Pre nás bol protestný pochod zo 16. novembra prekročením rubikonu strachu, vraví Milan Novotný. Prví protestovali za slobodu bratislavskí študenti

Pochod bratislavských študentov 16. novembra v roku 1989 dlhodobo zatieňujú pražské udalosti, ktoré sa odohrali o deň neskôr. Stretnutie na Hodžovom námestí bolo samostatným vyjadrením postoja mladých Slovákov, najmä z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, a nebolo koordinované s postupom českých študentov vysokých škôl. Išlo pritom o prvé vyjadrenie nespokojnosti verejnosti v novembrových udalostiach.

Koncom osemdesiatych rokov bola situácia v Československu oproti ostatným európskym krajinám východného bloku nehybná. V Sovietskom zväze hovoril Gorbačov o perestrojke a glasnosti (prestavbe a otvorenosti), v Maďarsku povolili vznik nových politických strán, v júni roku 1989 sa v Poľsku konali voľby, kde bolo prvýkrát zastúpené opozičné hnutie Solidárnosť. Sovietski komunisti už nezareagovali ako v roku 1968 a situáciu nechávali v rukách Komunistickej strany Česko-Slovenska.

Študentský pochod nemal iba jeden zámer a jedného organizátora. Aktívni boli študenti, ktorí chceli koncom novembra vydať prvé číslo nezávislého časopisu fakulty Proglas, študenti zasadzujúci sa za ochranu životného prostredia sústredení okolo iniciatívy Bratislava nahlas, ktorá vydala aj rovnomennú publikáciu. Prítomní boli aj mladí ľudia, ktorí navštevovali stretnutia podzemnej cirkvi. Politický disent bol na Slovensku oveľa menej aktívny ako v Česku. Opozíciu proti režimu prakticky od februárového prevratu viedla podzemná cirkev.

Jedným z podnetov na zorganizovanie pochodu bolo aj pretrvávajúce väznenie Bratislavskej päťky, Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Hany Ponickej, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka. V auguste 1989 ich zadržali, keď chceli položiť kvety na miestach, kde v roku 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili demonštrujúcich obyvateľov.

Študenti sa rozhodli neohlásený pochod urobiť deň pred 17. novembrom. Tento deň bol vyhlásený ako medzinárodný deň študentstva na pripomenutie zatvorenia českých vysokých škôl v čase Protektorátu Čechy a Morava a násilných represálií proti študentom v roku 1939. Slovenské vysoké školy v tento deň pravidelne udeľovali rektorské voľno, aby zabránili zhromažďovaniu študentov.

Mysleli sme si, že nás vyhodia zo školy

Vo štvrtok 16. novembra v podvečerných hodinách sa dav vyše 200 študentov zhromaždil na dnešnom Hodžovom námestí. Kým študenti dospievali štátnu hymnu a študentskú hymnu Gaudeamus Igitur, objavili sa príslušníci Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti na autách. Študenti sa pochytali za ruky a pokračovali na Hviezdoslavovo námestie, kde si pripomenuli Sviečkovú manifestáciu z marca roku 1988.

Potom na Šafárikovom námestí položili kvety na mieste, kde bola počas okupácie v roku 1968 zastrelená študentka Danka Košanová. Študenti kričali heslá ako „chceme školské reformy“, ,,chceme školy pre všetkých“, ale aj „chceme slobodu“, „chceme demokraciu“, „slobodu Čarnogurskému“, ,,slobodu Bratislavskej päťke“ a podobne. Účastníkov pochodu okrem kamier Štb snímala aj televízia, ako prvá na kameru prehovorila Henrieta Hrinková. Reportáž bola odvysielaná v ten istý deň v relácii Aktuality vo večerných hodinách.  

Dav pokračoval v pochode pred budovu vtedajšieho Ministerstva školstva na Dobrovičovej ulici. Verejná bezpečnosť uzavrela ulicu z obidvoch strán. So študentmi vyšiel, na ich prekvapenie, diskutovať tajomník mestského výboru komunistickej strany mesta Gejza Šlapka a riaditeľ odboru vysokých škôl na ministerstve školstva Ján Povrazník. Následne na to silové zložky odvolali blokádu ulice. Po dlhšom rozhovore sa nakoniec obe strany dohodli, že diskusia o školských a politických reformách bude pokračovať na internáte Mlynská dolina dňa 21. novembra.

V sobotu 18. novembra sa slovenskí študenti dozvedeli o udalostiach predchádzajúceho večera v Prahe. „Pre nás bol protestný pochod zo 16. novembra prekročením rubikonu strachu,“ povedal jeden z organizátorov Milan Novotný. „Keď sme sa vo štvrtok (16.) vrátili na internát, nikto z nás sa necítil ako hrdina. V piatok dopoludnia nám volali rodičia, ktorí nás videli v televízii s otázkou, či si uvedomujeme, že sme na vysokej škole doštudovali. Počas víkendu sme začali oslovovať spolužiakov na internáte a vyzývať ich, aby sme sa v pondelok ráno nezúčastnili prednášok ale zhromaždili sa pred Univerzitou,“ povedal Novotný.

Študenti Andrea Červená, Adriana Hosťovecká, Milan Novotný, Rastislav Rigo a Radoslav Števčík prečítali v pondelok 20. novembra okolo ôsmej hodiny ráno vo vestibule vyhlásenie, ktoré odsudzovalo brutálny zásah na Národnej triede a požadovali jeho spravodlivé vyšetrenie. Pri čítaní sa na okennej parapete striedali, aby sa vina rozložila na každého študenta „rovnomerne“.

Dekan fakulty, Jozef Vladár, umožnil rastúcemu davu študentov vstúpiť do auly. Tam, v momente, keď sa vedenie fakulty nevedelo vymedziť voči udalostiam zo 17. novembra, zástupcovia študentov vyhlásili, že ich už viac nereprezentujú a približne o pol desiatej vstúpila najväčšia fakulta na Slovensku ako prvá do štrajku. Predpoklad a očakávanie študentov, že budú organizátori pochodu zo 16. novembra v pondelok vyhodení zo školy, vytvorilo podmienky, že boli v danú chvíľu pripravení a práve oni vytvorili prvý štrajkový výbor na Slovensku.

Pri ďalších novembrových udalostiach na Slovensku už prebrala iniciatívu Verejnosť proti násiliu (VPN).

Študentské hnutie dnes

Pre Štandard sa Milan Novotný vyjadril, že organizátori pochodu z Filozofickej fakulty UK sa stretávajú dodnes: „Tak, ako na vtedajšie Mierové námestie [dnes Hodžovo námestie, pozn. red.] prišli ľudia s rôznymi pohľadmi na svet, tak aj dnes, keď sa stretneme, máme na niektoré otázky veľmi odlišné názory. Ale presne to sme predsa chceli, možnosť slobodne myslieť a konať a samozrejme slobodné voľby. Čo sa, našťastie, od roku 1989 uskutočňuje.“

Milan Novotný dnes pôsobí v Slovenskom inštitúte Ministerstva zahraničných vecí vo Varšave: „November 1989 sa ma dotkol veľmi výrazne. Aj vďaka ponovembrovým zmenám som začal pracovať v diplomacii, teraz je mi cťou zastupovať moju vlasť. Takisto som sa vďaka aktivitám študentského hnutia zoznámil s o rok mladšou kolegyňou, s ktorou dodnes žijeme v šťastnom manželstve,“ dodáva s úsmevom Novotný.

Dagmar Füleová, ktorá vtedy študovala na Katedre žurnalistiky, zaspomínala: „Ten pochod nosím v sebe. V tom čase bolo veľa udalostí, ktoré definovali našu spoločnosť na desiatky rokov dopredu, ale pre mňa bol určite najdôležitejší pochod zo 16. novembra.“ Pre aktivizovanie generácie vtedajších študentov bolo dôležité, že nemali traumu z potlačenia Pražskej jari. „Mali sme chuť zabojovať za rodičov, ktorým sa dostalo poníženie s nenaplnenou snahou na život v slobodnejšej spoločnosti.“

Tajomníka Filozofickej fakulty Radoslava Števčíka sme sa spýtali, či dnešní vysokoškoláci vedia, že sa takýto študentský pochod 16. novembra konal. „Dnes mladí ľudia často nevedia ani základné informácie o druhej svetovej vojne, takže ma neprekvapuje, ak niekto nevie, čo sa dialo v novembri 1989. Pripomínanie si výročia študentského pochodu sme ani ako organizátori dlho neriešili. Až na 20. výročie prišiel podnet od Ústavu pamäti národa a odvtedy sa každý rok stretávame.“