Prihlásiť sa

Absurdný týždeň: Boj o podstatu palaciniek, zákaz náboženských symbolov a praženy

palacinky Ilustračná grafika. Zdroj: Štandard

Uplynulý týždeň priniesol opäť mnoho inšpiratívnych absurdných momentov. Jedným z nich bola správa o tom, že sa za múrmi väznice strhla hádka o podstatu palaciniek. Aktérmi tejto hádky mali byť vyslanci temnej strany, pán Kočner a pán Černák, toho času za mrežami.

Pán Černák, niekdajší mafiánsky šéf, mal službu v kuchyni a s palacinkami sa údajne nepáral. Urobil ich príliš hrubé. Na druhej strane bol pán Kočner, ktorý palacinky ofrflal, že je zvyknutý na tenké. Kvôli tomu sa pohádali. Neviem, či to bola pravda, správu o tom však priniesli aj zahraničné médiá. Otázne je, kto správu komunikoval von z väzenia a načo? 

Hrúbka palaciniek ako jablko sváru však hovorí o inom. Hovorí o nezmyselnosti niektorých sporov. Pripomína filozofické či teologické hádky o podstate sveta. „Boh stvoril svet! Nie, Boh nestvoril svet! Svet vznikol z veľkého nič! Nie je možné aby vznikol z veľkého nič! Na počiatku musel byť hýbateľ!“ 

Druhá vec je, že hrúbka palaciniek prináša svedectvo o povahe človeka, ktorý ich robí. V tomto prípade sa zastávam tenkých palaciniek, ktoré nie sú mastné. Mastná hrubá palacinka, to je odflinkaná robota. Niečo v zmysle: „Tu máte a žerte!“. Zrejme toto mohlo jedáka rozrušiť: že mu ktosi pri sporáku hrubou palacinkou naznačuje, že je barbar.

Prekvapivý je aj fakt, že vo väzení ľudia vo výkone trestu jedávajú palacinky. To by jeden neveril. 

Rovnako ako hrúbka palaciniek, býva sporná aj hrúbka nakrájaných klobások. V niektorých kútoch Slovenska krájajú klobásu na hrubo, no čím južnejšie idete, tým tenšie plátky dostávate. Kto krája na tenko, ten vie, že ponúka poklad. Kto krája na hrubo, chce sa najesť a mať pokoj. 

Tu si spomínam na vtipný postreh o pohostinnosti, ktorý v jednom zo svojich textov uvádza literárny mág Peter Pišťanek: „Hostiteľ klobásu na tenké kolieska krája, hosť si do úst po dve kolieska dáva.“

No a keď sa vrátim k palacinkám, tak suverénne najlepšie palacinky, ak si ich nerobíte doma, sú v Lacinke kúsok pod Hlavnou stanicou v Bratislave. To je skrátka palacinkový chrám. 

Preč s náboženskými symbolmi

Súdny dvor v Luxemburgu rozhodol, že úrady vo všetkých členských štátoch Európskej únie môžu svojim zamestnancom zakázať nosenie viditeľných náboženských symbolov. Cieľom je, aby administratívne prostredie bolo neutrálne. 

Dobre, ak to nie je prvý krok k niečomu ďalšiemu, tak neutrálne administratívne prostredie je prijateľná platforma. 

Človek by mal však byť obozretný, ak ide o slobodu vierovyznania. Naša krajina a nakoniec celý východný blok má bohaté skúsenosti so zákazom náboženských symbolov. 

Spomínam si na príbeh blahoslaveného Titusa Zemana. Po vojne komunisti zabavili katolíkom školy. Jednou z prvých vecí bolo dať dolu kríže zo stien vo všetkých triedach. Po tom, ako kríže na škole, kde spomínaný svätec pôsobil zvesili, Titus Zeman ich v noci zavesil na svoje miesta. Tak sa začal príbeh jeho prenasledovania.

V našich zemepisných šírkach boli náboženské symboly tŕňom v oku pre oficiálnu moc dlhých štyridsať rokov. 

Jedinou krajinou sveta, ktorá sa násilím vzdala každého náboženstva, bolo komunistické Albánsko, pod vedením Envera Hodžu. Výsledkom ateizačného procesu bolo, že Albánsko sa pripravovalo na vojnu s celým svetom. Na každého Albánca pripadal jeden bunker. To je teda absurdný výsledok celého „nábožensky neutrálneho ťaženia.“

Nakoniec, Európu „duchovná neutralita“ pokúša už dávno. Napríklad spor o kríže na Talianskych školách, ktorý sa odohral v roku 2009. Keď to jedna mamička hnala tak ďaleko, až jej Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu dal za pravdu, že krížik pribitý na stene triedy porušuje Európsky dohovor o ľudských právach. Ešte za to mamička Lautsiová dostala aj odškodné. 

Proti tomuto rozhodnutiu sa ohradilo viacero krajín. 

Kríž pozdvihol Európu aj svet, preto je drzé, ak sa niekto znovu a znovu pokúša strhnúť ho z európskych národov a dať do depozitu.

Áno, nemusí to znamenať nič, ale pre istotu, buďme v strehu.

Sila pravekých žien

No a na záver povzbudivá správa pre ženy. 

Je tu nová teória, ktorá hovorí o tom, že ženy v praveku boli rovnako lovkyňami ako muži. Ba dokonca im to išlo lepšie. Skrátka, že tu nebol rozdiel v sile, ani v odhodlaní, ani v rozdelení činností.

S touto teóriou prichádza pani doktorka Cara Ocobock z University of Notre Dame. 

Táto „stará pravda“, o neuveriteľnej fyzickej a psychickej sile žien, však upadla postupne do zabudnutia, lebo dejiny písali zlí muži, podotýkam bieli, a ženy, hoci také fyzicky silné, zrejme sa venovali neplateným domácim prácam v jaskyniach a potom paralyzované výchovou detí dostali sa do područia mužov. 

Presne to mi napadlo, keď pred pár dňami štyria uzimení chlapi vešali na prezidentský palác plachtu s nápisom „Zastavme násilie na ženách“ a pod nimi stáli dvaja členovia čestnej stráže. Odporný patriarchát. Všade len muži! 

Pevne verím, že ten transparent zmení spoločnosť k lepšiemu, lebo presne to transparenty vždy robili. 

Kde sú tie časy, keď sme čítali o statočných žeriavničkách v Sovietskom zväze! To bola paráda.  

Priatelia, sila žien je úžasná. Je to sila, ktorá pretvára svet. Je to sila, ktorá nepotrebuje napínanie svalov, ani zaťaté päste, ani lovenie mamutov, ani ovládanie žeriavu. Je to úplne iná sila. Je to sila, ktorá korešponduje s harmóniou vesmíru. 

Kým muži trápne naháňajú mamuty a striasajú orechy zo stromov, ženy píšu skutočné dejiny sveta. 


Štefan Chrappa