Kultúra na kultúre

Snom každého umelca je vzbudiť pozornosť a pritiahnuť divákov k svojmu dielu. V tradícii európskeho moderného umenia sa na tento účel najlepšie osvedčil nástroj zvaný škandál.

Na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia boli zlaté časy nefalšovaných škandálov a provokácií, keď bola meštiacka spoločnosť autenticky pobúrená napríklad z obrazov impresionistov. Manetova nahá Olympia – fuj! Alebo ten Monet a jeho východ slnka – no čo to je za mazanicu? Dnes jeho impresie napodobuje už kdekto, až je z toho gýč. To sa stáva. Veď ani Mozartov Turecký pochod sa nedá počúvať donekonečna.

Ale prišli aj doby riadených škandálov, ktoré si zorganizovali umelci sami, aby sa dopracovali k úspechu a uznaniu. Osobitne radi to robili surrealisti. Taký Luis Buñuel a Salvador Dalí boli na to experti. Ich Andalúzsky pes bol taký podvratný film, že do vysielania RTVS by sa možno ani dnes nedostal. Ale je čoraz ťažšie provokovať umením a najmä v slobodných, demokratických spoločnostiach, kde je už vlastne vyskúšané a dovolené všetko a všetci si aj na všetko zvykli. Alebo takmer všetci.

Medzi nami, ono sa to tak trochu stalo aj slepou uličkou najmä výtvarného umenia, lebo niektorí umelci si urobili zo senzácie za každú cenu jediný program. A je preto naozaj niekedy ťažké, preťažké povedať, čo je umenie a čo je iba hra na umenie. Ale nie o tom som chcel.

Zdalo sa prosto, že časy, keď sudca demonštratívne spálil v súdnej sieni kresbu Egona Schieleho, sú preč. Tento génius zomrel veľmi mladý v roku 1918 na španielsku chrípku. Nepochybujem, že ak by prežil do čias druhej svetovej vojny, svojím nepuritánskym zobrazovaním nahoty by sa zaradil na nacistický zoznam dekadentného umenia. Alebo taký Lucian Freud. Azda ste o ňom počuli. Jeho starý otec Sigmund Freud, ten čo „objavil“ nevedomie a tabu, pred nacistami ušiel do Londýna. Lucian bol slávny svetový maliar, najmä portrétista. Naživo som prvý raz videl jeho obrazy v Albertine. Je to kúsok od nás, vo Viedni, ale na to, aby sme Freuda vystavovali u nás, na to nemáme peniaze a dnes by nám možno chýbala aj odvaha. On totiž pomerne často maľoval obézne telá žien a mužov, úplne nahých a v polohách veľmi explicitných. No bol to zážitok, tie jeho plátna. Nie preto, že by ma nadchýnala takzvaná queer tématika, ale že sú to prosto majstrovské maľby v pravom slova zmysle. Mimochodom, nevšimol som si, že by v konzervatívnej Viedni tie tučné nahé telá niekoho pohoršovali. Línia škaredosti v umení sa už dosť dlho vedome tiahne v modernom umení, minimálne od básnika Charlesa Baudelaira, ktorého Kvety zla boli vo svojej dobe označené za nemorálnu knihu (prečítajte si báseň Zdochlina a pochopíte, čím šokoval). Je zaujímavá náhoda, že nedávne vydanie tejto zbierky ilustroval istý Andrej Dúbravský.

Práve jeho prípad napovedá, že zem zasľúbená pre umeleckú provokáciu ešte existuje. Je to Slovensko, čuduj sa svete.

Rozostretá figurálna maľba dvoch nahých objímajúcich sa mužov od vyššie zmieneného Dúbravského, vystavená v galérii Slovenského rozhlasu, pobúrila ministerku kultúry. Dočítal som sa, že to opakovane riešila v „televízii“ zvanej Slovan. Na môj dušu, reklama na nezaplatenie. Je vraj neprípustné vystavovať takýto obraz. Čo viac si mohol mladý výtvarník priať? Istý denník už pohotovo aj ilustroval jeho dielami svoje papierové vydanie. Nieže by Dúbravský nebol už doteraz považovaný za talentovaného výtvarníka. Ešte len teraz sa však jeho kariéra rozbehne. Keby som bol dopredu vedel, čo pani ministerka urobí, kúpil by som si možno nejakú jeho kresbu. Ich cena zaručene porastie. Už dnes nie sú lacné. Ale nestihol som to. Budem musieť pozerať ten Slovan, aby som bol na pulze „kultúrneho“ dňa.

To, čo som napísal je azda trochu úsmevné. Má to však aj vážnejší rozmer.

Pani ministerka preukázala vôľu byť tzv. arbitrom elegancie a vyjadrovať sa (to samozrejme môže) z pozície svojej funkcie (čo je už ošemetnejšie) k tomu, čo je v umení neprípustné, aby to viselo v galérii Slovenského rozhlasu. Pred svojimi fanúšikmi sa vraj dokonca obhajovala, že zákon o RTVS jej neumožňuje zasiahnuť. Už teraz ľutujem Ivana Jančára, skvelého galeristu a bývalého riaditeľa Galérie Mesta Bratislavy, ktorý oživil priestory Slovenského rozhlasu a s ktorým, mimochodom, nepekne zamietli progresívci na magistráte, že teraz to možno schytá z opačnej strany. Ak sa teda zmenia zákony a následne vedenie v RTVS. Ale veď zákony sú od toho, aby sa menili. A aj sa budú. Už to avizovali. O RTVS a aj o nezávislých umeleckých fondoch, ktoré nám tu napáchali za tých pár rokov existencie toľko škôd – lebo toľko sa toho s ich podporou nakrútilo, vystavilo a vydalo, že jeden má aj problém všetko to odsledovať a zhodnotiť, čo je prípustné, a čo nie. Najlepšie teda bude, keď sa už v zárodku rozhodne, čo má vôbec vzniknúť a čo sa má odvysielať alebo vystaviť. A potom už bude dobre, nevyskočí na nás z kdejakej steny či obrazovky dekadentný obraz dvoch objímajúcich sa nahých tiel. To v konečnom dôsledku prispeje aj k tomu, že sa nám bude žiť na Slovensku lepšie a bezpečnejšie. Presne, ako to stojí v zámere programového vyhlásenia vlády.

Takže kultúra už týmto smerom smelo vykročila. A sám pán premiér to asi predvídal, keď pri uvádzaní pani ministerky do funkcie v dvorane Ministerstva kultúry výstižne riekol: „Som rád, že je kultúra na kultúre.“ Veď toto.