Blahoželám, je to Boh. Advent je v prvom rade cestou do centra vlastného vnútra

Učiteľka chcela povzbudiť kreativitu malých hercov, aby príbeh vhodným spôsobom vsadili do dnešnej doby, preto im nechala voľnú ruku pri výbere a obsadzovaní postáv. Prihlásili sa tri Márie, dvaja Jozefovia, šesť pastierov, ôsmi mudrci. Jeden chlapec prekvapil, Trval na tom, že on bude lekár – pôrodník. A tak náš malý doktor odišiel v bielom plášti za kulisy, vzal bábiku a opatrne ju zabalil do deky. Potom sa s radostným úsmevom obrátil k Márii a Jozefovi a nadšene zvolal: „Blahoželám, je to Boh!“

„Nie je priskoro na takéto vianočné príbehy?“, môže niekomu napadnúť otázka, na ktorú je však účinnou protilátkou myšlienka na rozmanitý vianočný sortiment a výzdobu v obchodoch od skorej jesene. O čo viac pozornosti si zaslúži duchovný  „sortiment“, ktorý chce rozbaliť lacnú pozlátku a snaží sa preniknúť k jadru nastávajúcich udalosti. Replika malého lekára napriek svojej jednoduchosti či práve vďaka nej v sebe tento potenciál ukrýva. Advent totiž nie je len časom radostného očakávania, ale skrýva v sebe pozvanie na cestu v ústrety Tomu, ktorý prichádza. V cieli adventnej cesty čakajú slová „Blahoželám, je to Boh!“

Františkove súradnice

K tomuto cieľu chcú nasmerovať súradnice adventnej cesty, ktoré zadáva vo svojich adventných príhovoroch pápež František: blízkosť a bdelosť. Voči Bohu, ktorý sa priblížil, reaguje človek postojom bdelosti.  Blízkosť Boha nás prebúdza zo spánku priemernosti a mrákot ľahostajnosti.

„Viera nie je voda, ktorá hasí, ale oheň, ktorý horí; nie je to sedatívum pre tých, ktorí sú v strese, je to príbeh lásky pre zamilovaných. Pre toto Ježiš zavrhuje vlažnosť viac ako čokoľvek iné (porov. Zjv 3,16),“ pripomína pápež. Proti driemotám ľahostajnosti pápež odporúča budíček dobročinnej lásky. Kým na vpustenie svetla do spánku priemernosti slúži modlitba, zo spánku ľahostajnosti prebúdza láska v praxi.

Svadba či zlodej?

Pre pápeža Benedikt XVI. bola kľúčová adventná blízkosť, ktorá je výsledkom dvoch príchodov Ježiša Krista. Preto sme na začiatku adventu konfrontovaní s druhým príchodom Ježiša Krista a v druhej časti zasa kontemplujeme jeho prvý príchod Boha pred dvoma tisícročiami.

Výsledkom tohto adventného „bdenia“ je tretí „medzi-príchod“, ktorý sa nestále odohráva v prítomnosti. Tento skrytý príchod Ježiša Krista umiestňuje svätý Bernhard do duše veriaceho človeka, kde vytvára „most“ medzi prvým a druhým príchodom. Práve od prítomnosti tohto „mosta“ v duši závisí, či bude udalosť druhého Kristovho príchodu pre človeka okamihom svadby so svojím ženíchom alebo zlodejom, ktorý ho okradne o falošné istoty.  

Na „jóbovky“ Jóbovým postojom

Pre pápeža Benedikta XVI. bolo preto enormne dôležité, akým svetlom si (nielen) počas adventu nasvietime svoj život a ako sa s Bohom rozprávame. „Žijeme s tlmeným svetlom, pretože sa bojíme, že naša viera neznesie plné, oslnivé svetlo faktov,“ vysvetľuje ešte ako profesor príčinu „spánku priemernosti“.  

Viera, ktorá odmieta polovicu životných faktov, si nezaslúži toto označenie. „Skutočne veriť znamená pozrieť sa do tváre celej realite bez strachu a s otvoreným srdcom,“ vyvodzuje profesor Ratzinger a vzápätí pridáva biblický návod v osobe starozákonného Jóba, ktorý je sužovaný ťažkými životnými ranami.

V čase Jóbových zvestí môže Jóbov postoj poslúžiť ako vzor. „Advent neznamená nič iné, ako rozprávať sa s Bohom tak, ako to robil Jób. Znamená to položiť pred Boha celú skutočnosť a ťarchu svojej existencie,“ zakončuje profesor Ratzinger svoju úvahu v čase ukončenia Druhého vatikánskeho koncilu.  

Adventná cesta k sebe

Pod pozlátkou komerčného adventu a Vianoc je ukrytá dôležitá hĺbka. Advent nemusí byť len cestou do nákupných centier, ale v prvom rade cestou do centra svojho vnútra. V týchto adventných dňoch sa do nemeckých kín po francúzskej premiére dostáva dráma s názvom Na ceste. Ide o príbeh muža, ktorý sa po páde z osemmetrovej výšky chce dostať spať do života. Jeho život v predbiehacom pruhu sa v jednom momente ocitá v odstavnom. Po zotavení sa napriek radám lekárov a známych vydáva na vyše tisíckilometrovú cestu naprieč Francúzskom, ktorá sa napokon stáva cestou k sebe samému.  Nešťastný pád si preložil ako šancu na nový začiatok.  

Vianoce sú tiež spojené s dôležitým pádom. Nebo spadlo na zem. Boh sa stal zraniteľným človekom. Vetu „Blahoželám, je to Boh!“ nemusí sprevádzať len potriasanie rúk pri vianočnom stromčeku či večeri. Táto veta chce zatriasť predovšetkým mojím svetom a pozvať ma na adventnú cestu. Je to cesta k Bohu a súčasne i do vnútra seba samého.