Slobodu vyjadrenia umelcov naplno podporujem. Má ale jasné mantinely

V kancelárii vydavateľstva ma privítali dvaja súdruhovia v sivých oblekoch. Vyzerali, že práve zostúpili z prvomájovej tribúny, kde pridlho stáli vedľa Vasila Biľaka. Nezaujímaví, suchí, sivastí, s prázdnymi pohľadmi, bez štipky empatie. Jeden z nich si zobral tri kópie môjho rukopisu a informoval ma, že kniha pôjde na posudok trom renomovaným autorom. „Keď budú kladné dva, knižka vyjde. Prídete o mesiac,“ vyprevadil ma s gestom ku dverám.

O tri týždne som sa dozvedel, že v knihe nie je občianska lyrika. Rukopis treba dopracovať. S knižkou mi pomohol otec. Skúsený redaktor, básnik a stranícky funkcionár, ktorý presne vedel, čo súdruhom v zbierke chýba. Päť riadkov „angažovaného textu“, ktoré evidentne do knihy nepatrili, boli moju osobnou obetou režimu. Inak by kniha nevyšla. Tým moje trampoty s komunistickou cenzúrou neskončili. Začali. Moju druhú knižku si vydavateľstvá posúvali ako horúci zemiak dva roky. Vyšla tesne pred Nežnou revolúciou. Jej téma bola proste oficiálne neakceptovateľná.

Pýtate sa, prečo tu preberám veci 40 rokov staré? Len preto, že na tému akýchkoľvek cenzorských úprav do diela (a je jedno, či je to báseň, próza, obraz, fotka, socha či pieseň) som odvtedy veľmi citlivý. Dlho som akúkoľvek cenzúru aj autocenzúru a priori odsudzoval. Stál som uvzato na strane autora. Samozrejme, dnes dobre viem, že akákoľvek umelecká tvorba má nejaké, pomerne ľahko odčítateľné mantinely. Morálne, mravné, ľudské, náboženské… Asi by nemala nabádať ku glorifikácii alebo akceptácii násilia, nenávisti, zla, agresivity, vojny. A mohla by byť založená na nejakých všeľudsky prijímaných a stáročiami overených a akceptovaných hodnotách. Takých, ktoré smerujú k naplnenému a šťastnému životu a nie k utrpeniu či smrti.

Keď som sa nedávno dozvedel o zrušenej výstave fotografky Doroty Holubovej na bratislavskom hrade, spozornel som. Je autorka cenzurovaná pre obsah svojho diela? Pre svoje názory alebo príslušnosť k nejakej názorovej skupine? To mi napadlo ako prvé, a tak som si otvoril internetovú stránku D. Holubovej a prezrel si všetky jej dostupné fotografie. To, čo som videl ma z časti zasiahlo, no príliš neprekvapilo. Hlavne som veľmi rýchlo pochopil, prečo fotky zo série Neskrývaná láska, ktorá zobrazuje LGBT ľudí žijúcich na Slovensku, vystavené neboli.

Fotografie mali byť súčasťou plánovanej skupinovej výstavy Historického múzea na Bratislavskom hrade. To patrí pod Slovenské národné múzeum. SNM je vrcholná štátna, zbierkotvorná, vedeckovýskumná a kultúrno-vzdelávacia inštitúcia v oblasti múzijnej činnosti v Slovenskej republike. Ako taká je financovaná minimálne z dvoch tretín zo štátneho rozpočtu, a teda zodpovedá sa aj štátu za to, čo vystavovať bude a nebude. Zodpovedá aj za to, aký ohlas, či už negatívny alebo pozitívny, bude mať výstava, ktorú zastreší. Tak ako pre mňa, ani pre ľudí zo SNM nebolo problémom si dohľadať výstavu OMG autorky z roku 2022, v banskobystrickej galérii A7.

Dorota Holubová prezentovanými fotkami reagovala vraj na dianie v katolíckej cirkvi, kde vníma fanatizmus a túžbu po moci. „Je to vizuálna hra s ikonickými výjavmi a symbolmi viazanými na náboženstvo. V provokatívnej polohe používa zátišia a figúry v sladkej a žiarivej farebnosti. Zámerne ladená, miestami až gýčová vizuálnosť má odzrkadľovať fanatizmus vo viere a slepú oddanosť, ktorá je v rozpore s kritickým myslením a s reálnym svetom v 21. storočí,“ približovala popiska výstavy.

Na výstave sme videli dvoch bozkávajúcich sa kňazov, Krista ako transvestitu, Pannu Máriu so slzami pripomínajúcimi celkom iný, telesný sekrét. Kríž ovešaný čímsi ako krvavá bielizeň či krucifix zavesený na nahom ženskom zadku. Autorka určite veľmi dobre vie, čo je to provokácia a ako s ňou pracovať. A že aj negatívna reklama je v dnešnej dobre žiadanou reklamou. Tiež by asi mala vedieť, že podobné zobrazovanie kresťanskej ikonografie je absolútne za čiarou. Nie je pre veľkú časť slovenských katolíkov ničím iným ako primitívnou a prvoplánovou urážkou a pokojne aj rúhaním. Je krokom ku konfrontácii a veľmi dobrým dôvodom, aby som ju ja alebo ktokoľvek iný obvinil z náboženskej neznášanlivosti.

Skutočne by si čosi podobné dovolila so symbolmi judaizmu, islamu či budhizmu? Chápem, prečo jej výstava, ktorá zobrazovala homosexuálne a lesbické páry, nebola realizovaná. Pokiaľ by som ako úradník SNM videl len pár fotografií z výstavy OMG, tak k práci tejto fotografky pristupujem s dešpektom. Prečo by som šiel do konfrontácie s väčšinou obyvateľov Slovenska? Tí síce homosexuálov akceptujú, ale nevidia nejaký zjavný dôvod na prezentáciu lásky ľudí rovnakého pohlavia v reprezentačných priestoroch našej významnej kultúrnej pamiatky.

Samozrejme, že autorka má právo vystaviť akékoľvek svoje fotky v súkromnej galérii, ktorá jej snahy a myšlienky plne podporí. Pokiaľ chce komunita LGBT, (ktorú zjavne podporuje aj autorka svojim dielom), propagovať svoje myšlienky, tak prosím. Nikto jej nebráni si otvoriť vlastnú galériu. Kino, divadlo, tančiareň, golfový klub, reštauráciu či akýkoľvek iný súkromný priestor, kde budú prezentovať svoje názory. Aj pred tými, ktorí s nimi nateraz nesúhlasia.

Kým tu ale existuje demokracia a verejné inštitúcie si všetci platíme z našich daní, je rozhodnutie vedenia SNM plne v ich kompetencii. Pre mňa sa fotografka Dorota Holubová svojou výstavou OMG ako autorka diskvalifikovala a o jej diela záujem nemám. Aj napriek tomu, že získala Grand Prix Slovak Press Photo 2023 za reportérsku fotku „Kričiaci a plačúci aktivisti“ zo série „Protest pre Matúša a Juraja“.