Pri pozvaniach do rodiny známych či kamarátov, kde sa rodičia aj deti vzájomne dobre poznajú, nie sú prespávačky ničím mimoriadnym a deti sa na ne zvyknú tešiť. Niektorých rodičov menších dievčat či chlapcov však zaskočí, keď dostane ich syn či dcéra pozvanie od spolužiaka zo škôlky či školy, ktorého dobre nepoznajú a nevedia nič o jeho rodine. Vtedy zvažujú, s čím odtiaľ dieťa môže prísť a či to vôbec zvládne. Najmä ak ešte nikdy nespalo inde ako doma a má svoje večerné rituály. Redaktorka Štandardu sa o tejto téme rozprávala s psychoterapeutom Zoltánom Mátyusom.
Pustiť dieťa či nepustiť?
Keď sa zamýšľam nad touto otázkou z pohľadu rodiča, chápem, ak sa v ňom ozve obava, ako svojho potomka ochrániť od vplyvov, ktoré tam môžu, ale aj nemusia nastať. Dieťa ľahko podlieha dynamike skupiny. Niekedy to vedie k tomu, že napriek zaužívaným zvykom, výchove a pravidlám, ktoré do neho doma vštepujú, sa nechá stiahnuť a môže robiť aj opak toho, čo ho rodičia učia a k čomu ho vedú. Najmä u mladších detí je priveľa krehkých a citlivých mechanizmov a rezonancií duše, nedá sa predpokladať, ako to naň zapôsobí.
Nemyslím si, že treba prespávačku zavrhnúť. Skôr treba vyhodnotiť viaceré aspekty a citlivo rozhodovať – zistiť si maximum informácií o celej „akcii“, brať ohľad na individualitu, osobnosť a vývojové štádium dieťaťa. A ak sa rodič rozhodne dieťa na prespávačku napokon pustiť, dobre ho na to pripraviť. A nemenej dôležitá fáza je otvorene sa s ním porozprávať o tom, čo zažilo, keď sa na druhý deň vráti domov.
Takže čo by si rodičia mali zistiť predtým, ako sa rozhodnú pustiť dieťa prespať ku kamarátom či spolužiakom?
Je dobré, ak rodič vopred pozná čo najviac detailov o priebehu prespávačky, ak komunikuje s pozývajúcim rodičom, pýta sa na program či počet detí. Ak sa pozývajúci rodič vyjadrí v zmysle, že sa nebude starať, že len bude vedľa v izbe pre prípad, že by „horelo“, je to pre rodiča podstatne iná informácia, ako keď sa dozvie, že deťom chcú napríklad pustiť film (zaujímalo by ma tiež aký) alebo že sa budú hrať spoločenské hry.
Po rozhovore a zistení podrobnejších informácií o prespávačke s tým vie rodič buď vnútorne súhlasiť, alebo nesúhlasiť. A podľa toho sa rozhodnúť, či dieťa na prespávačku pustí. A to aj s ohľadom na individualitu, zrelosť, citlivosť a povahu svojho potomka.
Čo by mal napríklad rodič zvažovať s ohľadom na individualitu vlastného dieťaťa, ak hovoríme o deťoch v predškolskom a mladšom školskom veku?
Tieto deti majú ešte mnohé svoje plyšové hračky, bez ktorých nezaspia, svoj večerný rituál možno maminej rozprávky pred spaním, objatie rodičov či zapnuté svetielko pri zaspávaní. Večerný čas je špeciálny aj tým, že je časom väčšej intimity, keď sa dieťa ukladá na spánok a potrebuje mať uisťujúci pocit bezpečia pre pokojnú noc.
Ukazuje sa, že skupinová dynamika často vytvára na dieťa tlak, ktorý preň môže byť v takomto nižšom veku presahujúci a nemusí ho vedieť zvládnuť. Napríklad ako jediné nebude chcieť pozerať rozprávku, ktorá mu navodzuje strach, alebo môže nastať etický problém, že sa skupina bude niekomu vysmievať a dieťa s väčšou citlivosťou sa k tomu nebude chcieť pridať. Dostane sa takto pod tlak skupiny a má dilemu: či rozhodne v súlade so svojou vnútornou etikou, alebo podľahne a bude sa spolu so skupinou niekomu vysmievať či pozerať strašidelnú rozprávku napriek tomu, že z toho potom máva nočné desy.
Ak má dieťa veľkú fantáziu a reaguje s takou citlivosťou, že plyšová hračka na skrini mu po zhasnutí svetla pripomína strašidlo, alebo zaspáva pri pootvorených dverách, prípadne si vyžaduje pri zaspávaní prítomnosť rodiča v izbe, treba situáciu obzvlášť citlivo zvážiť. Či prespávačku neodložiť na neskoršie, keď bude zrelšie. Ak dieťa veľmi chce a rodič súhlasí, treba ho na to pripraviť.
Poďme teda dieťa na prespávačku pripraviť. Ako?
Každá rodina funguje inak, má svoje prostredie, tradície, atmosféru a je dosť pravdepodobné, že sa dieťa po príchode ku kamarátovi stretne okrem nových ľudí (napríklad členov rodiny) aj s novými situáciami, na ktoré nebolo zvyknuté.
Je preto vhodné s dieťaťom otvorene hovoriť o tom, že tam môžu prísť deti, ktoré nepozná, a treba mu ponúknuť rôzne scenáre, ako môže reagovať, ak sa ocitne pre dieťa v nezvyčajných a často aj nepríjemných situáciách. Ak sa mu napríklad nebude páčiť film, aktivita alebo ak by nastal etický problém, potrebujeme dieťaťu dať kompetenciu, aby vedelo takúto situáciu riešiť a nezaskočila ho.
Rodičia tam však s ním nebudú, ako mu majú odovzdať kompetenciu?
Vysvetlíme mu ešte doma, že ak preň nejaká nepríjemná situácia nastane, môže napríklad namietať, protestovať: „Nie, nepozerajme tú rozprávku!“ alebo „Nestraš ma pod perinou!“ A je dôležité, aby v tom, čo bude cítiť, bolo autentické a dôsledné. Je to zručnosť, ktorá mu môže byť veľmi prospešná aj pre iné životné situácie v každom veku, ak sa naučí za seba postaviť, prejaviť svoj vlastný názor.
Rodič si to môže s dieťaťom doma vyslovene nasimulovať a prejsť – aby nahlas povedalo, ako sa voči tomu ohradí, čo povie. Alebo ho môže nechať, nech sa samo rozhodne a nech prednesie svoju vlastnú intervenciu – čo by urobilo, ako by reagovalo na jednotlivú situáciu, ak by nastala, aby na to bolo pripravené.
Dá sa ho pripraviť na úplne každú situáciu, aby vedelo správne reagovať a čo povedať?
Určite nie, ale už len to, že s ním vôbec o tom hovoríme, mu môže pomôcť nad tým premýšľať. Iné, čo môže dieťa urobiť, ak ho situácia presahuje – môže odísť von z izby, prípadne ísť za rodičom svojho kamaráta a povedať mu, že sa deti hrajú takú hru alebo pozerajú taký film a že sa bojí. A nechať rodiča, aby do toho vstúpil a situáciu riešil. Dá sa tiež dohodnúť s rodičom pozývajúceho dieťaťa, aby v prípade, ak by sa niečo dialo, zatelefonoval.
Prípadne sa rodič, ktorý najlepšie pozná krehkosť duševného aparátu svojho potomka, s ním môže vopred dohodnúť, že mu o určitej hodine pred spaním zavolá. A vtedy v rozhovore zistí, ako sa dieťa má a či je všetko v poriadku. Ak nemá mobil, dá sa dohodnúť vopred s druhým rodičom, že zavolá na jeho telefón.
Ideálne je, ak sa rodičovi podarí dieťa urobiť kompetentným pre rôzne situácie na prespávačke, aby sa pritom cítilo v pokoji a bezpečí, bez strachu. Ak sa to však nepodarí a dieťa pri prespávaní napriek tomu zažíva situácie, ktoré sú preň nezvládnuteľné, je mu smutno, plače, chce ísť domov, treba ho pripraviť aj na túto možnosť. Že zavolá domov a rodič si poň príde.
Dieťa prespávačku zvládlo, prišlo ráno domov. Spomínali ste, že dôležitá je spätná väzba.
Znie to možno tak firemne, keď sa vyhodnocujú ex post projekty, ale spätná väzba má svoj veľký význam aj v rodine.
Keď sa dieťa na druhý deň vráti a bude otvorené o prespávaní rozprávať, odporúčam si urobiť čas a aktívne ho počúvať, aby prerozprávalo celý večer – aké to bolo, čo zažilo, čo mu bolo ťažké alebo trápne, že chcelo zavolať mame, ale sa hanbilo. Alebo že mu bolo smutno či ,naopak, fantasticky… Nech dieťa dostane všetky zážitky zo svojho vnútra do vonkajšieho priestoru.
Rovnako je dôležité, aby rodičia dieťaťu jeho pocity z prespávania dodatočne legitimizovali a aby mali pochopenie pre to, ako sa cítilo, nespochybnili jeho aj nepríjemné pocity. Ale napríklad aby mu objatím, pohľadom či slovne vyjadrili, že im je to ľúto, že sa bálo, že chápu, že sa v nejakej situácii cítilo zle alebo, naopak, že sú veľmi radi, že zažilo skvelé dobrodružstvo. Rodič tiež môže spätne zmonitorovať, ako dieťa využilo svoje kompetencie, či nastala situácia, kde vyjadrilo svoj názor. A treba ho pochváliť, prípadne povzbudiť a usmerniť v tom, ako to môže nabudúce skúsiť zvládnuť inak, lepšie.
Ak sa aj na prespávaní nič závažné neudialo, tento následný krok je veľmi dôležitý pre dieťa, aby sa naučilo vyjadrovať svoje pocity, otvorene hovoriť o svojich potrebách a prežívaní, čo má preň hlboký význam, ak sa to naučí zdieľať doma s rodičom. Je to devíza, ktorá sa môže zúročiť aj neskôr, keď bude dieťa v tínedžerskom a vyššom veku a bude vedieť, že doma má vždy bezpečné prostredie a vnímavého poslucháča, za ktorým môže prísť a bude vypočuté. Podpora dieťaťa a legitimizovanie jeho emócií a prežívania mu pomôže učiť sa autenticky orientovať v priestore, vzťahoch či situáciách. A to nielen na prespávačke.