Mons. Ján Majerník, ktorý 40 rokov navštevuje Izrael a územie Palestíny: Židia aj Arabi strácajú vieru v Boha

Stretnutie s katolíckym kňazom Mons. Jánom Majerníkom si človek zapamätá. Má 67, vyšportovanú postavu, úsmev a pevný stisk ruky. Izrael a Palestínske územia pozná ako azda žiadny iný Slovák. O tamojších problémoch a sporoch vrátane židovstva a islamu hovorí tak priamo, že to možno považovať za nezaujatý výklad toho, čo sa na Blízkom východe práve deje. Vojny, ktorá začala v Izraeli a Gaze, sa obáva viac ako vojny na Ukrajine.

Ako dlho už chodíte do Izraela?

Mal som privilégium študovať v Jeruzaleme ešte v roku 1983 a 1984. U nás na Slovensku bola vtedy ešte tvrdá totalita, pôsobil som vtedy v exile v Ríme, študoval som za kňaza, vo Svätej zemi som nikoho z našich ľudí nenašiel, okrem niekoľkých františkánov. Potom som sa opäť vrátil na štúdiá do Izraelu v roku 1987. Začalo sa to z iniciatívy arcibiskupa Hrušovského, ten ma raz oslovil, či by som nechcel študovať Sväté písmo. Začal som v Ríme a nakoniec som pokračoval v Jeruzaleme, tam som aj skončil štúdiá v roku 1990.

A ako ste sa stali sprievodcom po Svätej zemi?

Bolo to už k záveru štúdií, niekedy v roku 1989, potreboval som financie, aby som sa udržal na hladine, tak som začal sprevádzať skupinky. Najprv sporadicky, tak jednu za mesiac, potom ich pribúdalo viac a viac, boli to Taliani.

Takže s Izraelom máte skúsenosť asi 40 rokov.

Vo Svätej zemi áno, asi tých 40 rokov.

Tento rozhovor bude najmä o vojne, ktorá tam prebieha a súvislostiach, začnime tým, ako sa za tých 40 rokov Izrael zmenil.

Pribudlo ľudí, aj Židov aj Arabov, a vyhrotila sa politická situácia. Do roku 1987 tam vládla viac-menej uvoľnená situácia, Svätá zem sa dala navštíviť bez akýchkoľvek problémov. Aj Gaza. Potom prišli ťažkosti, situácia sa začala pritvrdzovať.

To potom je odkedy?

Od 9. decembra 1987, keď vypukla prvá intifáda a viac-menej sa začali uzatvárať niektoré územia. Prestalo sa odporúčať nielen izraelským alebo židovským občanom, ale aj cudzincom a turistom, aby sme chodili na územia, ktoré boli na Západnom brehu, prípadne v Gaze. A obyvateľstvo, najmä palestínske, bolo značne spolitizované.

Charakterizujte vývoj, čo sa dialo od roku 1987 so Židmi a čo s Arabmi.

Začnem skôr. Od roku 1967 začal Izrael na územiach, ktoré pôvodne patrili do britskej Palestíny a Izrael ich obsadili šesťdňovou vojnou, stavať usadlosti. Najmä na Západnom brehu. V prvých rokoch sa to tolerovalo, židovských osadníkov nebolo tak veľa. Boli to domáci ľudia, ale aj židia zo Spojených štátov a z diaspóry, ktorí tam chceli bývať, odôvodňovali to tým, že sú národ, ktorý hľadá svoj domov. Bolo to však proti medzinárodným predpisom a dohodám. No a keď to potom dosiahlo určitú mieru, Arabi začali reagovať.

Jedného dňa som si uvedomil, že hoci v prvých rokoch nikomu nenapadlo hovoriť o Palestínskom štáte, aspoň som to nepočul, potom sa to zmenilo.

Viete, aj v roku 1948, keď viedli Židia oslobodzovaciu vojnu – a pre Arabov to bola vojna al-Nakba, teda vojna katastrofy, – vtedy ani okolité arabské štáty nechceli, aby tam bol nejaký Palestínsky štát. Oni si možno chceli Palestínu rozdeliť medzi seba. Myslím si, že Izrael ich zaskočil svojou pripravenosťou a odhodlanosťou. Vojna v roku 1948 sa skončila tak, že 78 percent pôvodnej Palestíny prevzal Izrael a len 22 percent ostalo Jordánsku, respektíve Egyptu, to je to dnešné územie Gazy, ktoré je veľmi sporné, veľmi malé, ale veľmi husto osídlené. Až neskôr sa pomaličky kryštalizuje myšlienka, že Palestínci potrebujú svoj štát, nejakú svojprávnosť. Druhá strana to nechce veľmi prijať.

K tomu sa ešte dostaneme. Chcem sa spýtať na osady, ktoré vznikajú mimo územia Izraela na takzvaných okupovaných územiach. Ľudí, ktorí nepoznajú Izrael, vždy prekvapí, koľko je tých osadníkov, aj to, kde všade tie osady sú. Priblížte nám, čo sú to za ľudia, čo idú do takého rizika a žijú na území, ktoré podľa medzinárodného práva nepatrí ich štátu?

Odpoveď záleží na tom, čo čítate. Niektorí v nich vidia fanatikov, niekedy sú to veľmi vlasteneckí ortodoxní Židia, ktorí tvrdia, že práve na týchto územiach bol pôvodný biblický Izrael. Otázka je, že či je tam nejaká kontinuita – medzi nimi a historickými Hebrejmi. Po toľkých stáročiach, čo prežili Židia v diaspóre, sú dnešní obyvatelia Izraela ešte potomkami biblických Hebrejov? Nakoľko je medzi nimi úzky vzťah? To je, samozrejme, otázka. Keď po dvetisíc rokoch príde nejaká skupina ľudí a tvrdí, že to je ich pravlasť, že tam majú právo byť, nemusia to tí druhí celkom akceptovať, najmä keď je to na ich účet. To je problém, ktorý medzinárodná komunita – zdá sa mi – nechce riešiť. A zatvára pred tým oči.

Keď došlo k masakru 7. októbra, a keď Hamas začal útočiť na civilov, Židia, ktorí čelili tomu útoku, zavreli ženy a deti do krytov a muži išli bojovať proti presile. U nás si to nevieme predstaviť. Koľko z týchto útokov bolo na okupovaných územiach a koľko už v Izraeli?

Útok Hamasu 7. októbra nebol na územiach, ktoré patria Palestíne alebo kde si Palestínci nárokujú na územie svojho štátu, došlo k nim na území vlastného Izraela z roku 1948, ktorý medzinárodná komunita uznala. Ak chcete porozumieť týmto ľuďom, treba si uvedomiť, že v Izraeli každý vyrastal vo vojnovej situácii, to znamená že každý je formovaný asi v tomto duchu, že Izrael je obkolesený nepriateľmi, ktorých nenávidia, preto sa musí Izrael chrániť. Dá sa pochopiť, že chránili svoje ženy a deti, že sa chopili akejkoľvek zbrane, pretože oni sú na to dosť psychologicky aj fyzicky trénovaní.

Istým spôsobom je obdivuhodné, že sa vedia postaviť so zbraňou v ruke presile a brániť ženy a deti…

Pozrite, keď vyrastáte v tom, že na vás niekto môže zaútočiť, potom sa viete na to preorientovať. V Izraeli idú chlapci na tri roky do vojenskej služby, dievčatá na dva roky. Je tam dosť militantná atmosféra, čo my nepoznáme, lebo nie sme na to ani navyknutí, aby sme bojovali, ja neviem, proti rómskemu obyvateľstvu, alebo maďarskému na juhu Slovenska, alebo proti goralom, Čechom, či už menujme, koho chceme. Tam je to vžité v ich mentalite.

Tie útoky boli prejavom nezvykle surového terorizmu. Nezabíjali vojakov, čo by sa dalo považovať za vojenský cieľ. Zabíjali civilov, starých ľudí, deti, čo je divočina. Čím si vysvetľujete, že toho boli Arabi schopní?

Ťažko povedať. Myslím si, že väčšina útočníkov bola narodená po roku 2000. Hádam na ich ospravedlnenie poviem, že nevyrastali v atmosfére, kde videli niečo dobré. Boli podrobení mnohým kontrolám, obmedzovaniam. Palestínski obyvatelia – najmä v Gaze – nemajú tie isté práva ako židovskí obyvatelia v Izraeli. To si musíme povedať a priznať. Na druhej strane, nikto to neospravedlňuje. Ja si myslím, že pokiaľ je to skutočne pravda, tie surové vraždy a tak ďalej, je to dôkaz toho, ako veľmi sú zdivočení. Poukazuje to na nízku citovú a morálnu úroveň týchto ľudí.

Je to problém islamu? Alebo čoho iného?