Frontman Olympicu Petr Janda: Hudba je pre mňa životným poslaním

11. 11. 1963 vystupovala v divadle Semafor v Prahe sprievodná skupina, ktorá mala dovtedy názov Karkulka (Karlínský kulturní kabaret) už pod novým menom Olympic. Meno dal skupine jej prvý manažér Josef Smeták podľa názvu klubu v Spálenej ulici v Prahe, ktorý sa volal Olympik. Dokážete si spomenúť na túto dobu, keď ste boli úplne na začiatku tak úžasnej hudobnej cesty?

Pamätám si ten čas veľmi dobre. Predstavenie malo 54 repríz, všetky boli beznádejne vypredané a vždy sme mali ohromný úspech. Úspech mali hlavne speváci, čo sa nám ako kapele príliš nepáčilo. V Prahe to predstavenie ale bolo absolútnym hitom. Kto neprišiel na predstavenie „Ondráša“, bol proste trápny.

Rok 1968 bol nielen pre Olympic, ale aj pre Československo zlomový. Nahrali prvý a dnes veľmi slávny album Želva, ale mali ste ako kapela aj možnosť po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSR na emigráciu, keďže ste boli práve vo Francúzku. Prečo ste na Západe nezostali? Bola v tom zviazanosť s vlasťou alebo ste s chladnou hlavou zhodnotili vaše možnosti? Pokiaľ mám správne informácie, na stole bola aj ponuka robiť predskupinu slávnemu J. Hollydayovi…

Žili sme v Paríži skoro rok. Mali sme dokonca francúzskeho manažéra Daniela a zmluvu s vydavateľstvom Vega. Kúsok do Víťazného oblúku bolo štúdio, kde sme pracovali na prvom albume. Samozrejme, že sme ho naspievali v angličtine, takže jazykový poradca mal s nami dosť práce. Na jar 1969 vyšiel singel, či skôr EP so štyrmi skladbami, ale pod názvom kapely Five Travelers. Potom sa všetko pokazilo a album nevyšiel. Vydali sme si ho sami asi pred desiatimi rokmi. No cesta k jeho vzniku bola ťažká. Ja som mal doma takzvané šelaky, čo sú platne s nahrávkami pre privátne použitie. No na nich je každú chvíľku rušivý piskľavý kiloherz, aby sa zabránilo ich zneužitiu. Lenže odvtedy technika pokročila míľovými skokmi a dnes sa podobný rušivý prvok dá veľmi jednoducho odstrániť. V lete som bol za rodinou spomenutého manažéra, ktorý však zomrel v roku 1985. Mysleli sme si, že by mohol mať niekde v archíve celý originálny album. Bohužiaľ sme ho nenašli. Objavilo sa len pár fotografií, niekoľko textov a magnetofónová páska s ôsmimi, česky spievanými nahrávkami z roku 1968. No bola tam tá EP – Five Travelers, ktorú som kedysi niekomu požičal a strašne po nej túžil. A čo sa týka Johna Hollydaya, ponuku sme dostali, ale nikto s ním nejednal. Blížili sa Vianoce a ja som ich chcel za každú cenu stráviť so svojím ročným synom. Tak ako každý otec.

Následné roky normalizácie určite zasiahli aj tak známu a populárnu skupinu, akou Olympic bol a je. Čo vám na tom socialistickom cirkuse zákazov, príkazov a povolení vadilo osobne najviac?

Ešte v roku 1970 sa to celkom dalo. Potom boľševici poriadne pritvrdili a všetko bolo ťažké. Každý rok sme museli ísť na rekvalifikačné skúšky, kde mnoho mojich kolegov vypadlo a mali sme z nich strach. Nešlo totiž o žiadne skúšky z muziky. Dostávali sme zákerné politické otázky a ten, kto nedokázal správne odpovedať, vypadol a automaticky nemohol hrať. Cenzúra fungovala naplno. Na koncertoch boli kontroly, či nemáme nejaké nevhodné oblečenie, alebo náušnice a či sa na javisku do bodky držíme scenára.

Česká, rocková klasika – Prázdniny na Zemi z roku 1980 je šiestym štúdiovým albumom Olympicu a prvou časťou koncepčného projektu z trilógie albumov (Prázdniny na Zemi, Ulice a Laboratoř). Kto z kapely prišiel na túto dobu s týmto odvážnym nápadom, ktorý zahŕňal na koncerte aj videoprojekcie, kostýmy a ideovú koncepciu projektu?

Raz som sedel u skvelého textára Zdenka Rytířa a bavili sme sa aj o tom, že chceme nahrať novú platňu a či by nechcel teda na ňu napísať pár textov. Zdeněk súhlasil, ale s jednou podmienkou. Že ten projekt bude mať hlavu a aj pätu. Námet som mu napokon osobne priniesol sám a on mi napísal deväť názvov piesní a ja som začal ihneď pracovať na hudbe. Rezervácia motýľov, Prílet, Voda, Vzduch, Mesto, Strom, Vtáci. Keď som pesničky zložil, on ich otextoval. A že to teda spravil parádne!

Pre mňa ako dlhoročného poslucháča Olympicu bola vaša skupina spolu s ETC, Marsyasom, Framusom 5 a ešte pár ďalšími českými kapelami ostrovčekom pozitívnej slobody v zadrôtovanom Československu. Vnímali ste to v tom čase aj vy, že ste vlastne v určitej opozícii voči režimu? Rock and roll určite nepatril v tom čase k žánrom, ktorý by bol príliš preťažovaný.

V sedemdesiatych rokoch aj u nás dominoval jednoduchý pop. Rock and roll bol na tom dosť biedne. Nevyhlo sa to ani Olympicu. Hrali sme niektoré pesničky, ktoré asi vzniknúť nemuseli. V kapele sa striedali muzikanti a ani sme poriadne nevedeli, kam by sme ako muzikanti mali smerovať. Až v roku 1979 sme s LP Prázdniny na Zemi chytili druhý dych. Z politického hľadiska sme sa tiež mnohí hľadali. Raz sa nám na Západe páčilo úplne všetko, potom zasa skoro nič. Boli sme však ešte mladí, a tak sme si muzikantský život vedeli dokonale užívať.

Aj muzikanti sa rokmi menia a určite sa menia aj ich veľké hudobné vzory. Aké boli tie vaše v 60., 70. a 80. rokoch a ako ste sa k ich hudbe dostávali?

Začínal som, tak ako mnohí iní, klasickým rock and rollom. No v momente vzniku Beatles sme celú pozornosť nasmerovali k britskej scéne. The Beatles dodnes považujem za zjavenie. Nič podobného už asi ľudstvo nikdy nespozná. V 60. rokoch som nemal doma ani magnetofón a LP západných skupín sa u nás nikde kúpiť nedali. Platne sme si teda požičiavali, alebo hudbu akokoľvek kopírovali. Vtedy sme počúvali veľké množstvo muziky, teraz, keď je dostupné úplne všetko, už počúvam muziku oveľa menej.

Fungovanie rockovej kapely je určite vo veľkej miere závislé od kvalitných hudobných nástrojov, ako aj dobrej aparatúry. Ako ste to riešili v kapele a ako vy osobne? Gitaristi majú k svojim nástrojom veľmi špecifický vzťah.

Prvý zosilňovač som si s kamarátom urobil sám. Mal asi 15 watov, ale hral. Reprobedňu som si vyrábal tiež sám, som manuálne zručný. Ale spomínam si, že truhlár mi na ňu dal nejakú ťažkú drevotriesku. Takže, keď sme tam osadili reproduktory, tak sme ju sotva dokázali zdvihnúť zo zeme. Nosiť podobnú opachu na koncert sme už vôbec nemohli. Gitaru som si nechal urobiť u majstra husliara, no v roku 1968 sa na veľtrhu v Brne objavil parádny Fender Stratocaster. Požičal som si naň peniaze a okamžite ho kúpil. Dnes mám asi 25 gitár. Rôzne ich striedam, ale najviac hrám na gitaru značky Ibanez, ktorá ani nebola vôbec drahá. Je to ale mimoriadne vydarený kus.

Turné kapely je nielen prostriedkom na zarábanie, zvyšovanie popularity, ale aj skvele preverí zohranosť členov kapely či nové skladby nasadené v repertoári. Vy ste s Olympicom absolvovali desiatky turné. Ktoré z histórie kapely bolo to najbizarnejšie, ale zároveň aj nezabudnuteľné?

Keď sme začínali, bolo všetko totálne amatérske. Dodnes nechápem, čo z toho mali naši diváci, keď sme hrali v hale či v amfiteátri. S našou 100 wattovou aparatúrou asi nikto nič nepočul. Navyše sa bežne stávalo, že sme koncert prerušili. Vyhorel zosilňovač alebo nikomu praskla struna na gitare. Alebo niečo iné prestalo nečakane fungovať. V tom momente sme sa z muzikantov zmenili na opravárov a priamo na javisku sme s pájkovačkou v ruke niečo opravovali. Muzika musela počkať.

Bol pre vás rok 1989 nejakým spôsobom zásadným a zlomovým tak pre človeka, ako aj pre muzikanta? Ponúkol vám povedzme priamo možnosť postaviť si bývanie svojich snov a potom nahrávacie štúdio Propast, ktoré dnes patrí k tým najlepším v Česku?

Určite. Do Nežnej revolúcie človek nemohol nič také ako štúdio vlastniť. Aby náhodou „niekoho nevykorisťoval“. Ja som ale také malé štúdio vlastnil už v roku 1985. No bola to skôr hudobná pracovňa. A aj keď sme tam určite nemali tie prístroje a nástroje, ktoré by sme vtedy mať chceli, podarilo sa nám urobiť skvelé nahrávky. Vznikla tam povedzme celá Rockmapa. Olympic ale radšej používal štúdio Supraphonu, s ktorým som sa čo do vybavenia naozaj porovnávať nemohol.

Nežná revolúcia znamenala pre československú hudbu priamu konfrontáciu s umelcami zo Západu. Pocítili ste to ako kapela aj vy? Povedzme v menšej predajnosti platní, alebo ste mali menej objednávok na vystúpenia? Zmenil vôbec nejako nový režim Olympic?

Som presvedčený, že naša hudobná scéna bola na vysokej úrovni. Ja ani nechápem, prečo sa temer žiadny z muzikantov, ktorí na to evidentne mali, vonku nepreslávil. Hrali sme pred Roling Stones, ale nič sa nestalo. Ešte v roku 1971 a aj 1983 sme hrali v Západnom Nemecku a vo Francúzsku, ale bez ohlasu. To, že by nám západní umelci brali kšefty, tak to som nikdy nepocítil. Platne sa, samozrejme, predávajú už menej, ale to súvisí hlavne s novými technológiami. Čo sa rozhodne zrazu zmenilo, tak to bola technika. Zrazu sme si mohli dovoliť kúpiť presne to, čo sme chceli a potrebovali a zbavili sme sa starých debien, ktoré sme si sami vyrobili.

Už 60 rokov ste skoro denne konfrontovaný s popularitou rockovej hviezdy. Ako ju vnímate po šiestich dekádach na pódiu a čo vám publikum dnes dáva? Je aj niečo, čo vám berie?

Popularitu príliš nevnímam. Ani nechcem. Mám rodinu a chodím s deťmi po Prahe tak, ako každý iný otec rodiny. Občas si chce niekto so mnou urobiť selfíčko, ale inak je to v pohode. Predavačky sa ku mne správajú milo a rovnako tak čašníci, čo je príjemné. Ja sa ale nad nikoho nikdy nepovyšujem. Ľudí mám rád a keď sa chcú so mnou porozprávať, tak sa tomu nebránim. Prečo by som mal?

Človek nežije len prácou, ale potrebuje aj relaxovať, aby získal novú energiu, nápady, silu. Čo všetko vás baví a inšpiruje mimo muziky?

Cestovanie ma veľmi baví aj dnes! Pravidelne jazdíme s rodinou na Lipno, na Floridu či do Paríža. Moje deti aj žena hovoria skvele po anglicky, takže sa nemáme problém dohovoriť skoro kdekoľvek. Ja navyše hovorím trochu po francúzsky. Muzika ma ale sprevádza aj na cestách. Dokonca si nosím so sebou gitary. Teraz mám jednu špeciálnu, skladaciu. Hudba je stále moja práca, ale aj tá najväčšia zábava. Ďakujem bohu, že všetko zatiaľ zdravotne funguje tak, ako má. Niektorí moji kolegovia – gitaristi už majú za sebou rôzne operácie, povedzme šliach na rukách. Veľmi rád ale aj varím a starám sa o záhradu. Baví ma jazdiť s malým traktorom po záhrade a sekať trávu. Možno mi nebudete veriť, ale denne vozím deti do 32 kilometrov vzdialenej školy a robím to veľmi rád.

Je práve hudba ešte vždy vašim najväčším životným dobrodružstvom? Ak áno, prečo?

Hudba je nádherná vec. Nedá sa zmerať, odvážiť, dokáže v ľuďoch prebudiť neuveriteľné emócie. Pre mňa je hudba životným poslaním. Neviem už bohužiaľ poďakovať rodičom za to, že ma nútili deväť rokov hrať na husle a tým prebudili vo mne celoživotnú lásku k muzike. Hrám denne a robím to stále s veľkou radosťou. Navyše, som v hudbe nenásytný. V lete hrávam ešte v jednej dedinskej kapele. Len tak, pre radosť. No povedzte mi, je ešte nejaká iná činnosť, ktorú budete robiť len tak?