Každému je na tom svete prisúdený čas, ten môj je na konci, povedal knieža

Veľmi si pochvaľoval sestry a doktorov: niektoré tie sestričky boli Ukrajinky a vôbec nevedeli, o koho ide. Jednej som povedal, to je ako keby ste na Ukrajine ošetrovali napríklad… nemohol sme si spomenúť na nejakého ukrajinského šľachtica a tak som povedal: potomka Bohdana Chmeľnyckého… Tá dobrá žena vytreštila oči a skoro vykríkla: aj bože, Bohdana Chmeľnyckého!

Chodil som za ním, kupoval som po ceste vždy slivkový kompót, knieža zakaždým veľmi zdvorilo a úprimne poďakoval: „inu, ďakujem pekne, áno, slivkový kompót mi veľmi prospieva“. Nebol som, samozrejme, jediný, knieža, myslím, ochotne prijímal návštevy, kým to šlo. Veľmi oddane sa o neho staral jeho vodič Michael Pastorek, navštevovala ho rodina. Viem, že sa uvažovalo o prevoze do Viedne, ale mal som dojem, že knieža chce zostať predsa len v Česku. Keď sa potom jeho zdravotný stav začal evidentne zhoršovať, a v októbri to už bolo zrejmé, mal som azda aj pocit, že si praje umrieť v Prahe, Česku, kde sa narodil a kam patril. A že to možno má byť aj nejaký odkaz Čechom.

Ja som si vtedy urobil niekoľko výletov do Čimelíc, na Zvíkov a do Varvažova, teda do kraja jeho detstva, z ktorého ho vyhnali v roku 1948, a knieža veľmi vždy pookrial, keď som mu niečo o tom povedal: napríklad, že vo Varvažove bol výlov rybníka a že ho pozdravujú… Naozaj, to je od nich milé, ja to tam mám strašne rád, to je nádherný kraj, tak rád by som to ešte videl. Pozdravujte ich tam, pokiaľ by to bolo možné. Potom sme si povedali, že keď sa uzdraví, zájdeme tam. Možno tomu chvíľu aj veril.

Niekedy v tom čase však povedal: „Každému je na tomto svete prisúdený nejaký čas, a ja viem, že ten môj je už na konci. No keď vezmem svojich rodičov, tí boli v mojom veku už mŕtvi. Otec mal sedemdesiatpäť, pravda, moja matka sa dožila osemdesiatštyri, to ja už presluhujem. Ale už to nebude dlho trvať, odoberiem sa tam tiež.“