Juraj Blanár

Slovensko sa hneď po ukončení studenej vojny, pravda, vtedy v rámci ČSFR, jednomyseľne prihlásilo k euroatlantickému svetu a jeho hodnotám. Konsenzuálne, keďže bola hmatateľná zhoda medzi rodiacimi sa politickými elitami a celou spoločnosťou. V porovnaní so západnou Európou bolo našou nevýhodou, že my sme „si prešli“ v minulom storočí nielen hnedou, ale aj červenou totalitou. Keď sme sa chceli dozvedieť pravdu, museli sme ju hľadať medzi riadkami alebo priradiť k ponúkanej informácii opačné znamienko.

Výhodou spomínanej nevýhody je, že o to viac si vážime slobodu slova. Samotný základ demokracie garantujúci naše vnímanie okolitého sveta a diania v ňom vo všetkých farbách, prípadne odtieňoch.

Generácia mojich rodičov, starých rodičov a do značnej miery aj moja si pamätá, kedy nás chcela politická a štátna moc o tieto farby olúpiť. Motivácia bola zrejmá, ľahšie sa s človekom manipuluje, keď vidí len jednu farbu.

Naša neveľká krajina je však jedinečná v tom, že v našom mediálnom mikrosvete ako keby neprebiehala viditeľná súťaž v kvalite a overiteľnosti/hodnovernosti ponúkaných informácií. Prípadne, na nich založených a komentujúcich úsudkoch, vždy však odrážajúcich široké spektrum názorov.