolo seba. Aj na jeho Venuši je nakoniec najvýraznejšia nie nahota, ale odraz tváre v zrkadle, jej pohľad, vyjadrujúci akúsi ťažko vyjadriteľnú emóciu. Vzpiera sa slovnému popisu, ale je v nej čosi hlboko pravdivé.

Pravdy Harrisonov tohto sveta nie sú slovami ťažko opísateľné a ani trochu subtílne. Zmestia sa do úderných sloganov písaných verzálkami, ktoré vždy implicitne vyjadrujú nenávisť voči všetkému, čo by sa do nich nevošlo. A tomu zodpovedá aj predstava umenia, ako by podľa aktivistov a vôbec súčasnej pokrokárskej ľavice (alebo jej časti) malo vyzerať. Ilustrácia sloganu, ktorá pomôže narvať publiku do hlavy to správne posolstvo, nekontaminovaná žiadnou neistotou, pochybnosťou, ambíciou presiahnuť žiaduce oznámenie.

Aktivisti chceli nadviazať na čin, ktorého sa v marci 1914 dopustila Mary Richardsonová. Trochu ošemetná inšpirácia. Ale v niečom výrečná. Sufražetka Richardsonová sa v tridsiatych rokoch pripojila k povestnej Únii britských fašistov okolo anglického „führera“ Oswalda Mosleyho (neskôr z nej vystúpila sklamaná straníckym prístupom k ženskej otázke).

Nech je to pre jej mladých nasledovníkov poučením – ideový vývoj človeka určitého naturelu sa uberá často podivuhodnými zákrutami, nech sa na to stúpenci Just Stop Oil pripravia. Richardsonová, rovnako ako jej súčasní nasledovníci, v marci 1914 nepochybne verila, že sa aktívne zapojila do toho najdôležitejšieho zápasu tej doby, že bojuje v tej najdôležitejšej bitke svojho času.

Pár mesiacov po jej akcii sa ukázalo, že to nebola práve realistická predstava. Bojovníkov proti fosílnym palivám môže čakať niečo podobné.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.