Dá sa zastaviť kolotoč pomsty?

Vláda sa zmenou trestných sadzieb vydala správnym smerom. Za dobrý krok považujem aj snahu o podriadenie špeciálnej prokuratúry pod generálnu prokuratúru. Píše profesor Vasil Lipitsky.

Foto: Matúš Zajac

Foto: Matúš Zajac

Vládny návrh o postavení špeciálnej prokuratúry vyvolal vášnivé diskusie. Kritici vládnej iniciatívy obviňujú jej autorov z demontáže právneho štátu, hoci ten nepozostáva z jednej inštitúcie a už predtým existoval aj bez nej. Prípadne z útoku na inštitúciu, ktorá má síce chyby, ale jej prínos prevyšuje a ktorú napokon svojho času (po rozhodnutí Ústavného súdu) zaviedla bývalá Ficova vláda. Pokúsim sa o niekoľko poznámok k téme. Môžem si to dovoliť aj preto, ak si dobre všímam, že Štandard je dnes azda jediné médium, kde možno čítať články za aj proti zrušeniu špeciálnej prokuratúry.  

Začnime poznámkou o štáte. V právnom štáte vo všeobecnosti nie sú hlavné jeho orgány moci (a pri zachovaní deľby moci ani ich konkrétne rozloženie a forma), ale občania, ktorí rešpektujú zákony, ktorých záujmom by mali slúžiť všetky štruktúry štátu.

Napriek kritike, ktorú vnímam, poviem, že vládou navrhované zmeny justičného systému považujem za pokus skončiť alebo aspoň skomplikovať využívanie prokuratúry a justície ako nastroja politickej pomsty.

Najskôr teda slovíčko k pomste.

Symetrická odveta

Kedysi, v staroveku a stredoveku, bola pomsta úplne legálna. V rôznych krajinách písomné zákony presne určovali, kto za koho a komu sa môže odplatiť a ako. Inde to ani nebolo zapísané, všetci vedeli, že sa pomste nedá vyhnúť.

Starý testament učí: „oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, hrču za hrču,“ (Ex 21, 24–25). Neskoršie, v rímskom práve sa to nazývalo Lex Talionis – princíp symetrickej odvety. To znamenalo, že ublížený (alebo jeho príbuzní) mal(i) právo na analogickú pomstu. Vo vtedajšom sociume to bol efektívny faktor jeho stability.    

Ježiš odmietol tento princíp a navrhol neodpovedať na zlo iným zlom (Mat 5, 38–39). Ale kresťania ho asi zle počúvali. Aj po dvoch tisíckach rokov sa Lex Talionis naďalej používa v civilizovanej spoločnosti – len úlohu pomstiteľa teraz hrá štát. Už nemusíme so sekerou prenasledovať človeka, ktorý nám ublížil – stačí len napísať trestné oznámenie. Skôr či neskôr príde sladká chvíľa odvety.

Ľudia si v príbehu tisícročí zvykli na to, že pomsta je jediná možná forma spravodlivosti a sú nespokojní, ak súd niekoho, koho považujú za vinného (zvyčajne na základe informácií z médií), oslobodí spod obžaloby. Mnohí spoluobčania zle chápu rozdiel medzi obvinením a odsúdením. Preto sú oslobodzujúce rozsudky nepopulárne a justícia má často zbytočne represívny charakter.

Atrakcie a nevýhody pomsty

To viackrát vyžili niektoré mocné osoby, aby sa zbavili konkurencie a oponentov.  Skrátka systém, ktorý je určený na obranu spravodlivosti, sa môže stať nástrojom pomsty za politické správanie, ktoré moci nevyhovuje.    

Štátni činitelia a úradníci musia neustále prijímať rozhodnutia, ktoré sa nepáčia každému. Vždy bude niekto nespokojný a vždy niekto utrpí stratu alebo aspoň nezíska výhodu. Keď politici diskutujú, neobmedzujú sa vo výrazoch a sú schopní necitlivo zraniť pýchu svojich oponentov. Preto je okolo moci obyčajne dosť urazených, ktorí túžia po pomste a rozmýšľajú o nej.

Ale demokracia je založená na tom, že vládnuce sily a opozícia sa po prehratých voľbách pokojne vystriedajú. Keď sa včerajší pohoršení dostanú k moci, budú v pokušení odplatiť sa tým, ktorí ich predtým ponižovali. Keď to uskutočňujú, je ťažké pochopiť, či tu naozaj ide o boj za spravodlivosť, alebo je to iba politická a (alebo) osobná pomsta.

Nie je to iba slovenská špecialita. Videli sme, ako vo Francúzsku stíhali Nikolasa Sarközyho, v Izraeli Benjamína Netanjahua, v Španielsku dokonca bývalého kráľa Juana Carlosa, ktorý vyviedol svoju krajinu z totalitného režimu, zastavil vojenský puč a zabezpečil demokraciu a dlhodobý občiansky mier. Nie všetkým sa to páčilo.  

Bohužiaľ, takmer každá nová vláda, aby zdôraznila svoje úspechy, začína od toho, že predstavuje svojich predchodcov minimálne ako lúzrov, a dnes čoraz viac ako zločincov. V tejto sladkej chvíli pomsty málokomu napadne, že takýmto štýlom predurčujú postoj k sebe samým v prípade, ak (keď) prehrajú budúce voľby...

Robert Louis Stevenson kedysi múdro odporúčal: „Tí ktorí žijú v presklených domoch, by nemali hádzať kamene.“ (Those who live in glass houses should not throw stones.) Nuž, a politici vždy bývajú v sklenených domoch. Každý nimi hodený kameň tak uškodí nielen tomu, na koho bol mierený, ale aj im samým.

Minimum minimorum

Ostatné volebné obdobie bolo – podľa mojej mienky – naozaj poznačené mnohými prípadmi pochybnej spravodlivosti s politickým nádychom. Spoločnosť čakala, čo urobia víťazi volieb s tými, ktorí sa proti nim pokúsili použiť justičný systém, kým boli v opozícii. Nuž a po prvých krokoch novej vlády sa už niektoré médiá poponáhľali s vyhlásením: Mstia sa!

Je to naozaj tak? Domnievam sa, že nie tak jednoznačne.

Čo by sme mali urobiť, ak chceme navždy skoncovať s legálnymi politickými vendetami? Je to jasné: treba očistiť orgány činné v trestnom konaní od vykonávateľov, ktorí plnili politické objednávky, a reformovať (zlikvidovať) dozornú inštanciu, ktorá im to umožňovala (prípadne ich priamo inšpirovala). Doteraz vláda neuskutočnila nič navyše, len toto nevyhnutné minimum minimorum.

Teraz sa poďme pozrieť, čo sa stane ďalej. Ak sa s tým vláda uspokojí, ak nebude pokračovať ďalej, dá sa s opatrným optimizmom predpokladať, že naozaj chce zastaviť kolotoč politickej pomsty. Ak sa nechá uniesť „honbou na čarodejnice,“ budeme musieť odložiť nádeje do ďalšieho volebného cyklu.

Nezmyselný cieľ

Je tu však ešte jedna „maličkosť,“ ktorá do istej miery určuje vyhliadky na politickú pomstu. Ako je známe, predchádzajúci vládcovia vyhlásili za svoj hlavný cieľ boj proti korupcii. Práve obvinenia z korupcie boli tou zbraňou, ktorú používali proti svojim súperom. Ale tento cieľ je nezmyslený, minimálne z pohľadu spoločnosti, pretože jej nič neprináša.

Dnes už vieme aj to, že boj proti korupcii je väčšinou údelom ideovo neplodných politikov, ktorí nedokážu svojim spoluobčanom ponúknuť nič iné, ako nenávisť voči tým, ktorí ich (niekedy údajne) okrádajú. Už som v Štandarde podrobne napísal, že „tieňové“ peniaze v obehu korupcie nemajú žiadne spojenie so mzdami, s dôchodkami a inými zdrojmi blahobytu bežných občanov.

Považujem za dobré znamenie, že nová vláda navrhla zníženie trestov za korupciu. Ak by sa chcela mstiť predchodcom, urobila by to naopak. Domnievam sa, že tieto tresty by sa mali vo všeobecnosti obmedziť na vrátenie nelegálnych príjmov a zákaz zastávať funkcie vo verejnej službe v budúcnosti. Ale to, čo je navrhnuté teraz, je krok správnym smerom.

Raz som napísal, že kolotoč legálnej pomsty sa zastaví iba na svätého Dindy. Stále neviem, či sa toho dňa dožijem...