O čom bude prezidentský súboj

Je jasné, že zrušenie špeciálnej prokuratúry bolo od začiatku strategickým cieľom strán vládnej koalície. A to napriek tomu, že pred voľbami to zahmlievali alebo rovno popierali a hovorili iba o nevyhnutnom odchode Daniela Lipšica. Preto sa mýlia aj tí, ktorí zrýchlené konanie v tejto veci čítajú iba ako zbytočnú demonštráciu moci či revanš. Nie. Ide o chladne pragmatický prístup predvídajúci prekážky, ktoré by sa mohli koalícii vynoriť na ceste k tomuto cieľu, ak by zrušenie špeciálnej prokuratúry trvalo príliš dlho. 

Zrušenie tohto úradu je určite rozhodnutie radikálne. Preto je nepochybné, že kritiku, pobúrenie a odpor by vyvolalo aj v prípade riadnej diskusie v parlamente. Bol by tu však ten rozdiel, dosť podstatný, že toho protestného kriku by bolo viac a trval by dlhšie. Takže by sa nedalo vylúčiť, že práve pod opozičným a verejným tlakom by sa mohla narušiť súdržnosť koalície, ktorá má len krehkú väčšinu.

Ten tlak by sa tiahol od súčasnej schôdze parlamentu cez druhé čítanie v januári až do marca, po nepochybnom vete prezidentky. A to by sme boli už veľmi blízko prezidentských volieb a rizikom pre koalíciu by mohli byť nielen labilnejší poslanci. Osobitne by mohol uvažovať o nejakom kompromise Peter Pellegrini v súboji o funkciu prezidenta. 

Toto si skúsený premiér Fico určite vie predstaviť, a preto kuje železo, kým je horúce, nech to stojí, čo to stojí. V odhodlaní musia premiéra posilňovať aj množiace sa úvahy, že ak Pellegrini neukáže v tejto veci zmierlivejšiu tvár, ohrozí svoje prezidentské víťazstvo. A na prvý pohľad by sa zdalo, že môžu mať pravdu. Opozícia sa prebrala, motivoval ju aj solídny počet protestujúcich, ktorí sa v predvianočnom čase zhromaždili pred Úradom vlády. Chystajú sa ďalšie protesty. Aktivizujú sa médiá. Ozval sa aj „opozičný“ kandidát Korčok, ktorý zacítil šancu. Začína to vyzerať tak, že prezidentské voľby budú prvý vážny a dramatický súboj opozície s koalíciou. 

Pre opozičný tábor sa tým nádejne črtá možný bod obratu. A pomáhajú si aj pripomienku toho, ako vládny kandidát Fico kedysi prehral súboj o prezidentský úrad s Andrejom Kiskom. V mnohom toto porovnanie nesedí, ale o tom neskôr. Pre druhú časť voličskej verejnosti, zatiaľ stále tú väčšiu, bude voľba prezidenta zápasom o potvrdenie výsledku parlamentných volieb relatívne krátko po ich konaní.

A práve tu sa skrýva významný detail, ktorý stále favorizuje Petra Pellegriniho práve ako kandidáta vládnej koalície a jej razantnej politiky. Odpor k Ficovi síce bude silnou kartou v rukách Korčoka a jeho podporovateľov, no ešte silnejšou kartou v rukách Pellegriniho bude Korčokom symbolizovaný návrat politiky Matoviča a Sulíka, návrat Lipšica a zotrvanie progresivizmu v prezidentskom paláci. Preto má Pellegrini väčšie šance na zvolenie, ak vytrvá po boku Fica (hoci aj v taktickom mlčaní), než keby teraz začal vajatať, ustupovať a hrať to tak trochu na opozičných voličov, ktorí mu hlas aj tak nikdy nedajú, no nejaké tie koaličné môže ľahko stratiť.

Treba uznať, že v politicky a spoločensky vyhrotenej situácii sa aj šance Ivana Korčoka zvyšujú. Určite však nebude mať takú výhodnú pozíciu, akú mal Andrej Kiska voči Robertovi Ficovi. Pripomeňme si, že Peter Pellegrini nikdy nepolarizoval spoločnosť do takej miery ako Fico. Jeho strane Hlas dnes nepatrí všetko v štáte, ako to bolo v prípade Smeru, keď v rokoch 2012 – 2016 vládol sám. A napokon, nebude musieť zápasiť s vlastnými voličmi, ako to musel robiť Robert Fico, keď mnohí z nich nechápali a neboli ochotní posunúť ho do nevýkonnej funkcie prezidenta, ak si ho len krátko predtým tak triumfálne zvolili za premiéra.

Pre Pellegriniho je reprezentatívne vnímaná funkcia predsedu parlamentu priam ideálne východisko pre nástup do pozície hlavy štátu. A v tom prezidentskom dueli s Ivanom Korčokom, ak k nemu príde, bude mať ešte jednu prekvapivú výhodu – politickú konzistentnosť. Akokoľvek sa totiž bude Korčok prezentovať ako občiansky kandidát, x-krát mu bude pripomenutá jeho prelietavá politická stopa – nejakým spôsobom začínal ešte ako hovorca v mečiarovskej garnitúre, rozhodne stál ako štátny tajomník pri Dzurindovi, ale podobne aj pri Ficových ministroch a ešte výraznejšie (ako šéf diplomacie) pri Matovičovi a Sulíkovi.

V porovnaní s ním je Pellegrini dôveryhodnejší – vyrástol pri Ficovi a hoci sa od neho odtrhol, čo mu dodáva aj potrebnú štipku odlišnosti, dnes s ním opäť spolupracuje a drží basu. 

Úrad špeciálnej prokuratúry je toho dôkazom. Peter Pellegrini zrejme rozumie tomu, že ak by teraz začal lavírovať (k čomu má isté sklony) a nejako spochybňovať politiku vlády, sklamal by veľké množstvo podporovateľov koalície. A tí by potom nemuseli byť motivovaní voliť ho za prezidenta. Lebo jeho prehra by už nebola ich prehrou. Aj o tom bude ten prezidentský súboj.