Cirkev musí vedieť ísť aj proti prúdu, tvrdí spišský biskup Trstenský 

Pochádza z Oravy, je vysokoškolský profesor, biblista, publicista, autor desiatok kníh s duchovnou tematikou. Je pravidelným hosťom a prispievateľom v katolíckych médiách. Je priekopníkom na poli podcastov s duchovným obsahom. Rímskokatolícky kňaz, ktorého ostatným pôsobiskom bol Kežmarok, kde bol dekanom. Dňa 21. októbra sa stal biskupom Spišskej diecézy. Mons. František Trstenský.

Na čelo Spišskej diecézy vás pápež menoval len nedávno. Aj keď ste ju poznali už ako kňaz a dekan, teraz ju máte možnosť spoznávať z inej strany a s inou mierou zodpovednosti. Aké najväčšie výzvy sú pred vami a k čomu vás táto služba zaväzuje?

Napriek už takmer tridsiatim piatim rokom slobodného vyučovania náboženstva, ohlasovania evanjelia a rôznych pastoračných aktivít, pribúda detí a mladých, ktorí otvorene priznávajú, že ich rodičia nepraktizujú a teda im ani neodovzdávajú vieru. 

Zabudli sme na na domácu cirkev, teda na naše rodiny, kde sa o viere rozpráva, kde sa spolu modlí, číta Sväté písmo, prežíva cirkevný rok, slávi sa spoločne nedeľa ako Pánov deň. Je to možno aj preto, že táto základná bunka spoločnosti a cirkvi sa dnes rozpadáva. Máme medzery v rodinnej katechéze a potrebujeme ju dynamizovať. 

Prvým ohlasovateľom viery nie je pán farár alebo pani katechétka, ale otec a mama v rodine. Toto vnímam ako veľmi nástojčivú výzvu. 

Na 23. januára 2024 pripravujeme v Spišskej Kapitule konferenciu s názvom „Výzvy pre Spišskú diecézu“. Chcem sa s kňazmi ako aj laickými bratmi a sestrami zamýšľať nad tým, čo môžeme urobiť pre Boží ľud našej diecézy. 

Po smrti mons. Štefana Sečku bola Spišská diecéza tri roky bez biskupa. Ako sa to prejavilo na stave diecézy? Ktoré problémy sú najpálčivejšie? 

Prvý rok po smrti pána biskupa Sečku sme v diecéze vnímali ako isté obdobie smútku, sústredenia, keď odišiel veriacim otec a pastier. Ale keď ubehol druhý rok a začal sa tretí a biskupský stolec zostával neobsadený, pociťovali sme, že nám chýba jeho nástupca. Potrebovali sme usmernenia v nových situáciách, ktoré život prinášal. 

Osobitne sme to vnímali my kňazi. Napriek starostlivému úsiliu diecézneho administrátora mons. Kuboša jestvovali veci, ktoré legislatíva vyhradzuje diecéznemu biskupovi. Ale bolo to najmä o novom nadšení, ktoré sme potrebovali. 

Chcem ako biskup povzbudiť mojich spolubratov kňazov, aby boli radostnými a autentickými ohlasovateľmi evanjelia. Oslovili ma slová Svätého Otca Františka: „Buďte zakorenení a otvorení…“ Byť zakorenení v Kristovi a otvorení pre tento svet. Túžim, aby kňazi a zasvätené osoby horeli pre Krista. 

Súčasťou Spiša je kňazský seminár. Dnes sa skloňuje pojem kríza povolaní. Tradične to bol región, ktorý bol na tom v tomto smere dobre. Ako je na tom dnes?

Ten počet bohoslovcov nie je vysoký. Celkovo ich je dvadsaťsedem. Čítal som, že v čase svätého kňaza Jána Máriu Vianneya sa jeden biskup vyjadril, že ak by mal ešte jedného ako on, obráti celé Francúzsko.  

Teraz sú v jednotlivých ročníkochtraja až piati bohoslovci, ale ak to budú svätci ako František Saleský, Karol Boromejský, Ján Mária Vianney, či František z Assisi, obnovia nielen našu diecézu, ale celé Slovensko. 

Nie vždy sa všetko meria kvantitou. Platí však, že niekedy málo dostáváme od Pána, lebo ho málo prosíme. Farnosti prosia, aby aspoň jeden z mladých mužov sa rozhodol pre kňazské povolanie.  Ja sa modlím, aby som mal v každom ročníku dvadsať bohoslovcov.

Medzi významné osobnosti Spiša nepochybne patrí biskup Vojtašák. Ján Pavol II. povzbudzoval Slovákov, aby sa pričinili o jeho blahorečenie. Tento proces blahorečenia bol nakoniec  stopnutý v Ríme. Čo bude ďalej s touto kauzou? Žije to medzi veriacimi? 

Je potrebné zdôrazniť, že osoba biskupa Jána Vojtaššáka sa teší veľkej úcte medzi veriacimi. Zvlášť rezonuje jeho nesmierne utrpenie a neľudské zaobchádzanie pre vieru vo väzeniach počas totality, ktoré znášal s obdivuhodnou trpezlivosťou. 

Budem sa ako diecézny biskup zaujímať na Dikastériu pre kauzy svätých, v akom štádiu je celý proces. 

Dnešná doba prináša mnohé výzvy. Veriaci ľudia sú vyzývaní, aby zaujímali postoje k témam, ktoré nastoľuje „moderná“ doba. V týchto ideových „zápoleniach“ často kresťan ťahá za kratší koniec. Dnes nestačí opierať sa o tradíciu ani o Bibliu. Dnešný svet tomu neverí. My, ako veriaci, potrebujeme mať dôveryhodné argumenty, aby nás omyly sveta nezvalcovali. O čo sa opierať?

Často ťaháme za kratší koniec, lebo odbornosť a kvalitu nahrádzame zbožnosťou. Nemôžeme presadzovať kresťanské hodnoty silou moci, zvýšeným hlasom, ale silou argumentov. 

Je to však všeobecný trend. Všimnime si diskusné relácie. Už nediskutujú odborníci na jednotlivé oblasti, ale lídri politických strán, ktorí sa vyjadrujú ku všetkému. 

V debate nemusí byť za každých okolností biskup, alebo kňaz, ale odborník na danú oblasť, napríklad sociálnu náuku cirkvi, cirkevné právo, morálnu teológiu, cirkevné dejiny. Aj preto Svätý Otec František upozorňuje na nebezpečenstvo klerikalizmu v cirkvi.  

Verejnosť a hlavne médiá, kladú na cirkev rôzne požiadavky. Jedni chcú, aby sa cirkev aktívne zapájala do politického diania. Keď to cirkev náznakom urobí, zaznievajú hysterické výzvy, aby bola ticho a do politiky sa nemiešala. Aké je miesto cirkvi v spoločnosti?