Krása je tajný úsmev Boha nad tým, že sa to podarilo

Keď som prichádzala do ateliéru výtvarníka Milana Bartoňa, predstavovala som si palcové titulky reportáže: Z tatérskej dielne do svetových galérií. No len čo sme sa začali rozprávať v jeho dome, vyzdobenom vlastnými renesančnými maľbami, pochopila som, že z toho nebude nič. A tak som si radšej požičala slová z básne Kamila Peteraja, lebo dokonale vystihujú to, za čím som sa vybrala do Stupavy. Za krásou.

Stupava sa za posledné roky rozrástla, opeknela a je vhodným útočišťom pre ľudí, ktorí nechcú bývať ďaleko od kultúrneho zázemia hlavného mesta, no zároveň hľadajú pokoj, oddych a inšpiráciu v prírode. Na konci mesta stojí v tichu dom s výhľadom na polia a vysokú zver, ktorá je tu častým návštevníkom. S manželkou Lenkou a dospievajúcim synom Arturom v ňom býva Milan Bartoň, výtvarník, umelec, zrelý muž, ktorého kotvou je rodina a vášňou renesančné umenie. Má svoje stabilné hodnoty a vie, čo v živote chce a čo nie. A jednou z vecí, ktorú určite nechce, je byť považovaný za tatéra. 

„Každý novinár sa ma pýta na to isté, ako sa z tatéra stal umelec, ale tak to nie je,“ pohoršuje sa výtvarník nad mojimi neexistujúcimi palcovými titulkami, keď sme si sadli v obývacej izbe pripomínajúcej galériu. Môže si to dovoliť, veď sa celkom dobre poznáme cez jeho manželku fyzioterapeutku, ktorá mimochodom nejedného pacienta postavila na nohy. „Maľoval som od roku 1991, a začínal som ako výtvarník. Až neskôr som sa dostal k tetovaniu,“ vysvetľuje mi a ponúkne čaj s koláčikom.

Žiaľ, je to tak. Žiaľ preto, lebo je smutné, ak musí maliar vymeniť štetce a plátno za tatérske pero a ľudskú kožu, aby sa uživil.

Milan Bartoň úspešne absolvoval v roku 1997 dvojročné doplnkové štúdium na VŠVU v odbore výtvarné umenie-maliarstvo pod vedením profesorov Rudolfa Sikoru, Jána Bergera a Dezidera Tótha. Dávno predtým začínal kresbou, po ktorej nasledovala farba. Očarila ho olejomaľba. Napokon skončil pri novodobom materiáli, akryle, ktorý spája so starými technikami.

Od roku 2014 sa venoval abstraktnej tvorbe pod vlastnou značkou Ambient art. A popri tom tetoval, čo bol jeho hlavný zdroj obživy, vďaka ktorému mohol naďalej maľovať. No ani pri tatérskej práci v sebe nezaprel umelca. Starostlivo si vyberal kam (na akú časť tela) a čo vytetuje, aby sa jeho umelecké dielo neznehodnotilo, ani keď klienti priberú a zostarnú.

Milan asi nebude rád, že to sem píšem, ale pamätám si, že keď som pred pár rokmi ležala u jeho manželky na rehabilitačnom stole, fascinovalo ma, keď mi o tom rozprávala. Začalo to nevinnou otázkou, či jej neprekáža, keď jej muž robí kerky ženám na rôznych miestach. A vtedy som sa dozvedela, že nerobí, že on si vyberá kam. Ako správny umelec, ktorý sa nepodpíše pod hocičo. Počas tatérskej kariéry „sa podpísal“ napríklad pod tetovania porotcov v televíznej šou Československo má talent a tiež splnil sen dievčaťu s ťažkým osudom, ktorej v relácii Modré z neba vytetoval anjelske krídla.

„Dnes je už tetovacích štúdií veľa a sú ľahko dostupné. Vytratilo sa kúzlo tajomna,“ spomína Milan na čas, keď to u nás iba začínalo a tatérov bolo zopár. Milan bol jedným z nich, no ako mi znova opakuje: „Hoci tetovanie je tiež umenie, ja uprednostňujem maľbu a pre mňa to bol len malý experiment, ktorý ma jeden čas živil. Nikdy som však neprestal byť telom a dušou maliarom.“ 

Ambient art

Spomenula som si na jeho výstavu v roku 2016, prvú na ktorej som bola, v bratislavskej Aircraft Gallery. Farebné veľkorozmerné abstraktné obrazy pôsobili vo veľkých priestoroch priam magicky – farba si žila svojím vlastným životom, svetlo prenikalo a komunikovalo s návštevníkmi v osobitom jazyku.

V Ambient Art sa Milan Bartoň odklonil od predošlej surrealistickej tvorby, čo bolo výsledkom prirodzeného vývoja a hľadania vlastných výrazových prvkov. „Vnímam to ako živý organizmus,“ predstavuje mi obrazy Ambient Artu, ktorých pôsobivosť umocňuje okrem väčších rozmerov aj štruktúra plátna. 

„Som zástancom toho, že maliar má maľovať a preto aj moje abstrakty nespadajú do kategórie liateho akrylu, ale sú naozaj maľované,“ ozrejmuje Milan na margo toho, že akryl je dnes často využívaný pre vyslovene rýchlu komerčnú tvorbu, známu aj ako „pouring“, čiže liaty akryl, kde sa vytráca kúzlo individuality.

Dopíjam čaj a teším sa na poschodie, ktoré mi počas rozprávania niekoľkokrát sľubuje ukázať. Tam, v podkroví, kde má svoj ateliér.

Pri pohľade na Ambient art a novšie Milanove diela z posledných rokov vidieť umelecký vývoj. Akoby vekom dozrieval a putoval do inej dimenzie, vracal sa do čias antiky, baroka a renesancie, kde nachádza inšpiráciu v obrazoch, ale aj v sochách starých majstrov. Presúva sa od abstraktného priestoru, myšlienok, pestrosti a snenia k inej forme krásy a starodávnym zemitým farbám.

Anjelská sága, Inšpirované majstrami

Akryl bol pre Milana experiment. Nemaľoval technikou „alla prima“, teda maľbou v jednej vrstve, ale farby vrstvil. „Keď začínam maľovať, neviem presne koľko priesvitných farebných vrstiev bude na plátne, len viem, že ich bude veľa. Obraz sa nimi mení.“

Akryl spolu s vodou a svetlom sú pre Milana Bartoňa tri základné prvky, s ktorými pracuje. „Starí majstri maľovali často pri svetle sviečok, nemali dobré osvetlenie, ale dokázali neuveriteľne pracovať s optikou a využívať farby, ich hĺbku. Poznali, ako sa farebné plochy menia a vytvárajú vždy inú emóciu podľa toho, ako svetlo na plátno dopadá, ako preniká cez jednotlivé vrstvy,“ nadchýna sa Milan.

„Svetlo ma fascinuje svojou symbolikou. Svetlo je život, teplo a ukazuje smer cesty. Je pre nás dôležitým fenoménom, darom, lebo keby nebolo svetla, nič by sme nevideli a tápali by sme niekde v temnotách. Na druhej strane, noc a tma sú časom na oddych, relax, dobitie energie, aby sme zase vo svetle mohli na ďalší deň pokračovať v práci.“

„V ateliéri sa zatvorím do vlastného ticha a cítim to, čo vnímali predo mnou starí majstri,“ prezrádza Milan. Namaľovať jeden obraz mu trvá dva aj tri týždne, niekedy pri tom celé dni nevychádza z ateliéru. A keď je hotový, stáva sa, že o pár dní sa naň pozrie a vie, že ešte nie je koniec, že bude pridávať ďalšiu vrstvu.

„Kedysi to bolo tak. Napríklad aj renesančný maliar Tizian mal vo zvyku obrazy odložiť a vrátiť sa k nim aj po niekoľkých mesiacoch, dokonca rokoch, než ich definitívne dokončil. Medzitým bola fáza, keď obraz aj maliar spoločne dozrievali a na konci procesu to bolo úplne iné dielo,“ rozvášni sa Milan, ktorý našiel zaľúbenie aj v knihách o histórii maliarstva a číta životopisy známych velikánov výtvarného a sochárskeho umenia.

Pohniezdi sa v kresle a nostalgicky poznamená: „Dnes je táto rýchla doba na našu škodu, že nemáme čas ani vôľu nechať obraz dozrieť. Vzniká veľa diel ako na bežiacom páse, v umení sa objavuje často plytkosť, povrchnosť, nezriedka až perverznosť. Také obrazy popierajú to, čomu by mali slúžiť, kultivovaniu krásy. A obzvlášť práve umelci by mali zhmotňovať krásu, cez ktorú sa vie povzniesť ľudský duch, a ten potom dokáže robiť svet krajším miestom pre život.“

Koláčiky sme dojedli, a tak sa vydávame na poschodie. Pod schodišťom aj cestou do ateliéru na mňa dýcha vôňa renesancie a krása zobrazených žien, ktoré sú Milanovou ďalšou múzou a inšpiráciou. V rokoch 2019 až 2020 vytvoril kolekciu dvanástich najznámejších ženských portrétov, inšpirovanú najväčšími renesančnými a barokovými majstrami, ktorá vznikla ako pocta velikánom výtvarného umenia. Zobrazuje nielen ich nesmrteľné múzy v novom prevedení, ale vyzdvihuje aj príbehy lásky a vášne, ktoré od nepamäti v sebe umelci k ženám prechovávali. „Aj preto je zbierka symbolicky venovaná všetkým ženám, ktoré sú našimi múzami a všetkým múzam, ktoré sú našimi ženami,“ dodáva Milan.

Vytesané do plátna

Ďalšou veľkou skupinou obrazov, ktoré Milan vytvoril a tematicky zahrnul do galérie „Vytesané do plátna“, sú diela inšpirované sochami dávnych majstrov. Svojou tajomnou nostalgickou atmosférou nás prenesú napríklad do antiky, renesancie či baroka, do čias krásy, odvahy a sily.

Od roku 2021 sa postupne diela Milana Bartoňa začali dostávať viac do povedomia verejnosti výstavami v Dubnickom kaštieli v Dubnici nad Váhom, Jeleneckom kaštieli v Jelenci, na zámku Vígľaš v roku 2022, a v tom istom roku otvorila veľká výstava v Galérii SPP dielam Milana Bartoňa cestu do výstavných siení doma i v zahraničí. Len v tomto roku ich bolo sedem – výstava Aida Cherfan Fine Art Gallery v Bejrúte v Libanone, v Art Galérii Schürger v Tvrdošíne, Arte Venezia v Benátkach, výstava Premio Città di Montecosaro, kde spomedzi 62 výtvarníkov z rôznych krajín získali jeho dva obrazy najvyššie ocenenie mesta Montecosaro. Ďalšie boli výstavy Arte Bratislava na Bratislavskom hrade, SACROEXPO Slovakia a Open ART Fest v Prahe. V decembri sa zúčastní na kolektívnej predajnej výstave VIANOČNÝ ART MIX v Kerametale.

Milan začal vlani učiť na ZUŠ v Zohore a Lozorne. „Mám 54 rokov a chcel som svoje skúsenosti posúvať deťom. Kedysi som mal karate klub, venoval som sa bojovým umeniam a viedol deti, takže práca s nimi je pre mňa prirodzeným pokračovaním.“ vyznáva. 

Miesto príbehov a krásy

Trieda v ZUŠ sa počas hodín mení na ateliér so špeciálne upravenými stojanmi a ateliérovými lampami, kam deti prichádzajú využiť výnimočný čas. Majster Milan im na úvod rozpráva o velikánoch maliarstva a vovedie ich do príbehu. Vždy pripraví niečo nové, iné, aby aj samotný priestor bol kreatívny a inšpirujúci. Potom tvoria, maľujú. Využívajú rôzne techniky, materiály a Milan im vysvetľuje výtvarné prejavy, ukazuje ako držať štetec, miešať farby, hovorí o dôležitosti vlastného pocitu autora. Okrem tempery a vodoviek skúšajú aj zložitejšie kombinované techniky a lazúry.

Deti v umeleckej škole v ňom nemajú klasického pedagóga, hovoria mu majster, a on ich oslovuje dámy a páni, prejavuje im úctu a rešpekt. Prirodzeným spôsobom ich popri tvorbe učí slušnosti, galantnosti a kultivuje v nich zmysel pre krásu aj spoločnými návštevami galérií a výstav. Najbližšie sa chystajú na výstavu veľkého francúzskeho impresionistu Renoira do Budapešti.

„Ja môžem deti naučiť techniky, pomôcť im uvoľniť kreativitu, objaviť ich vlastný individuálny štýl, ale nechcem ich pretaviť na môj vkus či prejav. Bude to na nich, ako s tým ďalej naložia, či sa nechajú zlákať plytkou lacnou kultúrou, alebo si zvolia cestu tvorenia hodnôt. Ale mám nádej, že tým, čo s nimi robím a ako sa im venujem, im pomôžem sa zorientovať a vybrať si tú lepšiu cestu.

V ateliéri

Konečne sme vošli do svetlého ateliéru v podkroví, prevoňaného vonnými tyčinkami. Milan mi ukázal niekoľko obrazov naskladaných pri stene a jedno plátno „v procese“ na stojane. Potom sa rýchlym krokom presunul za počítač, aby sa pochválil 104-stranovou knihou, na ktorej intenzívne pracuje. „Bude v nej 33 mojich obrazov a 34 básní od českej poetky Marcely Štěpánkovej-Sílovej, ktorá básne ušila priamo na moje obrazy. Práve ju dokončujem, aby mohla ísť čím skôr do tlače.“

Zo Stupavy som odchádzala plná dojmov, a možno aj pod vplyvom toľkej krásy sa mi cestou do Bratislavy pripomenul verš Peterajovej básne, ktorou som nazvala túto reportáž. Vedela som, že sa v živote výtvarníka Milana Bartoňa niečo krásne podarilo. A Boh sa usmieva.