Jednofarebný svet alebo o upaľovaní bosoriek

Slovensko sa hneď po ukončení studenej vojny, pravda, vtedy v rámci ČSFR, jednomyseľne prihlásilo k euroatlantickému svetu a jeho hodnotám. Konsenzuálne, keďže bola hmatateľná zhoda medzi rodiacimi sa politickými elitami a celou spoločnosťou. V porovnaní so západnou Európou bolo našou nevýhodou, že my sme „si prešli“ v minulom storočí nielen hnedou, ale aj červenou totalitou. Keď sme sa chceli dozvedieť pravdu, museli sme ju hľadať medzi riadkami alebo priradiť k ponúkanej informácii opačné znamienko.

Výhodou spomínanej nevýhody je, že o to viac si vážime slobodu slova. Samotný základ demokracie garantujúci naše vnímanie okolitého sveta a diania v ňom vo všetkých farbách, prípadne odtieňoch.

Generácia mojich rodičov, starých rodičov a do značnej miery aj moja si pamätá, kedy nás chcela politická a štátna moc o tieto farby olúpiť. Motivácia bola zrejmá, ľahšie sa s človekom manipuluje, keď vidí len jednu farbu.

Naša neveľká krajina je však jedinečná v tom, že v našom mediálnom mikrosvete ako keby neprebiehala viditeľná súťaž v kvalite a overiteľnosti/hodnovernosti ponúkaných informácií. Prípadne, na nich založených a komentujúcich úsudkoch, vždy však odrážajúcich široké spektrum názorov.

Keď má niekto rád červené víno a iný dáva prednosť bielemu, neznamená to, že by nemohli sedieť v jednej reštaurácii alebo aj za jedným stolom. Nie je mi však známy prípad z inej demokratickej krajiny, kde by skupina novinárov viedla inkvizíciu voči inému médiu len a len preto, lebo ponúka iný názor. 

Ako predstaviteľ štátu s nemým úžasom pozorujem, že niektoré médiá rezignovali na svoju úlohu „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti a navliekli si kožu poľovníka na pomyselné bosorky.  

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.