Čo keď to nebol úplne dobrý nápad? Diasporizmus – bláznivý nápad jedného zmäteného Žida

Akokoľvek bol Hitler pre Židov strašný, vydržal iba dvanásť rokov, a čo je pre Židov dvanásť rokov? Tu hrozí ešte niečo horšie, druhý holokaust Židov, tentoraz na Blízkom východe, kam Židia z Európy prišli bez toho, aby ich niekto pozýval. Nastal čas vrátiť sa do Európy. Tam patríme. Proti sionizmu treba presadzovať diasporizmus. Návrat do diaspóry, to je program záchrany Židov ako ľudí, ktorý má prežiť. Už v roku 1988 je pomaly neskoro.

V tom roku 1988, presnejšie v januári, prichádza do Izraela americký spisovateľ Philip Roth (1933 –2018), aby sa ako divák zúčastnil súdneho procesu s Ivanom Demjanjukom, Ukrajincom žijúcim od konca vojny v Amerike, kde bol odhalený ako „Ivan Hrozný“, beštiálny vrah z vyhladzovacieho tábora Treblinka. Bol to zložitý proces, v ktorom sa vtedy nepodarilo starého polodementného muža usvedčiť a stotožniť, takže bol prepustený, potom bol po niekoľkých rokoch znova zatknutý a súdený v Nemecku. Bola to doba stále ešte vynárajúcich sa zločincov, ktorých hľadal a odhaľoval legendárny Simon Wiesenthal. 

Ľudia s vytetovaným číslom na ramene boli v strednom veku, takže holokaust bol vlastne stále ešte blízko a Izrael stále ešte akosi mladý štát. V niekoľkých obranných vojnách prejavil svoju životaschopnosť, ale každá víťazná vojna mu zároveň uberala na nevinnosti a pridávala nepriateľov – a tých pribúdalo práve aj medzi tými, z takzvaných vlastných radov. Už vtedy patrilo k dobrému pokrokovému tónu sa o Izrael „utierať“ a plakať nad krutým osudom utláčaných Palestínčanov, ktorí práve vtedy začínali svoju prvú intifádu. Západným svetom už vtedy prešla vlna sympatií s rebelmi v kefíjach, Jásir Arafat sa stal novým Che Guevarom, Noam Chomsky a jeho klan zakladali protiizraelské výbory a organizovali bojkoty.

Philip Roth medzi nich nepatril. Bol to americký Žid, ktorému, ako sa raz vyjadril, Amerika namiesto splyňovania poskytla celkom príjemné detstvo. Pre neho bola najhoršia prudérna výchova, s ktorou sa potom slávne a škandalózne vyrovnal v Portnoyovom komplexe, románe z roku 1969. Holokaust sa ho týkal ako katastrofa tých druhých Židov, z ktorých mnohí, ktorí prežili, našli novú vlasť v Izraeli. 

V tomto zmysle Roth na Izrael tiež nazeral: ako na krajinu, ktorá k nemu patrila, a zároveň to jeho krajina nebola. Mohol k nej byť kritický, ako každý liberál, ktorému sa z princípu nepáči, keď sa niekde používa násilie bez toho, aby pritom on niekedy musel násiliu čeliť, ale bol ďaleko od toho, aby štát Izrael považoval za zločinný, nespravodlivý, kolonialistický, hodný totálnej revízie. 

Tak o ňom v nasledujúcich desaťročiach začali hovoriť a písať „revizionisti“, alebo sa im hovorí aj „postsionisti“, akademici a intelektuáli židovského, väčšinou priamo izraelského pôvodu, ľudia ako Avi Šlaim, Ilan Pappé, Uri Ram a ďalšie slávne mená súčasnej „antisionistickej“ akademickej ľavice.

Ich knihy, v ktorých je zásadne odmietnutá idea židovského štátu (je to štát založený na prvotnom zločine, teda od začiatku „hriešny projekt“), sú, dalo by sa povedať, najvplyvnejšími príspevkami súčasného protiizraelského „diskurzu a svojou nekompromisnou dikciou takmer vytláčajú (predovšetkým v akademickom prostredí) hlasy umiernenejšie, ktoré by vôbec Izraelu, ako štátu Židov a pre Židov, poskytovali nejakú šancu. 

Prebiehajúca izraelská reakcia na pogrom 7. októbra pre nich obraz židovského štátu ako zločineckej entity len potvrdzuje. Bežne sa už v tomto prostredí o Izraeli hovorí ako o štáte fašistickom a genocídnom, ako o štáte, ktorý stratil právo na existenciu: nemal ho pritom od začiatku, tým skôr ho nemá teraz. Nie je to, pochopiteľne, antisemitizmus, ako by mohol byť, keď ho vykonávajú sami Židia, ale je to podobné, ako keby nejaký černošský autor začal tvrdiť, že černosi sú menejcenní. A rasisti by ako dôkaz svojho presvedčenia používali jeho černošstvo ako rozhodujúci argument.

Ale úvaha, „čo s Izraelom“, nie je úplne zakázaná a v teoretickej rovine si ju možno predstaviť. Preto späť k Philipovi Rothovi a jeho vtedajšej ceste do Izraela. Okrem súdu s Demjanjukom ho tam privedie totiž ešte niečo iné: Roth zistí, že sa v Izraeli objaví jeho dvojník, teda muž, ktorý sa vydáva za amerického spisovateľa Philipa Rotha a v jeho mene sa snaží verejnú mienku získať pre fantastický plán: pre návrat izraelských Židov do Európy, pre onen diasporizmus.

To sa však ocitáme v priestore literárnej fikcie, na začiatku Rothovho románu Operácie Shylock, ktorý v Amerike vyšiel v roku 1992 a ktorý je celý situovaný do Izraela, kam postava vstupuje ako do bludiska, v ktorom sa stráca autor, rozprávač aj čitateľ. Ale práve ona idea „diasporizmu“ (to slovo si Roth vymyslel) mu zostane v mysli ako súčasť toho spletitého rébusu, ktorého riešenie je evidentne nad sily aj tak nadaného národa, ako sú Židia. Bola to naozaj rozumná myšlienka, opustiť Európu a začať na púšti, obklopení viacmenej nepriateľskými a divokými etnikami budovať vlastný štát, ktorý mal byť útočiskom pre všetkých Židov?

Nepravý Roth v románe argumentuje, že nie, že to bola pasca. Veď väčšina Židov ani v Izraeli žiť nechcela a nechce, amerických Židov sa do Izraela presťahoval len zlomok, do tridsiatych rokov bola menšina európskych Židov ochotná opustiť svoju viacmenej civilizovanú „vlasť“: sionizmus bol silný a oprávnený možno u Židov poľských alebo ruských, ale čo do roku 1933 chýbalo nemeckým alebo českým Židom? Až na socialistickú mládež nimi žiadna túžba po Oriente nelomcovala. Židia, nech boli akíkoľvek, boli až na výnimky vzdialení romantickým predstavám o návrate do „vlasti zasľúbenej“, čomu v náboženskom zmysle verila len menšina sionistov. A mentalitou sa títo ľudia už vôbec nepodobali na nejakých dobyvateľov a kolonizátorov, ako im to teraz ľavicoví kritici predhadzujú.

Bola to skrátka nešťastná, ba tragická zhoda okolností, na ktorej mal hlavný podiel holokaust. Ten presiahol všetky hranice a vyviedol z miery všetko budúce dianie. Po holokauste sa naozaj zdalo, že preživší Židia už nemôžu v Európe žiť, a teda sa javilo ako správne, že šli hľadať vlasť inam. A Židia naozaj potrebovali čosi ako oddych. Izrael im ho poskytol. Židia sa presvedčili, že sú schopní fungovať ako iné národy, to znamená predovšetkým sa brániť, čo zvládli dokonca ešte lepšie ako ostatné národy, pretože ich spôsob obrany sa ukázal ako mimoriadne efektívny. Ale akonáhle sa niekedy, hoci právom, bránia, nutne začnú ubližovať iným, nutne sa stanú po každej víťaznej vojne utláčateľmi, čo nemôže viesť k ničomu inému ako k nenávisti a k novej, možno ešte horšej podobe antisemitizmu.

V obsadených územiach sa neopakoval model porazeného Nemecka alebo Japonska, kde by si porazené obyvateľstvo oddýchlo, že sa môže venovať rozumnejším veciam. Možno keby ich všetci pokrokoví ľudia nepovzbudzovali k odporu, stalo by sa to. Ale Izrael mal iný osud. Stane sa vyvrheľom pre polovicu sveta. Jedna rezolúcia nasleduje druhú. Zastať sa Izraela v určitých vzdelaných kruhoch na Západe je faux pas, Roth to zažíval v čase, keď žil vo Veľkej Británii.

Ale už to nie je antisemitizmus voči rozptýlenému ľudu, ktorý volí rôzne stratégie prežitia, od asimilácie až po uzavretie do get, je to antisemitizmus voči štátu, ktorý sa stáva bleskozvodom pre utrpenie pomaly celého sveta, v každom prípade cieľom nenávisti skoro miliardy moslimov, medzi ktorých sa tento malý úlomok sveta drzo vkliesnil.

Diasporizmus, ako ho v románe hlása Rothov dvojník, je ale protiklad antisemitizmu a nie je namierený proti Izraelu. Je motivovaný strachom a súcitom so Židmi. Tí sa ocitajú v smrteľnom nebezpečenstve, pretože už v onom roku 1988 nebolo možné vylúčiť, že arabské krajiny alebo napríklad Irán sa raz nedostanú k jadrovým zbraniam. Tiež demografia nebude stáť na strane Židov pochádzajúcich z Európy. Tí sa skôr či neskôr stanú menšinou aj v krajine, ktorej vtisli civilizovanú tvár, stratia svoje postavenie a zmení sa európsky charakter Izraela. Diasporizmus, teda návrat do Európy, sa pritom nemá týkať orientálnych Židov, Sefardov a Mizrachi, tí boli do Izraela dotiahnutí vlastne mimovoľne, v islamskom prostredí existovali v nejakom móde vivendi s moslimami po stovky rokov, rozprestretí od severnej Afriky po Stredný východ, a len vinou nešťastného zásahu dejín (holokaust a vznik Izraela) prišli o svoje prirodzené domovy. Koexistencia s európskymi Židmi bola pre nich, naopak, neprirodzená, viedla k mnohým nedorozumeniam a nerovnostiam, ktoré deformovali ich aj „Európanov“.

Tí, všetci tí talentovaní, vtipní a vysoko inteligentní európski Židia, predovšetkým aškenázski, potom stratili v Izraeli mnoho zo svojej originality, kreativity, nápaditosti. Prišli o svojho génia. Ten sa rozvíjal len v diaspóre: všetko, čím Židia prispeli svetu, a bolo toho obrovské množstvo, vymysleli v nej, medzi väčšinovými národmi, medzi kresťanmi, v Európe a potom v Amerike. Z národa mysliteľov, vynálezcov, básnikov, humoristov, geniálnych neurotikov sa stali národom zocelených vojakov: a tiež zabijakov, ktorí sú síce v práve a zabíjajú z donútenia, ale to im v dôsledkoch prinesie len viac a viac nenávisti. 

Nie, nebol to dobrý nápad, strčiť všetkých Židov sem, na taký mrňavý priestor, kde ich zo všetkých strán obklopuje len šialená nenávisť. „Ako by toto mohol niekto morálne prežiť?“ pýta sa falošný Roth. Je najvyšší čas prehodiť výhybku. Už žiadny budúci rok v Jeruzaleme! Budúci rok vo Varšave, v Bukurešti, vo Viľnuse, v Krakove …

Samozrejme, je to fikcia, utópia a nonsens, a keď o tom Roth v románe rozpráva svojmu izraelskému priateľovi, tak ten len mávne rukou, že je to len ďalší bláznivý nápad nejakého zmäteného Žida. Izrael má nepochybne právo na existenciu a jeho obyvatelia vedia, prečo ho brániť. Ale z pohľadu Európana by možno príchod niekoľkých miliónov civilizovaných ľudí nebol niekedy okolo roku 1990 vôbec zlý. Izrael by možno zanikol alebo sa veľmi zmenil, ale Európe by to prospelo. Tí ľudia by tu boli doma, vrátili by sa z výletu. Na rozdiel od tých, ktorí potom prichádzali. A s Európou nič spoločné nemajú a mať nechcú.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.