Slovenskí europoslanci, nezraďte svoju krajinu!

V stredu 22. novembra bude europarlament hlasovať o správe, ktorá žiada zmeny v zakladateľských zmluvách (Lisabonská zmluva), a ako býva nešťastným zvykom, mediálnu pozornosť si získa až po svojom schválení.

Vyše 100-stranový text navrhuje rozšírenie právomocí EÚ o mnohé ďalšie oblasti vrátane ochrany klímy, biodiverzity, energetiky, a zahraničnej a obrannej politiky, ako aj zrušenie veta členských štátov v zásadných oblastiach:

1) otázky daní, a to aj priamych daní (dnes výhradná právomoc členských štátov),

2) budúce zmeny zakladateľských zmlúv (budúce reformy Lisabonskej zmluvy nebude možné vetovať),

3) rozhodnutia v oblasti zahraničnej politky – okrem sankcií napríklad aj otázky uznania hraníc a existencie štátov ako Kosovo (Slovensko, ktoré ako jedna z piatich krajín EÚ27 Kosovo stále neuznáva, bude možné v tejto otázke prehlasovať).

Predkladatelia tiež žiadajú, aby si predseda komisie sám vyberal eurokomisárov podľa politických preferencií (slovenského komisára dnes nominuje vláda SR).

Skrátka, europarlament navrhuje členským štátom – vzdajte sa svojich právomocí a dajte ich nám. Táto zásadná zmena stavia na hlavu princíp subsidiarity, ktorý hovorí, že politické rozhodovanie má byť pri občanovi na najbližšej možnej úrovni – obec, mesto, župa, členský štát a až keď sa nedá inak, má o pravidlách rozhodovať Brusel.

V prípade, že sa tieto zmeny zrealizujú, Slovensko sa de facto stane európskym VÚC.

EÚ potrebuje reformu

S predkladateľmi sa dá jedine súhlasiť v tom, že EÚ potrebuje reformu. V reakcii na dlhovú a migračnú krízu som ako europoslanec už pred piatimi rokmi pripravil vlastný návrh, ako by jej piliere mohli vyzerať. V jeho duchu koná a hlasuje aj náš europoslanec Eugen Jurzyca a ak dostanem mandát od voličov, budem tak konať aj ja.

EÚ predstavuje pre Slovensko a jeho občanov ekonomické príležitosti, politickú stabilitu, bezpečnostné a civilizačné ukotvenie. Je to náš spoločný priestor, preto sa oplatí vynakladať energiu na jeho neustále zlepšovanie.

Dlhodobo podporujem silnejšiu aktivitu EÚ pri ochrane vonkajších hraníc (Schengenský priestor), aj pri vymáhaní fiškálnych pravidiel (eurozóna). Štáty, ktoré nevedia alebo nechcú plniť tieto pravidlá, by mali čeliť sankciám, pričom najvyššou sankciou bude vylúčenie zo Schengenu, respektíve z eurozóny. Členstvo v týchto integračných projektoch nemá byť za trest, a ani to nemá byť samozrejmosť; naopak, je to privilégium krajín spĺňajúcich vysoké štandardy.

EÚ nepotrebuje centralizáciu

Poslanci Európskeho parlamentu však žiadajú mnohé zmeny, ktoré idú v opačnom duchu. Brusel má získať paletu nových právomocí, čo by viedlo k zásadnej zmene mocenskej štruktúry a rozhodovacích procesov v EÚ, a to smerom k centralizácii moci v európskych inštitúciách.

Konsenzuálne rozhodovanie členských štátov sa má v uvedených oblastiach zmeniť na väčšinové, čo v praxi posilní vplyv veľkých členských štatov na úkor menších. Zhodou okolností najmä Nemecka, ktoré zastupujú štyria predkladatelia návrhu z piatich. Milé.

Lenže čas ukázal, že Nemecko, aj keď je stále ekonomickým a priemyselným lídrom Európy, urobilo v mnohých politikách za posledné dve dekády zásadné chyby s fatálnymi dopadmi na celú EÚ – spomeňme najmä otvorenie hraníc nelegálnej migrácii („wir schaffen das“), radikálnu protijadrovú energetickú politiku (odstavených 14 jadrových elektrární) a pestovanie závislosti od ruských energetických zdrojov. Je rozumné po týchto skúsenostiach presunúť do Bruselu právomoci napríklad v energetickej politike?

Aroganciu voči malým členským štátom pritom cítiť v Bruseli už dnes.Trefne to nedávno vyjadril jeden z vysokých diplomatov v EÚ výrokom, že „Slovensko je taká nepodstatná krajina, že [zmena vlády] sotva niečo zmení“. To je silný dôvod, prečo si Slovensko musí udržať právo veta.

Rýchlejšie (väčšinové) rozhodovanie tiež neznamená kvalitnejšie rozhodovanie. A ani argument s večne protestujúcim Orbánom nemôže byť dôvodom na zásadné zmeny v základných mocenských mechanizmoch najväčšej politickej únie na svete. Orbán nie je večný ako Lenin, no nové rozhodovacie mechanizmy tu s nami môžu ostať prakticky navždy, dávno po konci jeho premiérskej kariéry.

Tu treba oceniť postoj programového vyhlásenia novej Ficovej vlády, ktoré deklaruje, že SR sa radí k členským štátom „radikálne odmietajúcim oslabovanie postavenia jednotlivých členských krajín EÚ zrušením práva veta pri rozhodnutiach vyžadujúcich súhlas všetkých členov EÚ [a] neodôvodnené presúvanie kompetencií z členských štátov na EÚ.“

Papier však znesie všetko, a nebolo by to prvýkrát, čo Fico otočí svoje postoje o 180 stupňov, keď zistí, že je to preňho výhodné:

Spomeňme si na rok 2017, keď Fico ako premiér presviedčal o potrebe Slovenska byť v najužšom integračnom jadre EÚ, odporúčal nám nasadnúť do „integračného expresu“, a znevažoval moje kritické postrehy o manieroch Európskej komisie.

Pamätníci si môžu zaspomínať aj na rok 2008, keď premiér Fico predkladal vyrokovanú Lisabonskú zmluvu na schválenie do Národnej rady, pričom jej kriitikov označov za protislovenských a protieurópskych. Kam vietor, tam plášť.

Upratať si pred vlastným prahom

EÚ má pritom vo svojom srdci skutočný problém, o ktorom európska verejnosť málo vie, a Brusel predstiera, že neexistuje – a je ním nevymáhanie vlastných legislatívnych pravidiel. A netvrdím to len ja.

Portál Politico si všimol, že počet konaní o porušení povinnosti (tzv. infringementy), ktoré Komisia začala voči členských štátom, klesol medzi rokmi 2004 a 2018 o 67 percent, a počet porušení, ktoré posunula na Súdny dvor EÚ, klesol o 87 percent. Rozsah kompetencií EÚ, a teda aj súvisiaca európska legislatíva, pritom rástli po prijatí Lisabonskej zmluvy v roku 2007 a rástol aj počet porušení povinností.

Členské štáty, žiaľ, porušujú európsku legislatívu bežne. Len Pakt Stability a rastu bol porušený vyše 150-krát, a Komisia nikdy za jeho porušenie nenavrhla sankciu.

Pýtate sa, prečo Komisia pristupuje čoraz laxnejšie k vymáhaniu vlastných pravidiel? Nie ste jediní, pýtali sa viacerí. Odpoveď treba hľadať v logike fungovania európskeho centra moci. Komisia, ako každá medzinárodná inštitúcia, je presvedčená, že svet bude fungovať lepšie, keď bude mať viac právomocí. No tieto právomoci jej musia najprv zveriť členské štáty. A členské štáty jej zveria právomoci ochotnejšie, pokiaľ majú dôvod veriť, že ich od nich nebude vymáhať. Podobne, ako od nich nevymáha tie dnešné.

Ťažko potom aj vyhodnocovať vplyv legislatívy a potrebu jej reformy, ak sa štáty neunúvajú s jej riadnou implementáciou a Komisia s jej vymáhaním.

Práve tu vidím najväčší priestor pre európsku reformu. Únia potrebuje v prvom rade riadne vymáhanie a vyhodnocovanie existujúcich pravidiel. Absencia tohto základného princípu spôsobuje, že vznešené vízie o budúcnosti EÚ zatiaľ nevedú k jednote a väčšej prosperite, ale k regulačnému chaosu a zbytočnej centralizácii moci.

Vyzývam preto slovenských europoslancov, aby v stredu odmietli návrhy na zrušenie práva veta, a nesúhlasili s prenosom ďalších právomocí do Bruselu na úkor Slovenska.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.