Kultúra na kultúre

Pani ministerka kultúry Martina Šimkovičová preukázala vôľu byť arbitrom elegancie a vyjadrovať sa (to samozrejme môže) z pozície svojej funkcie (čo je už ošemetnejšie) k tomu, čo je v umení neprípustné, aby to viselo v galérii Slovenského rozhlasu. Marek Maďarič k tomu napísal poznámku.

Snom každého umelca je vzbudiť pozornosť a pritiahnuť divákov k svojmu dielu. V tradícii európskeho moderného umenia sa na tento účel najlepšie osvedčil nástroj zvaný škandál.

Na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia boli zlaté časy nefalšovaných škandálov a provokácií, keď bola meštiacka spoločnosť autenticky pobúrená napríklad z obrazov impresionistov. Manetova nahá Olympia – fuj! Alebo ten Monet a jeho východ slnka – no čo to je za mazanicu? Dnes jeho impresie napodobuje už kdekto, až je z toho gýč. To sa stáva. Veď ani Mozartov Turecký pochod sa nedá počúvať donekonečna.

Ale prišli aj doby riadených škandálov, ktoré si zorganizovali umelci sami, aby sa dopracovali k úspechu a uznaniu. Osobitne radi to robili surrealisti. Taký Luis Buñuel a Salvador Dalí boli na to experti. Ich Andalúzsky pes bol taký podvratný film, že do vysielania RTVS by sa možno ani dnes nedostal. Ale je čoraz ťažšie provokovať umením a najmä v slobodných, demokratických spoločnostiach, kde je už vlastne vyskúšané a dovolené všetko a všetci si aj na všetko zvykli. Alebo takmer všetci.

Medzi nami, ono sa to tak trochu stalo aj slepou uličkou najmä výtvarného umenia, lebo niektorí umelci si urobili zo senzácie za každú cenu jediný program. A je preto naozaj niekedy ťažké, preťažké povedať, čo je umenie a čo je iba hra na umenie. Ale nie o tom som chcel.

Zdalo sa prosto, že časy, keď sudca demonštratívne spálil v súdnej sieni kresbu Egona Schieleho, sú preč. Tento génius zomrel veľmi mladý v roku 1918 na španielsku chrípku. Nepochybujem, že ak by prežil do čias druhej svetovej vojny, svojím nepuritánskym zobrazovaním nahoty by sa zaradil na nacistický zoznam dekadentného umenia. Alebo taký Lucian Freud. Azda ste o ňom počuli. Jeho starý otec Sigmund Freud, ten čo „objavil“ nevedomie a tabu, pred nacistami ušiel do Londýna. Lucian bol slávny svetový maliar, najmä portrétista. Naživo som prvý raz videl jeho obrazy v Albertine. Je to kúsok od nás, vo Viedni, ale na to, aby sme Freuda vystavovali u nás, na to nemáme peniaze a dnes by nám možno chýbala aj odvaha. On totiž pomerne často maľoval obézne telá žien a mužov, úplne nahých a v polohách veľmi explicitných. No bol to zážitok, tie jeho plátna. Nie preto, že by ma nadchýnala takzvaná queer tématika, ale že sú to prosto majstrovské maľby v pravom slova zmysle. Mimochodom, nevšimol som si, že by v konzervatívnej Viedni tie tučné nahé telá niekoho pohoršovali. Línia škaredosti v umení sa už dosť dlho vedome tiahne v modernom umení, minimálne od básnika Charlesa Baudelaira, ktorého Kvety zla boli vo svojej dobe označené za nemorálnu knihu (prečítajte si báseň Zdochlina a pochopíte, čím šokoval). Je zaujímavá náhoda, že nedávne vydanie tejto zbierky ilustroval istý Andrej Dúbravský.

Práve jeho prípad napovedá, že zem zasľúbená pre umeleckú provokáciu ešte existuje. Je to Slovensko, čuduj sa svete.