Aké sú podľa kniežaťa Schwarzenberga odlišnosti v slovenskej, českej a maďarskej mentalite

Jeho celé meno znie Karel Jan Nepomuk Jozef Norbert Bedřich Antonín Vratislav Menas, XXII., knieža zo Schwarzenbergu, vojvoda krumlovský, gróf zo Sulzu a okňažnený lantgróf kleggavský. Napriek tomu si do občianskeho preukazu ako povolanie uvádzal „lesník a hostinský.“

Hlava slávneho kniežacieho rodu prežila zaujímavý život. Koniec koncov, mali to v tradícii svojho rodu. Jeho prapredok Karl Filip von Schwarzenberg napríklad ako veliteľ spojeneckých vojsk porazil Napoleona v Bitke národov v roku 1813 pri Lipsku. Princ Félix von Schwarzenberg sa stal zase v roku 1848 rakúskym predsedom vlády, podarilo sa mu potlačiť vzbúrených Maďarov, Čechov aj Talianov a stabilizovať monarchiu.

Rodu Schwarzenbergovcov bol na začiatku 20. storočia najvýznamnejším a najbohatším šľachtickým rodom v Česku. Po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 im republika zobrala dve tretiny ich rodinného majetku, ďalšiu časť im zhabali nacisti v roku 1940 a posledné zvyšky komunisti v roku 1948. Mladý Karel ako desaťročný s rodičmi emigroval do Rakúska. Narodil sa ako syn jedného z najbohatších Čechov, o desať rokov jeho rodina prišla o všetko. Jeho otec sa potom živil ako knihovník v Salzburgu.

V roku 1960 si ho však adoptoval jeho vzdialený strýko Henrich von Schwarzenberg, rodák z Bratislavy, ktorý bol hlavou nemeckej a rakúskej vetvy rodu. Henrich náhle v roku 1965 zomrel a po smrti svojho otca v roku 1986 sa stal Karel sa hlavou všetkých Schwarzenbergerovcov. Od sovietskej okupácie v roku 1968 sa začal Karel von Schwarzenberg angažovať v podpore česko-slovenského disentu, rokoch 1984 až 1991 bol na návrh rakúskeho kancelára Bruna Kreiského prezidentom Medzinárodnej helsinskej federácie, ktorá sa zasadzovala o dodržiavanie ľudských práv v komunistických krajinách. Za svoju činnosť dostal v roku 1989 spolu s Lechom Walesom Cenu Rady Európy pre ľudské práva.

Po revolúcii v roku 1989 sa stal blízkym spolupracovníkom prezidenta Václava Havla. Niekoľko rokov bol jeho kancelárom. Neskôr pôsobil dvakrát ako minister zahraničných vecí Česka, senátor, bol predsedom politickej strany TOP 09. V roku 2013 kandidoval v prezidentských voľbách, v druhom kole ho vtedy porazil Miloš Zeman.

Karel Schwarzenberg bol ikonickou postavou. Verejnosť ho napríklad poznala ako vášnivého milovníka fajok. Pri nudných rokovaniach vlády, alebo diskusiách si zvykol zdriemnuť. Keď bol raz účastníkom debaty ministrov zahraničných vecí štátov V4 v Bratislave, jeden z kolegov ho musel zobudiť, aby mohol odpovedať na otázku, ktorú mu práve niekto z publika položil.

Jeho spolupracovníci aj verejnosť ho poznali ako vtipného glosátora udalostí okolo seba. Keď bol v roku 1991 na Slovensku odvolávaný premiér Mečiar a jeho oponenti zvažovali, či mu pred odvolávaním dať ešte priestor na vystúpenie a obhajobu, Schwarzenberg lakonicky poznamenal, že v histórii sa pri zhadzovaní panovníkov z trónu osvedčilo skôr pravidlo „Nejdřív setnout a pak soudit“. Keď sa ho v roku 2009 pri založení TOP 09 pýtali, prečo spolupracuje s Miroslavom Kalouskom, ktorý bol spájaný s podozreniami z korupcie, knieža odpovedalo: „Z pytláků bývali vždycky na stará kolena dobří hajní.“

Rozdiely v mentalite Slovákov, Čechov a Maďarov

S názormi práve zosnulého Karla Schwarzenberga sa dalo súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale vždy bol originálny. Neopakoval po iných frázy, ani sa neskrýval za názory iných. Osobne som s názormi kniežaťa, najmä v posledných rokoch, skôr nesúhlasil, ale dodnes si viaceré jeho glosy a komentáre k udalostiam pamätám. Veľmi ma napríklad zaujala kniha rozhovorov Knížecí život, ktoré s ním ešte pred pádom komunizmu v roku 1989 viedol Karel Hvížďala.

Schwarzenbergove postrehy k mentalite Slovákov, Čechov a Maďarov sú o to cennejšie, že boli vyslovené ešte pred ponovembrovou účasťou kniežaťa v aktívnej politike. Nemusel sa teda nijako samoregulovať.

Schwarzenberg bol český vlastenec, ale o českom národe si nerobil ilúzie. Nepáčil sa mu najmä český oportunizmus, ktorý vykreslil vystúpeniami českých poslancov v rakúskom parlamente, kde až do jari 1918 vyslovovali vernosť cisárovi, ale na jeseň už boli budovatelia novej republiky. Predpokladal, že rovnako sa elity zachovajú aj pri páde komunizmu: „Je mi líto sovětského velvyslance v Praze a pana Jakeše, protože netuší, jak rychle se jim lidi obrátí. (…) Jen počkejte několik let a zjistíte, že v Čechách bylo ve straně (komunistickej) jen pár osamocených individuí, s nimiž sotva naplníte jednu mrňavou kavárnu.“  Mýlil sa iba v čase. Netrvalo to niekoľko rokov, ale necelý rok. Schwarzenberg tiež kritizoval český antisemitizmus počas druhej svetovej vojny a na začiatku komunistickej diktatúry.

Čo na Čechoch Schwarzenberg, naopak, oceňoval, bola ich húževnatosť. V tejto súvislosti spomínal na rozprávanie starého Rakúšana, ktorý bojoval ako dôstojník v prvej svetovej vojne. Keď sa ho pýtal na rozdiely medzi českými a maďarskými vojakmi, rakúsky dôstojník ich popísal takto: Keď bol útok, Maďari boli nadšení a boli omnoho lepší. Zarevali „Nech žije vlasť!“, vrhli sa na Talianov a skvele vyhrali. Na druhej strane, keď museli vojaci sedieť v zákopoch v Dolomitoch a museli tam sedieť dlho, tak boli lepší Česi. Tí sa tam zakopali, zriadili si provizórnu kuchynku a vytrvali. Maďari, naopak, upadali do depresie a keď boli dlhšie ostreľovaní delostrelectvom, nedalo sa na nich spoľahnúť.

Slovenská mentalita bola podľa Schwarzenberga ovplyvnená uhorskou kultúrou, a preto v rovnakých situáciách reagujú Česi a Slováci rôzne. Slováci sa v krízových rokoch, ako boli roky 1939, 1945 alebo 1968, podľa neho skôr snažia chrániť jeden druhého. Na rozdiel od Čechov nejdú proti sebe nadoraz. Šaňo Mach hrával za vojnovej Slovenskej republiky mariáš s komunistom Novomeským. A komunistovi Husákovi sa tiež darilo dobre. Po vojne zase Mach neodvisol a utekajúcich exponentov ľudáckeho režimu tiež nikto veľmi nenaháňal. Ako pripomenul Schwarzenberg, ani Clementisa si nepopravili Slováci. „Tú šľachetnú tradíciu ,Čo Čech, to fízel‘ Slováci nemajú,“ dodalo knieža. Podľa neho je policajný detektív Bretschneider z Dobrého vojáka Švejka, ktorý chodil po krčmách loviť a zatýkať opilcov nadávajúcich na cisára, klasickou českou postavou. Naopak, aj normalizácia po roku 1968 bola na Slovensku k nepriateľským osobám benevolentnejšia ako v Česku.

Za hlavnú a veľmi škodlivú českú legendu o sebe samých považuje Karel Schwarzenberg presvedčenie, že sa Čechom vždy krivdilo. Z toho vyplýva, že to boli vždy iní, čo všetko to zlé zapríčinili. Česká urazenosť a ukrivdenosť podľa neho pochádza z večného mindráku, z ktorého pochádza aj nerozhodnosť a zastrašenosť. Autor týchto riadkov sa obáva, že tento mýtus o ukrivdenosti a syndróm obete, za ktorej problémy môžu tí iní, to máme my Slováci s českým národom spoločné.

Karel Schwarzenberg nebol konzervatívcom podľa môjho gusta, aj keď ho za konzervatívca najmä vďaka jeho šľachtickému pôvodu považovali. Dokonca by som povedal, že v posledných 15 rokoch života bol skôr progresívnym politikom. Ako konzervatívcovi mi však môže byť sympatické jeho presvedčenie, ktoré v knihe Knížecí život sformuloval takto: „Neverím na veľkolepé štátne reformy. (…) Som pevne presvedčený, že sa to musí (rozkvet spoločnosti) najskôr začať v malých hlúčikoch, vo veľmi malých jednotkách a lokalitách, v univerzitných inštitúciách, družstvách a rôznych malých bunkách.“ Dnes by to konzervatívci mohli nazvať aj začiatkom pochodu v inštitúciách.

Na záver pripájam ešte odkaz noblesného českého kniežaťa, ktorý by mohol byť inšpiráciou aj pre nás: „Ak sa človek naučí chodiť po vlastných nohách, príde časom na to, že najpríjemnejšie sa chodí so vzpriamenou chrbticou.“