V pozadí samitu je veľká lož. Ignorujeme skutočné náklady klimatickej politiky

V Spojených arabských emirátoch sa začína ďalší ročník klimatickej konferencie (30. novembra až 12. decembra). Ako v divadle Kabuki sa tu odohrávajú rôzne scénky – politici a celebrity prilietajú súkromnými lietadlami, rečníci predpovedajú blížiacu sa skazu, agresívne mimovládne organizácie všetkých obviňujú, politické rokovania sa vyostrujú a nevyhnutne sa predlžujú, no a nakoniec sa podpíše nová dohoda, ktorá, ako účastníci dúfajú a predstierajú, niečo zmení.

Tento cirkus sa opakuje od 90. rokov 20. storočia. Napriek 27 predchádzajúcim konferenciám s opakovanými zlovestnými prejavmi a odvážnymi sľubmi sa globálne emisie nezadržateľne zvyšovali, čo bolo prerušené len raz, a to zastavením hospodárskej činnosti vzhľadom na Covid-19. V tomto roku budú emisie pravdepodobne vyššie ako kedykoľvek predtým.

Takmer každá bohatá krajina oveľa viac káže, ako plní. Príkladom je Európska únia, ktorá sľubovala viac ako ktokoľvek iný, ale keď ju barbarská invázia Ruska na Ukrajinu prinútila prerušiť dovoz plynu, začala hľadať viac ropy, plynu a uhlia v Afrike. Medzitým takmer každá chudobná krajina, pochopiteľne, uprednostňuje prosperitu, teda dostatok lacnej a spoľahlivej energie – čo stále znamená fosílne palivá.

V pozadí frašky klimatického samitu je jedna veľká lož, ktorá sa opakuje stále dokola – zelená energia je na pokraji nahradenia fosílnych palív v každom aspekte nášho života. Túto hyperbolu dnes presadzuje Medzinárodná energetická agentúra, ktorá sa z nestranného arbitra energetických údajov stala zástancom za vlasy pritiahnutej predpovede, že fosílne palivá dosiahnu svoj vrchol do siedmich rokov.

Toto tvrdenie ignoruje skutočnosť, že akýkoľvek prechod od fosílnych palív sa uskutočňuje len s obrovskými dotáciami financovanými daňovými poplatníkmi. A zatiaľ čo veľkí hráči v energetike, ako napríklad Exxon a Chevron, sa vracajú k investíciám do fosílnych palív, veľké stávky na zelenú energiu sa veľkolepo nevydarili. Za posledných 15 rokov sa hodnota akcií alternatívnych energií prudko znížila, čím sa dôchodky bežných zamestnancov prepadli vinou cnosti signalizujúcich dôchodkových spoločností, zatiaľ čo všeobecné akcie vzrástli viac ako štvornásobne.

To, čo sa v Spojených arabských emirátoch neuzná – pretože sa to nikdy neuznalo na celosvetovom samite o klíme – je nepríjemná skutočnosť, že hoci zmena klímy má skutočné náklady, má ich aj klimatická politika.

Vo väčšine verejných diskusií sa náklady na zmenu klímy výrazne zveličujú. Stačí si uvedomiť, ako sa každá vlna horúčav vykresľuje ako koniec sveta, kataklizma, zatiaľ čo oveľa väčšie zníženie počtu úmrtí v dôsledku teplejších zím prechádza bez povšimnutia. Náklady na klimatickú politiku sa však bizarne ignorujú.

Analýza rovnováhy medzi klimatickými a politickými nákladmi je už viac ako tri desaťročia jadrom štúdia ekonomiky klimatických zmien. Renomovaný ekonóm William Nordhaus je jediným ekonómom zaoberajúcim sa klimatickými zmenami, ktorý získal Nobelovu cenu. Z jeho výskumu vyplýva, že by sme mali bezpodmienečne niečo urobiť v súvislosti so zmenou klímy – včasné zníženie emisií fosílnych palív je lacné a zníži najnebezpečnejší nárast teploty. Jeho práca však tiež ukazuje, že veľmi ambiciózne znižovanie emisií uhlíka bude zlým riešením s fenomenálne vysokými nákladmi a nízkymi dodatočnými výnosmi.

Klimatickí aktivisti, ktorí trvajú na tom, že by sme mali počúvať vedecké poznatky, tento výskum dôsledne ignorujú a povzbudzujú bohatých svetových lídrov, aby dávali čoraz väčšie klimatické sľuby. Mnohí lídri zašli dokonca tak ďaleko, že sľubovali nulové čisté emisie uhlíka do roku 2050.

Napriek tomu, že ide pravdepodobne o najnákladnejšiu politiku, akú kedy svetoví lídri sľúbili, bola prijatá bez jediného odborného odhadu celkových nákladov. Začiatkom tohto roka sa v osobitnom vydaní časopisu Climate Change Economics objavili prvé takéto analýzy.

O tejto prekvapujúcej práci takmer vôbec neinformovali žiadne významné spravodajské médiá. Ukazuje sa v nej, že aj pri veľmi veľkorysých predpokladoch budú prínosy snahy o dosiahnutie nulovej čistej spotreby v priebehu storočia len pomaly stúpať. Do polovice storočia by výnosy – teda náklady, ktorým sa predíde v dôsledku zmeny klímy – mohli dosiahnuť približne 1 bilión dolárov ročne.

Náklady by však boli oveľa, oveľa vyššie. Všetky tri rôzne modelové prístupy ukazujú oveľa vyššie náklady ako výnosy v každom roku počas 21. storočia a ďaleko do budúceho storočia. Do roku 2050 sa ročné náklady na túto politiku pohybujú v rozmedzí od 10 do 43 biliónov dolárov. To je 4 až 18 percent celosvetového HDP. Zoberme si, že celkové daňové príjmy všetkých vlád na celom svete dnes predstavujú približne 15 percent globálneho HDP – a politici by nás potenciálne prinútili vynaložiť viac.

V celom storočí je zisk 1,4 percenta globálneho HDP, zatiaľ čo náklady predstavujú v priemere 8,6 percenta globálneho HDP. Každý dolár nákladov prináša asi 16 centov v prospech klímy. Je zrejmé, že ide o neúmerné míňanie peňazí.

Jediná vec, ktorá by mohla zabrániť tomu, aby sa tento samit stal iba ďalším z 27 neúspechov, je, že politici uznajú skutočné náklady na politiku nulových čistých emisií a namiesto ďalších sľubov o znížení emisií uhlíka sľúbia, že výrazne zvýšia výskum a vývoj v oblasti zelenej energie.

To by pomohlo inovovať cenu nízkouhlíkovej energie pod cenu fosílnych palív, a tak by každá krajina na svete chcela prejsť na nízkouhlíkovú energiu. Namiesto toho, aby sme dotovali dnešné stále neefektívne technológie a snažili sa hrubou silou presadiť prechod na novú technológiu zvyšovaním cien fosílnych palív, musíme zelené technológie skutočne zlacniť.

Žiaľ, zdá sa, že táto nádej je veľmi vzdialená. Namiesto toho sa však tento klimatický samit javí ako ďalšia premárnená príležitosť, ktorá prinesie iba viac rečí.