Každému je na tom svete prisúdený čas, ten môj je na konci, povedal knieža

Mal som tú česť navštevovať knieža Schwarzenberga počas jeho hospitalizácie vo fakultnej nemocnici na Karlovom námestí. Začalo sa to v septembri, knieža polihoval, niekedy sedel, čítal noviny, zaujímal sa o veci, hovoril, že to nemusí byť vážne, ale trápi ho zlá zrážanlivosť krvi a nejaká infekcia. Inak sa vôbec nesťažoval, obýval vlastne úplne skromnú izbu, niekedy mal aj spolupacientov, ale ani náhodou nenaznačoval, že by mal mať nejaké privilégiá.

Veľmi si pochvaľoval sestry a doktorov: niektoré tie sestričky boli Ukrajinky a vôbec nevedeli, o koho ide. Jednej som povedal, to je ako keby ste na Ukrajine ošetrovali napríklad… nemohol sme si spomenúť na nejakého ukrajinského šľachtica a tak som povedal: potomka Bohdana Chmeľnyckého… Tá dobrá žena vytreštila oči a skoro vykríkla: aj bože, Bohdana Chmeľnyckého!

Chodil som za ním, kupoval som po ceste vždy slivkový kompót, knieža zakaždým veľmi zdvorilo a úprimne poďakoval: „inu, ďakujem pekne, áno, slivkový kompót mi veľmi prospieva“. Nebol som, samozrejme, jediný, knieža, myslím, ochotne prijímal návštevy, kým to šlo. Veľmi oddane sa o neho staral jeho vodič Michael Pastorek, navštevovala ho rodina. Viem, že sa uvažovalo o prevoze do Viedne, ale mal som dojem, že knieža chce zostať predsa len v Česku. Keď sa potom jeho zdravotný stav začal evidentne zhoršovať, a v októbri to už bolo zrejmé, mal som azda aj pocit, že si praje umrieť v Prahe, Česku, kde sa narodil a kam patril. A že to možno má byť aj nejaký odkaz Čechom.

Ja som si vtedy urobil niekoľko výletov do Čimelíc, na Zvíkov a do Varvažova, teda do kraja jeho detstva, z ktorého ho vyhnali v roku 1948, a knieža veľmi vždy pookrial, keď som mu niečo o tom povedal: napríklad, že vo Varvažove bol výlov rybníka a že ho pozdravujú… Naozaj, to je od nich milé, ja to tam mám strašne rád, to je nádherný kraj, tak rád by som to ešte videl. Pozdravujte ich tam, pokiaľ by to bolo možné. Potom sme si povedali, že keď sa uzdraví, zájdeme tam. Možno tomu chvíľu aj veril.

Niekedy v tom čase však povedal: „Každému je na tomto svete prisúdený nejaký čas, a ja viem, že ten môj je už na konci. No keď vezmem svojich rodičov, tí boli v mojom veku už mŕtvi. Otec mal sedemdesiatpäť, pravda, moja matka sa dožila osemdesiatštyri, to ja už presluhujem. Ale už to nebude dlho trvať, odoberiem sa tam tiež.“

Naozaj bolo zrejmé, že mu ubúdajú sily. Na konci októbra ho previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti a tam už návštevy nemohli. Keď mal dostať 28. októbra Rád Bieleho leva, špekulovalo sa, či sa dostaví na Hrad, ale bolo jasné, že to je utópia. Ten deň som mu telefonoval, znel už veľmi vyčerpane, ale hovoril, že na Hrad sa možno dostaví, ale nevie, v akom skupenstve. Dňa 4. novembra má sviatok Karol, poslal som mu esemesku s prianím mnohých síl, o chvíľu prišla odpoveď: Ďakujem srdečne.

Za pár dní bol prevezený letecky do Viedne. Jeho verný Michal mi v piatok napísal, že stav je kritický. V noci na nedeľu mi zazvonil mobil a smutným hlasom mi povedal: knieža práve umrel.

Mohlo by vás zaujímať

NekrológZomrel Karel Schwarzenberg

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.