Čurilla na súde s neodkladným opatrením neuspel, pretože to súd videl ako nezákonnú skratku

Súd nevyhovel Jánovi Čurillovi v rovnakej žiadosti, pričom príčinu nevyhovenia oprel o body široko diskutované pri predchádzajúcich neodkladných opatreniach. A to nedostatok príslušnosti civilného súdu v rozhodovaní medzi policajtom a ministerstvom vnútra, ako aj nesprávny procesný postup zo strany Čurillu, ktorým chcel nahrádzať celý zákonný proces rozhodovania.

Aj v tomto prípade sa advokát obvinených Peter Kubina domáhal zdržania sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra. Ako dôvod opäť uvádzal absenciu súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov, keďže Čurilla sa vďaka opatreniu prokurátora Špeciálnej prokuratúry stal krátko pred zmenou vlády chráneným oznamovateľom protispoločenskej činnosti. Nikto nevie, či boli vôbec splnené podmienky oznamovania trestnej činnosti v dobrej viere, keďže prokurátor skúmal iba formálne podmienky žiadosti, a to jej podanie a vyplnenie. Vzhľadom na jeho status oznamovateľa pri niektorých pracovnoprávnych úkonoch potrebuje Ministerstvo vnútra súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov.

Minister vnútra však zastáva názor, že súhlas na tento úkon nepotreboval. Zákon o ochrane oznamovateľov hovorí, že súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, nezávisiacej od posúdenia zamestnávateľa. Práve na toto ustanovenie odkazoval minister vnútra Šutaj Eštok pri postavení príslušníkov mimo služby. Zákon pri právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa, odkazuje na demonštratívny výpočet situácií, ktorých sa to týka, a vyslovene stanovuje príklady ustanovení zákona o štátnej službe.

V rámci týchto príkladov zákon o štátnej službe hovorí, že služobný úrad zaradí štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu a jeho ďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Vzhľadom na to, že zákon špecificky odkazuje na trestné stíhanie príslušníkov policajného zboru ako na právnu skutočnosť, pri ktorej sa nevyžaduje súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, minister vnútra od tohto ustanovenia odvodzoval zákonnosť svojho konania aj bez udeleného súhlasu zo strany úradu.

Diskriminačné konanie sa nepreukázalo

Podanie neodkladného opatrenia Jána Čurillu bolo urobené opäť na civilný súd, pretože jeho advokát Kubina videl právny základ v tomto spore v diskriminačnom konaní. Podľa jeho názoru minister vnútra nepostavil Čurillu mimo službu pre jeho trestné stíhanie, ale ako odvetu za to, že Čurilla oznámil protispoločenskú činnosť. Ani v tomto prípade, rovnako ako v dvoch predchádzajúcich, advokát Kubina nijakým spôsobom nezdôvodnil, z akých konkrétnych okolností vychádzal, keď hovoril o diskriminácii.

Tu treba poukázať na zaujímavú skutočnosť. Ich advokát bez vysvetlenia prezumuje, že minister vnútra pozná detaily oznámení čurillovcov, a teda čo, a voči komu oznamovali, a za to sa im chce pomstiť. Tie pritom pozná iba prokurátor Špeciálnej prokuratúry, ktorý ich žiadosť schvaľoval. Ak by tieto informácie z prebiehajúcich trestných konaní a podrobnosti ich výpovede oznámil ministrovi vnútra, rozhodne by porušil zákon. V tomto smere je na mieste predpokladať, že logika zdôvodnenia advokáta Kubinu vylučuje možnosť, aby sa minister vnútra chcel pomstiť a diskriminovať osoby, o ktorých má iba všeobecné mediálne informácie, že niečo nahlásili. A chce odvetne konať iba proti osobám, o ktorých vie, prečo konkrétne sa im chce pomstiť.

Civilný súd nemôže rozhodnúť

K argumentácii o príslušnosti civilného súdu sa mestský súd vyjadril ako k prvej. Hoci sa  sčasti priklonil k názoru advokáta Kubinu, že iba civilný súd môže vydať neodkladné opatrenie, upozornil ho, že jeho argument neplatí absolútne. Judikatúra súdov v tomto smere hovorí, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomoci inému orgánu verejnej moci.

Súd preto videl ako problematické rozhodovať o samotnom neodkladnom opatrení, lebo by zasahoval do kompetencie ministerstva vnútra. Nejde pritom o jeho originálne posúdenie, ale odkazuje na judikatúru Najvyššieho správneho súdu, ktorý sa týmito vzťahmi zaoberal. Skúmanie zákonnosti personálneho rozkazu je totiž rozhodovanie vo veci samej, a to sa nemôže dosiahnuť neodkladným opatrením. Súd rovnako nevidel ako potrebné bezodkladne upraviť pomery Jána Čurillu, lebo túto skutočnosť ani prostredníctvom svojho advokáta nijako neosvedčil. Súd zdôraznil, že neodkladné opatrenie možno použiť iba vtedy, ak neexistujú iné zákonné možnosti, ako dočasne upraviť pomery sporových strán. Poukázal tak na možnosť podania opravného prostriedku voči personálnemu rozkazu, o ktorom nie je známe, či ho vôbec čurillovci využili.

Procesný postup je iný

Personálny rozkaz voči Čurillovi zo strany ministra Šutaja Eštoka súd nevidel iba v pracovnoprávnej rovine, ale aj ako správny akt, ktorý je možné zrušiť iba zákonom predpísaným spôsobom. Tu súd opäť naráža na nevyužitie opravného prostriedku v podobe rozkladu, prípadne správnej žaloby. Tie mal Čurilla pri procesne správnom postupe využiť ako nástroj svojej ochrany, namiesto návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. V súvislosti so správnou žalobou súd poukázal aj na možnosť priznania odkladného účinku personálneho rozkazu, ktorým by sa dosiahol rovnaký účinok ako neodkladným opatrením, ale v procesne čistej rovine.

V tomto prípade súd poukázal aj na zákonnú povinnosť ministra vnútra, ktorý je povinný postaviť obvineného policajta mimo služby. Nepriklonil sa tak k názorom, že zákon o ochrane oznamovateľov a jeho ustanovenia o súhlase majú prednosť pred ustanoveniami o postavení policajta mimo služby. Súd ich vidí ako rovnocenné právne normy, a ich prednosť treba posudzovať jednotlivo podľa okolností jednotlivých prípadov. Nemožno teda takmer vždy vyžadovať súhlas úradu, ak sa mení pracovnoprávny vzťah zo strany zamestnávateľa, ale treba prihliadať aj na zákonné výnimky, keď sa súhlas nevyžaduje.

Žiadali aj nemožné

Zaujímavý je aj moment argumentácie súdu, kde sa hovorí o nemožnosti vyhovenia návrhu advokáta Kubinu pre chybu v samotnej formulácii návrhu. Kubina totiž súd žiadal, aby žalovaný vyplácal odmenu v plnej výške žalovanému. Zjednodušene povedané, aby minister, ktorý rozkazom krátil plat Čurillovi z dôvodu postavenia mimo služby, tento plat nekrátil, a poskytol ho ministerstvu namiesto Čurillovi. Súd to pokladal za chybu v písaní, keď Kubina zle označil strany. Ale aj napriek prehliadnutiu tejto chyby by nemohol vyhovieť takejto žiadosti, keďže Kubina nedodal žiadne potrebné údaje o plate Čurillu a jeho splatnosti, na základe ktorých by súd mohol rozhodnúť o jeho návrhu.

Pri zhrnutí možno povedať, že súd nevidel priestor na rozhodovanie civilného súdu v tomto spore, lebo by neprípustne zasahoval do kompetencií iných orgánov. Čurilla mal podľa súdu vyčerpať riadne opravné prostriedky a postupovať v zmysle zákona ako každý iný človek s obdobným problémom. Právnu skratku prostredníctvom neodkladného opatrenia súd nevidel ako priechodnú s odkazom na judikatúru Najvyššieho správneho súdu. A už vôbec nie s argumentáciou o potrebe súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov, alebo pre diskriminačné konanie zo strany ministra, ktoré však nijako nebolo preukázané.