Z evanjelickej fary odišla do moslimského sveta. Ostatnou knihou sa Soňa Bulbeck znova vracia na faru

V detstve ste sa ako dcéra evanjelického farára museli často sťahovať do novej fary, meniť školu, nanovo vytvárať vzťahy. Pre niekoho môžu byť časté zmeny problém, pre vás to asi bola aj dobrá príprava pre budúci dobrodružný život. Ako ste prežívali detstvo?

Presne tak, práve to sťahovanie v detstve mi asi naozaj pomohlo ľahšie sa adaptovať na život v iných krajinách, a mňa nielen posilnilo, ale dodalo mi aj istú flexibilitu – doteraz hovorím, že si zbalím pár fotiek, obľúbený hrnček na kávu a som doma kdekoľvek. Aj keď v detstve to človek vnímal inak. Zažila som tri fary a hlavne odchod z tej druhej, v Prenčove, ktorá je doteraz pre mňa synonymom šťastného detstva, bol pre mňa ťažký. Ale doba bola taká – museli sme ísť tam, kde „vrchnosť zavelila“, teda kde ocka poslali. 

Cestovanie, spoznávanie rôznych miest a kultúr predstavuje zaujímavú časť vašej životnej cesty. Priblížte čitateľom jednotlivé „zastávky“ na nej.

To bude na dlho... Narodená v Leviciach som do štyroch rokov žila v dedinke Plavé Vozokany pri maďarských hraniciach a potom sme sa sťahovali do spomínaného Prenčova v Honte a v mojich desiatich rokoch do Párnice na Oravu. V Dolnom Kubíne som skončila v roku 1976 základnú školu a odišla študovať do Bratislavy do matematickej triedy Gymnázia A. Markuša, známeho ako GAMČA.

Po maturite ma v roku 1980 neprijali na vysokú školu, bola som predsa farárska dcéra, a tak nasledovala práca techničky na Geologickom ústave Dionýza Štúra. Po dvoch rokoch práce som odišla študovať geológiu na Banícku fakultu VŠT v Košiciach. Po promóciách v roku 1986 sme odišli aj s vtedajším manželom do Banskej Štiavnice, narodili sa mi synovia Maťko a Kubko a po roku 1989 som diaľkovo vyštudovala Tvorivú dramatiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Takže v podstate, ani nie v tridsiatke, som mala pochodené prakticky celé Slovensko. 

Kedy ste odišli do zahraničia?

Prvá cesta bola po rozvode v roku 2007 do Londýna, kde som popri štúdiu angličtiny pomáhala s deťmi v bohatej anglickej rodine. Tu som sa zoznámila so svojím druhým manželom, anglickým architektom, a po svadbe s ním v roku 2009 ho nasledovala najprv do Líbye, potom do Saudskej Arábie a neskôr do Kuvajtu. Tam sa mi podarilo súkromne učiť anglický jazyk, keďže som si medzitým v Londýne spravila kurz učiteľky angličtiny ako druhého jazyka.

Ako to začínalo s vaším písaním?

V roku 2011 po príchode do Saudskej Arábie som začala blogovať a neskôr aj písať – prvá kniha pod názvom Ženy z Rijádu mi vyšla v roku 2013. Kuvajt sme neplánovane opustili v roku 2018, keď manželovi diagnostikovali zhubný nádor na mozgu a o rok neskôr chorobe podľahol. Ja som ostala v Londýne do júla 2020, keď som sa presťahovala do Brna, kde žije môj starší syn Maťko s rodinou. Od jari 2022 bývam v Bratislave, kde je zase syn Kubko [populárny stand-up komik Jakub Lužina, pozn. red.]. Tu doteraz žijem, blogujem a píšem.  

Silne prítomným prvkom v arabských krajinách bolo pre vás ako kresťanku určite aj moslimské náboženstvo. Ako sa vás priamo týkalo? 

V Líbyi aj v Kuvajte je náboženská sloboda, preto tam nebol problém ani chodiť do kostola. Zato Saudská Arábia má jediné povolené náboženstvo islam, takže tam sme sa mohli modliť len doma alebo navštevovať bohoslužby organizované rôznymi ambasádami. Ja som raz v jednom rozhovore povedala, že Pán Boh bol u nás vnímaný úplne prirodzene, ako člen rodiny, a ja som si ho nosila v sebe. Takže vďaka tomu som to zvládla.

Čo mi však prekážalo, boli členovia saudskej mravnostnej a náboženskej polície, ktorí chodili po uliciach a kontrolovali. Niekedy hučali aj po nás cudzinkách, že si máme zakryť vlasy, pritom zahalenie hlavy je povinné iba pre príslušníčky moslimského náboženstva. Nemala som ich rada a tešila som sa, keď bola mravnostná a náboženská polícia v roku 2016 zrušená.

Teraz sa v Saudi už napríklad nenosia ani abáje, také tie voľné čierne šaty po zem, ktoré museli nosiť všetky ženy, ktoré boli vymyslené práve preto, aby zahaľovali ženské krivky a ženy svojím vzhľadom neprovokovali mužov. Toto sa zrušilo v roku 2019, keď Saudská Arábia začala vydávať turistické víza, a stratilo to tak svoje opodstatnenie.

Malo podľa vás nosenie abájí tento ochranný efekt, že ženy neprovokovali mužov, keď im nebolo vidieť krivky? Lebo niekedy zahalená žena môže v mužoch vzbudzovať ešte väčšiu zvedavosť a vášeň zistiť, čo sa skrýva pod abájou.

Nie, to som rozhodne takto nevnímala, bolo to zahalenie pre zahalenie a nič viac. V Saudskej Arábii žije zhruba 11 miliónov cudzincov, tretina populácie, z toho asi jeden milión sú zahraniční experti, ako bol môj manžel. Zvyšok sú robotníci z chudobných krajín Ázie a Afriky, ktorí sú tam sami, bez žien, a dostanú sa domov na dovolenku každé dva roky. Pre nich bolo lepšie, ak nevideli odhalenú ženu.

Mnohé domáce Saudskoarabky nosia abáje ešte stále, aj keď už nielen čierne, ale aj biele, červené, béžové. A keď tam prídete ako turistka, na letisku uvidíte oznam, ktorý vám odporúča takzvaný modest clothing, čiže nohavice alebo šaty, ktoré zakrývajú kolená a tuniky, zakrývajúce ruky po lakte...  

Aký najmarkantnejší rozdiel ste vnímali medzi jednotlivými krajinami, kde ste žili – Líbya, Kuvajt, Saudská Arábia –, čo sa týka postavenia žien?

Spoločným menovateľom bola v každej z týchto krajín úcta k ženám, špeciálne k matkám, ktorú som vnímala všade tam, kde som sa ja pohybovala. Inak to bolo podobné, nikto na ženy nepískal na ulici, pri vstupovaní napríklad do obchodného domu im dávali automaticky prednosť. Pri nastupovaní do auta mi šofér vždy otvoril dvere, počkal, kým si sadnem, zatvoril ich a vrátil sa na svoje miesto. V Líbyi mal môj šofér dve manželky a keď ma viezol domov, tak sa zastavil na trhu a kúpil tri ruže – dve pre ne a jednu pre mňa, bolo to milé.

Najdlhšie ste žili v Saudskej Arábii, kde ste učili v Rijáde angličtinu v bohatých rodinách. Mali ste teda možnosť nahliadnuť im v pravom slova zmysle, do kuchyne. Čo bolo pre vás zaujímavé v ich spôsobe života a fungovaní rodiny, čo ste považovali za dobré, a naopak, za prekvapivé či zarážajúce?

Áno, v Rijáde sme žili šesť rokov a celú dobu som učila, takže som zažila azda aj stovku saudských domácností, samozrejme, z tých bohatších vrstiev. Rodina je v Saudskej Arábii základ, domáci sú veľmi rodinne založení, fungujú spolu viacgeneračné mnohopočetné rodiny. Prakticky tam neexistujú domovy pre seniorov a aj o starých alebo chorých členov domácnosti sa starajú doma.

Prirodzene, majú maids, slúžky, väčšinou Filipínky alebo zo Srí Lanky, ktoré robia všetky bežné domáce práce a pomáhajú aj so starostlivosťou o deti. Rodiny žijú vo veľkých vilách, ktoré majú oddelenú mužskú a ženskú časť a taktiež majú vnútornú časť a hosťovskú, ktorá má vždy aj jednu či dve kúpeľne. Ja som vždy učila v hosťovskej izbe a do vnútornej časti domu som sa dostala zriedka, ale viem, ako to tam vyzeralo.

Keď príde návšteva, muži idú do mužskej hosťovskej časti a ženy do ženskej, kde sa môžu odhaliť. Pred manželom, rodičmi či bratmi sa ženy nezahaľujú, ale pred bratancami už hej, keďže manželstvá medzi bratancami a sesternicami sú tam povolené. Samozrejme, už samotné takéto rozdelenie bývania je pre nás Európanov zvláštne, ale, ako sa povie – iný kraj, iný mrav. 

Dievčatá sú považované za ženy od prvej menštruácie a od toho dňa sa už aj zahaľujú, ak je to v rodine zvykom. Nikáb, zahalenie tváre, nie je požadované moslimským náboženstvom, ale o jeho nosení rozhoduje práve rodina. Pre mnohé dievčatá je to absolútne prirodzené a neberú to ako obmedzovanie, skôr som sa stretla s opačnými prípadmi, že boli ženy priam v strese z toho, že by nejaký cudzí muž mohol vidieť ich tvár.

Pre vysoké denné teploty v Saudskej Arábii nie je zvykom ako napríklad u nás, chodiť von na prechádzky. Kde sa odohráva najväčšia časť života rodiny? Ako vyzerá život rodín doma v zmysle zvykov, rituálov, aktivít jednotlivých členov rodiny?

Život saudských rodín sa riadi časom modlitieb, ktorých je päť denne, posledná zhruba dve hodiny po západe slnka. Takže rodina vstáva pri rannej modlitbe, uskutoční rituálnu očistu, pomodlí sa, deti potom idú do školy, ktorá sa začína veľmi skoro, už o siedmej ráno.

Otec ide do práce, a ak pracuje, tak ide do práce aj matka. Cez obedňajšiu modlitbu je všade pauza, po nej sa deti vracajú domov a obyčajne spia až do poobedňajšej modlitby. Vtedy sa stretne celá rodina a má spolu neskorý obed, ktorý je hlavným jedlom dňa. Potom sa ide na nákup alebo na návštevu a muži zase do mešity na večernú modlitbu.

Večer sa pozerá televízor a chodí sa spať veľmi neskoro, až po polnoci. Na večeru si obyčajne každý vezme, čo chce, pokiaľ nejdú spolu na prechádzku a na večeru do mesta. Ženy trávia veľa času so svojimi sestrami a inými príbuznými, rodičov navštevujú pravidelne cez víkendy. Okrem toho hlavne nakupujú a varia, lebo aj keď majú slúžky, varenie je ich výsada. Mne sa veľmi páčila súdržnosť, ktorú som v rodinách cítila.     

V čom sa líšili deti z týchto saudských rodín od detí v Európe, a v čom boli rovnaké?

Ja som povolaním učiteľka literárno-dramatického odboru na ZUŠ, takže som si za 15 rokov zažila veľa študentov, plus som sama matka, takže viem posúdiť, na čo som dávala vo výchove dôraz ja. Vnímala som rozdiely už v Anglicku, kde boli deti oveľa viac rozmaznané a mali minimum, respektíve žiadne domáce povinnosti. Jedinou ich povinnosťou bolo učiť sa a dosahovať dobré výsledky, lebo v anglických školách je najdôležitejšie presadiť sa.

V Saudskej Arábii deti nielenže nemajú doma žiadne povinnosti, keďže všetko robia maids, ale nie sú ani motivované učiť sa, takže musím povedať, že sú vo všeobecnosti lenivé, hlavne chlapci. Ja som považovala rodiny, v ktorých som učila, za mimoriadne „osvietené“, lebo v podstate chceli od svojich detí niečo navyše tým, že sa museli so mnou učiť angličtinu. Samozrejme, boli aj výnimky z radov dievčat, ktoré to bavilo a chceli ísť ďalej študovať, ale celkovo tam vládol omnoho laxnejší prístup k učeniu ako u nás.

Ako trávia mladí ľudia voľný čas, čomu sa venujú? 

V Saudskej Arábii neexistujú Základné umelecké školy ani Centrá voľného času, takže deti a mládež majú obmedzené možnosti navštevovať nejaké krúžky, či už umelecké alebo športové. Chlapci hrajú vo voľnom čase futbal alebo PlayStation a dievčatá pozerajú kuvajtské a egyptské romantické telenovely. Väčšina z nich však najčastejšie "visí" na mobiloch a četuje s priateľmi na sociálnych sieťach. Čítajú minimálne, ale počúvajú hudbu a radi chodia do kina a na koncerty. 

Používajú napríklad zoznamovanie cez sociálne siete? Aké majú tradície ohľadom výberu partnera či partnerky?

Cez sociálne siete sa môžu zoznámiť, ale rozhodujúce slovo pri výbere budúceho životného partnera má rodina. Nespomenula som ešte, že školstvo v krajine je segregované, základné i stredné školy, aj univerzity – všetko je delené na dievčenské a chlapčenské, respektíve mužské a ženské. Takže mladí sa v podstate môžu stretnúť iba na nejakom kultúrnom podujatí alebo v obchodnom dome.

Stále však platí, že až keď súhlasia rodičia, môže ten vzťah vyústiť do sobáša. Celý proces môže byť niekedy zdĺhavý, lebo sa zisťuje napríklad aj to, či dotyčné rodiny kedysi neviedli proti sebe vojnu – nesmieme zabúdať, že Saudská Arábia je síce kráľovstvo, ale vznikla zjednotením arabských kmeňov, čiže je to v podstate stále kmeňová spoločnosť. Ďalej sa rieši aj finančná otázka, lebo ženích musí preukázať, že bude schopný poskytnúť budúcej manželke minimálne taký životný štandard, aký má doma. Inak, saudská svadba je vždy veľká spoločenská udalosť, kde sa ráta so stovkami, nezriedka aj tisíckami hostí.

Aký je ich pohľad na neveru a ako ju riešia? Je tam nevera častá?

Podľa moslimského náboženstva môže mať muž až štyri manželky, takže v podstate celkom dosť na to, aby už k tomu milenku nepotreboval. Plus tam existuje takzvaný inštitút dočasného manželstva, kde si môže „zazmluvniť“ niekoho na pár mesiacov, je to niečo ako manželstvo na skúšku, a ak to nevyjde, tak s uplynutím doby v zmluve sa manželstvo skončí. Ak to vyjde, tak sa zmluva môže predĺžiť. Takže tam to funguje inak ako u nás. Ale, samozrejme, nevera sa nájde aj tam...

Na rozdiel od iných častí sveta sa v Saudskej Arábii vykonáva spravodlivosť pre nás až neuveriteľným spôsobom. Za krádež sa odtína pravá ruka, a ešte stále uplatňujú aj trest smrti – sťatím mečom. Za aké zločiny je trest smrti? A videli ste tam veľa bezrukých?

No, bezrukého som nestretla ani jedného, ale na takzvanom Chop chop Square, teda námestí, kde sa konajú popravy, tam som bola. Celkovo je v Saudskej Arábii nízka kriminalita, naozaj sa tam nekradne alebo keď už, tak vo veľkom, myslím tým korupčné škandály, ktoré z času na čas otrasú krajinou.

Stína sa za urážku proroka Mohameda, za vraždu a za zabitie, podľa stupňa závažnosti aj za pašovanie a predaj drog. Za výrobu a predaj po domácky vyrobeného alkoholu, ktorý je v Saudskej Arábii zakázaný, je obyčajne väzenie, v prípade cudzincov vyhostenie z krajiny.   

Čo ste počas pobytu v Saudskej Arábii zažívali a poznali inak, než sa o tom u nás vie a hovorí?

Nuž, ja som išla do tejto krajiny z Londýna, takže som skôr vedela, čo sa hovorí tam, a nakoniec som sa vôbec nestotožňovala s názormi rozmaznaných Angličaniek, že je tam nuda, že tam niet čo robiť, že je nízka úroveň školstva a podobne. Učila som totiž deti, ktoré navštevovali rôzne medzinárodné školy a tie boli naozaj na veľmi dobrej úrovni.

Ja som tam prišla ešte v roku 2011, keď ženy nemohli šoférovať, museli nosiť spomínané abáje a všetko sa zatváralo na pol hodinu päťkrát denne v čase modlitby. Takže to bolo úplne inak, ako je to dnes, keď už veľa z toho neplatí. Ako manželka britského architekta som mala pomerne vysoké postavenie a nevnímala som nejakú diskrimináciu, keďže som sa pohybovala väčšinou v spoločnosti cudzincov, takzvaných expatov, ktorú tvorili Európania a Američania. Asi najťažšie som si zvykala na závislosť od šoférov, ktorí nehovorili po anglicky a nikdy nechodili na čas. A tiež mi prekážalo to zatváranie obchodov, úradov a reštaurácií v čase modlitby, keďže som zvyknutá vážiť si svoj čas a stepovať pol hodinu pred zatvoreným obchodom alebo reštauráciou ma vyslovene vytáčalo. 

Na besede v knižnici ste spomínali aj zaujímavú informáciu o doprave a systéme diaľnic v Saudskej Arábii, v súvislosti s dažďovými kalamitami, počas ktorých sa každoročne utopí okolo 20 ľudí v podjazdoch.

To je pravda. Hovorila som, že v Saudskej Arábii je stále benzín lacnejší ako voda, a preto každý jazdí autom, premávka je hustá a rýchla. V meste sa bežne jazdí aj stodvadsiatkou, ale treba dodať, že cesty sú päťprúdové a jednosmerné. Čiže diaľnice sú popretkávané sieťou nadjazdov a podjazdov a "U-turnov", aby sa človek mohol dostať na cestu do opačného smeru. Keďže v Saudskej Arábii prší veľmi málo, azda len trikrát do roka, nemajú na cestách vybudovanú kanalizáciu, a tak keď príde dážď, vzniká naozaj kalamita, ako u nás poznáme napríklad snehovú. Zatvoria sa vtedy školy, obchody, nejde sa do práce a každý má doma zásoby, aby to prečkal. Obete dažďov sú väčšinou ľudia, ktorí uviaznu v autách v podjazdoch, kde sa pre neexistujúcu kanalizáciu drží počas dažďovej kalamity vysoká voda.

Po pätnástich rokoch ste sa vrátili na Slovensko, ktoré sa za ten čas pravdepodobne dosť zmenilo. Čo vás prekvapilo a čo potešilo?

Nuž, priznám sa, neprekvapila (ale ani nepotešila) ma byrokracia, ktorá tu bola, už keď som odchádzala, to neustále šikanovanie pre papiere, keď som sa snažila vybaviť si lekára, dôchodok a podobné radosti. Taktiež ma nepotešil fakt, že naša populácia starne a nie sme na to pripravení, napríklad bezbariérovým prístupom do verejných budov či prístupnosťou dopravy.

Potešilo ma, naopak, že Bratislava rastie do krásy a stáva sa európskym mestom, keďže som tu pred štyridsiatimi rokmi žila a viem to porovnať. A tiež mám radosť z množstva kultúrnych podujatí, ktoré sa tu dejú, nielen v Bratislave, ale aj napríklad v Košiciach, ktoré som navštívila na jar, a tiež z toho, ako fungujú knižnice a množstvo nezávislých divadiel a občianskych združení – aj keď momentálne uvidíme, dokedy...

Ste spisovateľka, a tak určite pozorne sledujete aj knižný trh na Slovensku. Ako ho vnímate? Môžete ho porovnať, napríklad s Britániou alebo Saudskou Arábiou?

Pre Magazín o knihách som svojho času písala o knižnom trhu v Saudskej Arábii, kde som uviedla, že priemerný Saudskoarab prečíta sedem strán za rok a o množstve prečítaných kníh sa vôbec štatistiky nevedú. Pri svojom pobyte tam som intenzívne vnímala, ako veľmi málo čítajú deti, ktoré som učila a že prakticky som to bola ja, ktorá som im kupovala prvé knihy v angličtine. Bol to veľký kontrast, keďže som do Saudskej Arábie išla z Anglicka, kde sa, naopak, číta veľa.

V spomínanom magazíne nedávno uverejnili aj prieskum, kde sa uvádza, že za posledný rok si iba 38 percent Slovákov kúpilo aspoň jednu knihu. Ťažko povedať, čím to je, môj prvý dojem po príchode na Slovensko bol, že knižný trh je doslova presýtený a vydavateľstvá každý deň chrlia nové knihy, takže výber je skutočne bohatý. Ja sa snažím pomaly sa orientovať aj v tejto oblasti, ale zatiaľ stále dávam prednosť knihám českých autorov, ktoré sú na našom trhu dostupné. Bohužiaľ, opačne to neplatí, v Česku slovenské knihy nenájdete a aj moje knihy museli byť preložené do češtiny, aby mohli v Česku vyjsť.

Ktoré vaše knihy vyšli v češtine?

Česi vo všeobecnosti obľubujú detektívky, takže im som sa zavďačila románovou trilógiou s detektívnou zápletkou Vraždy v Arábii, Unesená a Prekliata nevesta, na ktorú mám mimoriadne priaznivé ohlasy aj u nás na Slovensku. Páčil sa aj cestopis o Saudskej Arábii Tajemství závoje a práve v týchto dňoch vychádza zaujímavá knižka Zkus cestu s Dagmar, ktorú som napísala spoločne s českou sólo cestovateľkou Dagmar Honyisovou. Bola to výnimočná spolupráca a veľmi sa z knižky teším, aj keď táto vychádza iba v češtine.

Na čo sa môžu tešiť slovenskí čitatelia? Vezmete nás opäť do arabského sveta?

Nuž, je mi ľúto, zatiaľ nie, aspoň teda určite do konca tohto kalendárneho roka. Ale moja nová kniha v slovenčine je už v tlači, a je to voľné pokračovanie knihy Deti z fary, tentoraz pod názvom Chlapec z fary. Kniha je venovaná zaujímavému životnému osudu môjho staršieho brata, ktorý neočakávane odišiel do večnosti v marci tohto roka. Cez jeho životný príbeh sa bude môcť čitateľ dozvedieť viac aj o zákulisí obdobia, ktorému dnes hovoríme „retro“ a ktoré pre nás, farárske deti, rozhodne nebolo jednoduché. V ňom sa vraciam do obdobia môjho detstva ako dcéry evanjelického farára.