Krása je tajný úsmev Boha nad tým, že sa to podarilo

Stupava sa za posledné roky rozrástla, opeknela a je vhodným útočišťom pre ľudí, ktorí nechcú bývať ďaleko od kultúrneho zázemia hlavného mesta, no zároveň hľadajú pokoj, oddych a inšpiráciu v prírode. Na konci mesta stojí v tichu dom s výhľadom na polia a vysokú zver, ktorá je tu častým návštevníkom. S manželkou Lenkou a dospievajúcim synom Arturom v ňom býva Milan Bartoň, výtvarník, umelec, zrelý muž, ktorého kotvou je rodina a vášňou renesančné umenie. Má svoje stabilné hodnoty a vie, čo v živote chce a čo nie. A jednou z vecí, ktorú určite nechce, je byť považovaný za tatéra. 

„Každý novinár sa ma pýta na to isté, ako sa z tatéra stal umelec, ale tak to nie je,“ pohoršuje sa výtvarník nad mojimi neexistujúcimi palcovými titulkami, keď sme si sadli v obývacej izbe pripomínajúcej galériu. Môže si to dovoliť, veď sa celkom dobre poznáme cez jeho manželku fyzioterapeutku, ktorá mimochodom nejedného pacienta postavila na nohy. „Maľoval som od roku 1991, a začínal som ako výtvarník. Až neskôr som sa dostal k tetovaniu,“ vysvetľuje mi a ponúkne čaj s koláčikom.

Žiaľ, je to tak. Žiaľ preto, lebo je smutné, ak musí maliar vymeniť štetce a plátno za tatérske pero a ľudskú kožu, aby sa uživil.

Milan Bartoň úspešne absolvoval v roku 1997 dvojročné doplnkové štúdium na VŠVU v odbore výtvarné umenie-maliarstvo pod vedením profesorov Rudolfa Sikoru, Jána Bergera a Dezidera Tótha. Dávno predtým začínal kresbou, po ktorej nasledovala farba. Očarila ho olejomaľba. Napokon skončil pri novodobom materiáli, akryle, ktorý spája so starými technikami.