Zmena postavenia špeciálnej prokuratúry má objektívne dôvody

Predstavitelia koalície verejnosti oznámili, že panuje zhoda pri zmene fungovania špeciálnej prokuratúry. Súčasný minister spravodlivosti Boris Susko, minister obrany Róbert Kaliňák a premiér Róbert Fico sa zúčastnili rokovaní v Bruseli ohľadom prípadných zmien tejto inštitúcie, pričom vláda zaslala Európskej komisii paragrafové znenie návrhu, ktoré momentálne verejnosti nie je známe.

Podľa informácií Denníka N tento návrh zákona obsahuje zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry k 1. marcu 2024, pričom súčasný špeciálny prokurátor Daniel Lipšič by tým prišiel o svoju funkciu. Ostatní prokurátori by mali prejsť pod pôsobnosť generálnej prokuratúry a ich prípady by dostali prokurátori krajských prokuratúr.

Táto verzia zákona je však iba jedna z alternatív.

Stanovisko Generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ

Hovorí sa aj o možnosti podriadenia špeciálnej prokuratúry priamo pod Generálnu prokuratúru SR, čím by sa dostal špeciálny prokurátor, za predpokladu zachovania jeho funkcie, pod väčšiu kontrolu generálneho prokurátora. Nie je žiadne tajomstvo, že súčasný predstavitelia týchto funkcií Daniel Lipšic a Maroš Žilinka majú protichodné názory na mnohé právne problémy, a generálny prokurátor inicioval úspešné disciplinárne konanie voči špeciálnemu prokurátorovi pre jeho verejné vyjadrovanie. 

Podľa slov Roberta Fica sa rokovania v Bruseli mali týkať navrhovanej právnej úpravy v tom smere, aby boli súladné s právom Európskej únie, a teda aby nebolo ohrozené čerpanie eurofondov zo strany Slovenskej republiky pri prípadných žalobách pre neprijateľné okliešťovanie orgánov činných v trestnom konaní zo strany vládnej moci.

Určitú analógiu v tomto smere možno badať vo vyjadrení Generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ vo veci zrušenia Špecializovaného trestného súdu a špecializovanej prokuratúry v Bulharsku. To pritom z časti dáva odpoveď aj na možnosť odobratia súčasných trestných káuz spod právomoci prokurátorov špeciálnej prokuratúry.

Vo svojom návrhu generálny advokát prezentuje stanovisko, že Zmluva o Európskej únii nebráni zrušeniu špecializovaného súdu za predpokladu, že ostane rešpektované právo na zákonného sudcu v rozpojednávaných veciach. Trestné veci, v ktorých sa viedlo konanie na zrušenom súde a v ktorých sa uskutočnilo pojednávanie, bude naďalej prejednávať ten istý senát, ktorý bol dovtedy príslušný. Rovnaký princíp by teda mohol byť aplikovateľný aj na špeciálnu prokuratúru, čo znamená, že by ostal zachovaný personálny dozor prokurátora v jeho doteraz prejednávaných prípadoch na súde. Tu treba zdôrazniť, že ide iba o názor generálneho advokáta, a nie o konečné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ.

Odborná verejnosť nevníma rušenie či iné úpravy špeciálnej prokuratúry až tak kriticky ako laická časť verejnosti. Poukazuje na potrebu špecializácie osôb pracujúcich v prospech spravodlivosti naprieč celým systémom, ako sústredenie malej časti personálu na jeden úrad. Na výhradu o popretrhávaní miestnych väzieb pri zriadení takejto prokuratúry platí protiargument, že je politicky ľahšie ovládnuť samotný úrad s malým počtom prokurátorov a politicky dosadzovaným šéfom, ako ich veľký počet v prokuratúrach naprieč celou krajinou, ktorí rozhodujú podľa miestnej príslušnosti.

Problém dvoch prokuratúr

Prokuratúra ako celok je hierarchicky usporiadaný systém štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom. Postavenie špeciálneho prokurátora a jeho kompetencie narúšajú tento ústavný princíp, nakoľko v praxi vznikajú rôzne aj protichodné právne pohľady na rovnaké trestné veci, čo vyvoláva právnu neistotu, ako aj prehlbuje nedôveru verejnosti v inštitúcie. Nevie sa totiž s istotou, koho právny názor v konkrétnej veci je smerodajný a záväzný.

Typický príklad je využívanie už známeho paragrafu 363 vo veciach, ktoré dozoruje špeciálna prokuratúra. Zákon o prokuratúre síce hovorí, že generálny prokurátor riadi špeciálnu prokuratúru prostredníctvom špeciálneho prokurátora, ktorý je jeho námestníkom, ale v praxi môže verejnosť vidieť otvorenú neochotu Daniela Lipšica rešpektovať právne názory Maroša Žilinku.

Samotný zákon pritom stanovuje zodpovednosť špeciálneho prokurátora za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi, ale zároveň generálny prokurátor nemôže ukladať pokyny, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba a iné.

Takáto úprava vytvára napriek zneniu ústavy a zákona sústavu vedľa seba stojacich prokuratúr, ktoré spolu vzájomne súperia, ak sa ich právne názory rozchádzajú. Navrhovaná právna úprava by mohla pracovať s verziou zriadenia špecializovaného odboru prokurátorov pod generálnou prokuratúrou, čím sa vytvoril jednotný systém prokuratúry s jediným vedením, ale zároveň s požadovanou špecializáciou. Špecializácia prokurátorov aj na iných prokuratúrach je pritom bežný jav, keď sa rovnako ako sudcovia alebo advokáti zameriavajú na konkrétnu oblasť trestného alebo netrestného práva.

Trestné stíhania rušené nebudú

Obava o zastavenie alebo rušenie trestných stíhaní je nielen ničím nepodložená, ale aj prakticky nemožná. Aj v prípade zrušenia špeciálnej prokuratúry tieto stíhania nezmiznú kdesi vo vzduchoprázdne, ale budú pokračovať ďalej, iba pod hlavičkou inej prokuratúry. Ak by aj v dôsledku navrhovaného zákona došlo k personálnej výmene dozorových prokurátorov a k zmene ich príslušnosti, s vysokou pravdepodobnosťou by tieto veci dozorovali prokurátori krajských prokuratúr, ktorí majú dostatočné skúsenosti s obdobnými prípadmi.

Neexistuje možnosť, aby sa dané trestné stíhania zastavili v dôsledku budúcej zmeny zákona, pretože to zákon jednoducho neumožňuje. A rovnako nie je pravdepodobné ovplyvňovanie veľkého množstva krajských prokurátorov naprieč krajinou, ktorí by kauzy dozorovali zrejme podľa miestnej príslušnosti. Morálne a zákonné normy totiž neplatia iba pre prokurátorov špeciálnej prokuratúry, ale pre prokurátorov všeobecne.

Reálnym rizikom pri verzii s výmenou dozorových prokurátorov v daných veciach je oddialenie samotného výsledku súdu. Pri takto komplikovaných prípadoch sa dá očakávať aj rozsiahly spisový materiál, ktorý by si musel novopridelený prokurátor naštudovať. To zvyčajne pri dôkladnej práci trvá mesiace, a teda by sa odročili aj samotné súdne konania. Tento jav by mohol mať vplyv na priaznivejšie súdne rozhodnutia pre obvinených, v dôsledku neúmerne dlhého trestného konania, ktoré si sami nezapríčinili.

Zmena je podmienená porušovaním zákonov a nízkou efektivitou

Legislatívna zmena špeciálnej prokuratúry pritom nie je žiadnym prekvapením. Súčasní vládni politici mali túto agendu aj vo svojom predvolebnom programe, no dôvody neboli svojvoľné alebo v rovine nejakých subjektívnych pocitov o pomste. Zmenu špeciálnej prokuratúry začali hlasno žiadať po tom, ako začali pribúdať nálezy Ústavného súdu o porušovaní základných práv a slobôd trestne stíhaných osôb od roku 2020. Ku dnešnému dňu ide už o 27 nálezov, čo nemá v dejinách Slovenskej republiky za tak krátky čas obdobu.

Ústavný súd opakovane konštatoval závažné porušenia zákona a vo väčšine týchto prípadov vykonávala dozor práve špeciálna prokuratúra. Takéto závažné nedostatky skutočne oprávňujú vykonanie zmien a nápravu preukázateľne nefungujúceho systému spravodlivosti.

Medzi obhajcov špeciálnej prokuratúry okrem radov opozičných politikov patrí aj súčasný predseda Súdnej rady Ján Mazák, ktorý vidí najmä vynikajúce výsledky Úradu špeciálnej prokuratúry, pričom toto hodnotenie prisudzuje Európskej únii. To je pomerne častý argument zástancov tohto inštitútu, hoci štatistiky úradu nie sú až také presvedčivé.

Odhliadnuc od masívneho porušovania základných práv konštatovaných ústavným súdom, je možné činnosť špeciálnej prokuratúry vidieť v každoročnej správe o činnosti úradu špeciálnej prokuratúry. Najaktuálnejšia je z roku 2021, kde spolu z 329 prípadov iba v 146 bola podaná obžaloba. 77 prípadov skončilo dohodou o vine a treste, a zbytok bol zastavený alebo postúpený.

Tu sa ukrýva aj príčina mýtu o efektivite špeciálnej prokuratúry, ktorá tvrdí, že má vysokú úspešnosť. Uzavieranie dohody o vine a trestne tvorí skoro tretinu jej činnosti, čo je vykladané ako úspešné stíhanie obvinených. V tomto smere boli medializované mnohé prípady, keď kajúcnici uzavreli neuveriteľne výhodné, až takmer nezákonné dohody, ktoré im zaručili beztrestnosť alebo podmienečné tresty aj pri závažnej trestnej činnosti.

Zaujímavé sú aj štatistiky tejto prokuratúry pri organizovanom zločine, kde od roku 2006, teda za 17 rokov, stíhali iba 247 osôb, pri násilnej kriminalite 108 osôb, pri hospodárskej kriminalite 168 osôb a pri majetkovej kriminalite 143 osôb, čo sú za tak dlhé obdobie pomerne prekvapivo nízke čísla. Aj tieto štatistiky otvárajú otázku postavenia tejto prokuratúry z hľadiska jej efektivity.

Ján Mazák zároveň pripomína, že Úrad špeciálnej prokuratúry je príbytkom pre piatich delegovaných európskych prokurátorov, a títo prokurátori sú podľa jeho slov, na rozdiel od našej prokuratúry, nezávislí. Naša prokuratúra to totiž nemá nikde v zákone zakotvené.

To je pomerne prekvapivé tvrdenie, nakoľko samotný zákon o prokuratúre hovorí o výkone jej pôsobnosti tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Pojem „bez akýchkoľvek vplyvov“ sa pritom nedá vyložiť inak ako nezávislé konanie. Podľa Mazáka, dotýkať sa teda úradu špeciálnej prokuratúry znamená dotýkať sa pôsobnosti európskych prokurátorov. Mazák vidí problém s prípadným začlenením špeciálnej prokuratúry pod generálnu prokuratúru v tom, že to môže ísť proti záujmom európskej prokuratúry, hoci nešpecifikoval, o aké konkrétne záujmy by malo ísť.

Ústavný súd sa k postaveniu prokuratúry vyjadroval aj v pomerne známom náleze o § 363 trestného poriadku PL.ÚS1/2022-270 s tým, že ide o koncepciu relatívne samostatného osobitného ústavného orgánu, ktorý podlieha verejnej kontrole náležitého výkonu jej poslania spočívajúceho v iniciatívnom, spravodlivom a nestrannom postupe pri ochrane verejného záujmu, ochrane základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv a právom chránených záujmov.

Pri relatívnej samostatnosti pritom nehovoril o neprípustných zásahoch zvonku, ale o miere vplyvu na prokuratúru, ktorá sa prejavuje aj v pôsobení národnej rady a prezidenta pri vymenovaní a odvolávaní generálneho prokurátora a v pôsobení národnej rady pri voľbe a odvolávaní špeciálneho prokurátora. Aj tu teda vyslovil jednoznačný záver o nezávislom postavení prokuratúry, napriek tvrdeniu predsedu súdnej rady.

Problém je osoba špeciálneho prokurátora

Ako problém sa javí osoba súčasného špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Ide totiž o bývalého politika, tvrdého politického oponenta súčasnej vlády, ktorý sa na túto funkciu dostal účelovou zmenou zákona. Bývalá vláda umožnila kandidatúru na tento post aj osobám neprokurátorom, pričom neskrývane hovorila o potrebe čistiek. Je vhodné pripomenúť, že o Lipšicovi sa najprv hovorilo ako o generálnom prokurátorovi, no voči takejto nominácii sa ohradila prezidentka Čaputová, ktorá povedala, že ho nevymenuje. Až potom bol zvolený do funkcie špeciálneho prokurátora a pre svoju obrovskú zaujatosť naprieč celým politickým spektrom sa musel sám vylučovať z mnohých konaní.

Aby toho nebolo málo, išlo zároveň o právoplatne odsúdenú osobu, nakoľko zabil osobu pri dopravnej nehode. Vznikla teda situácia zrejme jedinečná na celom svete, a v Európe určite, keď sa človek odsúdený s podmienečným trestom stal špeciálnym prokurátorom, a počas svojho pôsobenia v tejto funkcii sa chodil hlásiť k probačnému úradníkovi, čo mu v rámci trestu uložil súd.

Je skutočne na zamyslenie pobúrenie politikov, ktorí najprv účelovo dosadili odsúdeného človeka a svojho kamaráta či spolustranníka na takto vysokú funkciu. Nikto z nich pritom nevie argumentovať k nálezom Ústavného súdu o porušovaní práv, iba opakujú ničím nepodloženú mantru o pomste. Pokiaľ by náprava nezákonnosti mala byť pomstou, tak sa potom mstí každý iný sudca, policajt či prokurátor, ktorý svojím konaním napráva iné nezákonné činnosti. A každý súdny človek aj z takéhoto prirovnania chápe, že systém práva musí zabezpečiť opravu, ak v ňom jedna zložka predstavuje takýto čierny bod na mape spravodlivosti.