Je ho za čo kritizovať, ale Kissinger hral inú ligu ako ostatní. Svet prišiel o veľkého geopolitického stratéga

Huffington Post, kedysi mainstreamový web, ktorý sa tiež posunul doľava, sa zachoval podobne. „Henry Kissinger, najznámejší americký vojnový zločinec, zomrel vo veku 100 rokov,“ je jeho titulok. Na sociálnych sieťach sa používatelia navzájom uisťovali, že o mŕtvych netreba hovoriť len dobre, a dúfali v existenciu pekla, aby sa v ňom mohol Kissinger naveky smažiť.

Kissinger určite nebol bez kontroverzií, toto sú však naozaj prehnané reakcie. S jeho skonom svet prišiel o jedného z najväčších geopolitických stratégov.

Kissinger bol posledný z mnohých štátnikov, ktorí mali ambíciu formovať dejiny. Na rozdiel od dnešných praktikantov zahraničnej politiky, ktorí často pôsobia ako prekvapení hasiči, utekajúci od jednej krízy k druhej, on mal jasnú víziu. Zapadal tak do skupiny mnohých hýbateľov, ako boli napríklad knieža Metternich alebo Otto von Bismarck. Oboch, koniec koncov, študoval a obdivoval.

Jeho otec bol pôvodom nemecký Žid. Jeho rodina utiekla v roku 1938 pred nacistami do Spojených štátov. Druhá svetová vojna a holokaust boli zásadnými faktormi, ktoré utvárali jeho svetonázor. Veril, že v medzinárodných vzťahoch je najhoršia disfunkcia. Tá plodí chaos, vojny a utrpenie. Hlavným cieľom teda musí byť udržanie poriadku, a to aj v prípade nespravodlivosti. Cieľom politiky tak musí byť vybalansovanie spravodlivého a možného. Bol praktikom reálpolitiky, na rozdiel od dnešných „realistov“ to u neho neskĺzalo k izolacionizmu.

Nadviazanie vzťahov s Čínou

Jeho najväčším kúskom bolo nadviazanie vzťahov s Čínou. Kissinger si uvedomil, že aj keď Sovietsky zväz aj Čínska ľudová republika sú komunistické krajiny, nemajú sa práve v láske. Začal teda sériou rokovaní, ktoré vyvrcholili návštevou prezidenta Richarda Nixona v Pekingu. Išlo o jeden z obratov v studenej vojne, keď sa podarilo znížiť nedôveru medzi Číňanmi a Američanmi a zároveň narušiť jednotu komunistického sveta.

Čo sa týka Moskvy, Kissinger zaviedol politiku détente, uvoľňovanie napätia, keď najrôznejšie samity a zmluvy mali zabrániť eskalácii napätia medzi ZSSR a USA. Oboje malo viesť hlavne k svetovej stabilite, keď mocnosti budú uznávať svoje sféry vplyvu a navzájom sa vyvažovať.

Na oboch prístupoch je možné mnohé kritizovať. Cenou za zblíženie s Čínou bolo zhoršenie vzťahov s Taiwanom, v tom čase Američanmi stále považovaným za legitímnu Čínsku republiku. Je otázne, či politika détente, naopak, neprispela k predĺženiu studenej vojny. Bol to konfrontačný prístup Ronalda Reagana, ktorý dopomohol k pádu sovietskeho bloku. Obhajcovia Kissingera namietnu, že tým umocnil západné spojenectvo a vytvoril podmienky, ktoré mohol neskôr Reagan využiť. Je isté, že hral inú ligu ako ostatní.

Nesporným úspechom Kissingera bola jeho blízkovýchodná politika. Jeho podpora Izraelu počas jomkipurskej vojny bola zásadná pre izraelské víťazstvo. To položilo základy na trvalý mier medzi Egyptom a Izraelom.

Zodpovedný za tisíce mŕtvych?

Jeho dnešní kritici mu však nevyčítajú prílišnú mäkkosť voči Kremľu a Mao Ce-tungovi. Tvrdia, že je zodpovedný za milióny životov. Rolling Stone vo svojom nekrológu objasňuje, ako k tomuto číslu došiel. Kissinger je podľa tohto média zodpovedný za všetkých mŕtvych z vietnamskej vojny od roku 1968, za mŕtvych v konfliktoch v Kambodži a v Laose, za obete vyčíňania Červených Khmérov, za následky puču v Čile a obete genocíd v Bangladéši a Východnom Timore.

Je pravda, že Nixon aj na Kissingerovu radu eskaloval vojnu vo Vietname a nariadil bombardovanie Kambodže a Laosu. Lenže Severní Vietnamci používali tieto krajiny na presun svojich jednotiek. Žiadny prezident by to neakceptoval.

Bol to nakoniec Kissinger, kto vyrokoval stiahnutie Američanov z Vietnamu, to mu však nikto k dobru nepripočíta. Ľavica, preto, že ho považuje za vojnového zločinca, a pravica za zradu Južného Vietnamu. Kissinger vraj môže aj za genocídu spáchanú Červenými Khmérmi, pretože bombardovanie Kambodže viedlo k destabilizácii krajiny, čo umožnilo Červeným Khmérom prevziať moc. Za genocídu sú v prvom rade zodpovední Červení Khméri, ktorí svoje povstanie začali dva roky pred bombardovaním a za podpory Severného Vietnamu.

Čo sa týka diania v Čile, Bangladéši a Východnom Timore, obviňovanie Kissingera z týchto tragédií je ukážkou jeho démonizácie a preceňovania jeho moci. Kissinger bol po osem rokov popredný predstaviteľ amerických administratív, ale nebol všemocný.

Dnes tak vieme, že Pinochetov puč v Čile sa síce uskutočnil s vedomím a súhlasom USA, ale bez ich priameho zapojenia. Zrejme by k nemu došlo aj napriek Američanom. Rovnaké je to s vyčíňaním Pakistancov v Bangladéši a Indonézanov vo Východnom Timore, ktoré sa občas považuje za genocídu. USA do nich neboli priamo zapojené, len ich neodsúdili a Pakistan s Indonéziou nepotrestali.

Kissinger chápal, že často si musí vybrať tú druhú najhoršiu možnosť, vláda práva v medzinárodných vzťahoch musí byť podoprená silou a ZSSR nemá cenu provokovať, ale zároveň by sa mu malo zabrániť v rozpínavosti. Znamenalo to nepríjemné kompromisy, občas podporu nepríliš príťažlivých režimov alebo tvrdú akciu. Je ho za čo kritizovať, ale nie je jednoducho pravda, že bol nepredstaviteľný netvor. Skôr posledný, aj keď nedokonalý, štátnik.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.