Pre nás bol protestný pochod zo 16. novembra prekročením rubikonu strachu, vraví Milan Novotný. Prví protestovali za slobodu bratislavskí študenti

Koncom osemdesiatych rokov bola situácia v Československu oproti ostatným európskym krajinám východného bloku nehybná. V Sovietskom zväze hovoril Gorbačov o perestrojke a glasnosti (prestavbe a otvorenosti), v Maďarsku povolili vznik nových politických strán, v júni roku 1989 sa v Poľsku konali voľby, kde bolo prvýkrát zastúpené opozičné hnutie Solidárnosť. Sovietski komunisti už nezareagovali ako v roku 1968 a situáciu nechávali v rukách Komunistickej strany Česko-Slovenska.

Študentský pochod nemal iba jeden zámer a jedného organizátora. Aktívni boli študenti, ktorí chceli koncom novembra vydať prvé číslo nezávislého časopisu fakulty Proglas, študenti zasadzujúci sa za ochranu životného prostredia sústredení okolo iniciatívy Bratislava nahlas, ktorá vydala aj rovnomennú publikáciu. Prítomní boli aj mladí ľudia, ktorí navštevovali stretnutia podzemnej cirkvi. Politický disent bol na Slovensku oveľa menej aktívny ako v Česku. Opozíciu proti režimu prakticky od februárového prevratu viedla podzemná cirkev.

Jedným z podnetov na zorganizovanie pochodu bolo aj pretrvávajúce väznenie Bratislavskej päťky, Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Hany Ponickej, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka. V auguste 1989 ich zadržali, keď chceli položiť kvety na miestach, kde v roku 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili demonštrujúcich obyvateľov.

Študenti sa rozhodli neohlásený pochod urobiť deň pred 17. novembrom. Tento deň bol vyhlásený ako medzinárodný deň študentstva na pripomenutie zatvorenia českých vysokých škôl v čase Protektorátu Čechy a Morava a násilných represálií proti študentom v roku 1939. Slovenské vysoké školy v tento deň pravidelne udeľovali rektorské voľno, aby zabránili zhromažďovaniu študentov.