Palestínčania sú v slepej uličke. Nepochopíme ju, kým neodpovieme na otázku, ako ich vnímajú ostatní Arabi

Profesor Lipitsky ponúka čitateľom popis jedného problému, o ktorom sa v médiách nehovorí, a pritom patrí v konflikte Židov a Palestínčanov ku kľúčovým. Otázka, ktorú si kladie, znie, prečo arabské a moslimské krajiny nie sú ochotné vstúpiť do vojny na strane Palestíny. Odpoveď je viac než prekvapivá.

Historici hovoria, že názov Palestína vymysleli starí Rimania. Chceli sa zbaviť miestnych a zaužívaných názvov, ktoré inšpirovali tamojších obyvateľov na snívanie o slobode a nezávislosti. Pre nový názov použili meno ľudu, ktorý tam žil ešte skôr, ale potom úplne zmizol. Je nám dobre známy z Biblie – sú to Filištínci. Možno preto povedať, že označenie Palestína je od samého začiatku spojené s politikou. Dnes sa stal symbolom nestability, rozporov a krviprelievania.

Je tu však ešte jeden problém. Keď sa pre označenie nejakého územia siahlo k názvu, ktorý používali Rimania, zväčša to malo tlmiť moderné napätia. Príkladom je Británia, ktorá integruje Angličanov, Škótov či Írov bez toho, aby používala názov ústredného národa. Podobným spôsobom by mohol fungovať názov Panónia pre Strednú Európu, ako o to už dávnejšie usiluje Ján Čarnogurský. V prípade Palestíny je to však inak. Názov sa používa ako vymedzenie voči Izraelu a skrýva sa v ňom nárok na palestínske územia, ktoré zahŕňajú aj územia štátu Izrael. A sme pri jadre problému.

Keď som si nedávno (22. 11.) pozrel v televízii reláciu Do kríža, venovanú kríze na Blízkom východe, veľmi ma to potešilo. Moderátor a šéfredaktor Štandardu Jaroslav Daniška spolu s prítomnými expertami presvedčivo ukázali zložitosť a všestrannosť konfliktu v Palestíne.

Na mňa to však malo jeden osobitý vplyv – zrazu som sa ocitol o 20 rokov mladší.   

Elixír mladosti

Asi pred 20 rokmi som sa zúčastnil na prípravách arabsko-izraelského stretnutia v Moskve. Usporiadali sme ho v nádeji, že široká diskusia môže priniesť nové prístupy k riešeniu kontroverzných otázok. Išlo o čisto verejnú iniciatívu, bez účasti ministerstva zahraničných vecí a prezidentských štruktúr.

Na jednom medzinárodnom podujatí som mal krátky rozhovor so Šimonom Peresom, ktorý túto myšlienku podporil. Potom som odišiel do Palestínskej autonómie, aby som sa dohodol s Mahmúdom Abbásom (Abu Mazenom, ako ho volajú krajania). Poznali sme sa dlho, preto sme sa rozprávali ako starí priatelia – úplne otvorene. Tiež schválil ideu, ale bol dosť skeptický ohľadom možných výsledkov. Presne popísal pravdepodobné problémy, ktoré videl – ale pozor – vôbec nie v postoji Izraela, ale v prístupe bratských arabských krajín.

Skutočne, najťažšie bolo na cestu do Moskvy presvedčiť predstaviteľov niektorých susedských štátov. Chýbala im ochota, aby sa do takejto diskusie vôbec zapojili. Nakoniec väčšina z tých, ktorých sme pozvali, do Moskvy dorazila. Počas samotného podujatia sa však správali veľmi rezervovane, akoby sa ich to takmer netýkalo. Nebolo počuť žiadne nové nápady, len opakovanie známych faktov a hodnotení. Moderoval som diskusiu a účastníkom som neustále pripomínal, že naším cieľom nie je konštatovanie starých známych vecí, ale kreácia niečoho nového. Bolo to však márne. Všetko sa stalo tak, ako to predpovedal Abbás.

Vtedy som počul argumenty konfrontujúcich strán, ktoré ostatnú stredu opäť zazneli v RTVS a zapôsobili na mňa s účinkom „elixíru mladosti“.

Vec je však vážna a domnievam sa, že existujú určité dôvody, prečo sme za toľko rokov vôbec nepokročili v riešení tohto osudového problému. Mám tiež dosť rokov a primálo ambícií, aby mi niečo bránilo otvorene o nich písať a hovoriť.

Ponúkam preto čitateľovi popísanie jedného problému, o ktorom sa v médiách nehovorí, a pritom patrí ku kľúčovým.