Je jasné, že zrušenie špeciálnej prokuratúry bolo od začiatku strategickým cieľom strán vládnej koalície. A to napriek tomu, že pred voľbami to zahmlievali alebo rovno popierali a hovorili iba o nevyhnutnom odchode Daniela Lipšica. Preto sa mýlia aj tí, ktorí zrýchlené konanie v tejto veci čítajú iba ako zbytočnú demonštráciu moci či revanš. Nie. Ide o chladne pragmatický prístup predvídajúci prekážky, ktoré by sa mohli koalícii vynoriť na ceste k tomuto cieľu, ak by zrušenie špeciálnej prokuratúry trvalo príliš dlho.
Zrušenie tohto úradu je určite rozhodnutie radikálne. Preto je nepochybné, že kritiku, pobúrenie a odpor by vyvolalo aj v prípade riadnej diskusie v parlamente. Bol by tu však ten rozdiel, dosť podstatný, že toho protestného kriku by bolo viac a trval by dlhšie. Takže by sa nedalo vylúčiť, že práve pod opozičným a verejným tlakom by sa mohla narušiť súdržnosť koalície, ktorá má len krehkú väčšinu.
Ten tlak by sa tiahol od súčasnej schôdze parlamentu cez druhé čítanie v januári až do marca, po nepochybnom vete prezidentky. A to by sme boli už veľmi blízko prezidentských volieb a rizikom pre koalíciu by mohli byť nielen labilnejší poslanci. Osobitne by mohol uvažovať o nejakom kompromise Peter Pellegrini v súboji o funkciu prezidenta.
Toto si skúsený premiér Fico určite vie predstaviť, a preto kuje železo, kým je horúce, nech to stojí, čo to stojí. V odhodlaní musia premiéra posilňovať aj množiace sa úvahy, že ak Pellegrini neukáže v tejto veci zmierlivejšiu tvár, ohrozí svoje prezidentské víťazstvo. A na prvý pohľad by sa zdalo, že môžu mať pravdu. Opozícia sa prebrala, motivoval ju aj solídny počet protestujúcich, ktorí sa v predvianočnom čase zhromaždili pred Úradom vlády. Chystajú sa ďalšie protesty. Aktivizujú sa médiá. Ozval sa aj „opozičný“ kandidát Korčok, ktorý zacítil šancu. Začína to vyzerať tak, že prezidentské voľby budú prvý vážny a dramatický súboj opozície s koalíciou.
