Prečo držím štrajkujúcim zamestnancom UniCredit Bank palce

Klientom UniCredit Bank som už viac ako 20 rokov. Za tie roky som si v tejto banke vybavoval debetné karty, kreditné karty, hypotéky aj podnikateľské úvery. Moje skúsenosti so zamestnancami tejto banky sú preto naozaj bohaté a vo veľkej väčšine prípadov aj pozitívne. Nie je to však hlavný dôvod, prečo zamestnancom tejto banky v boji o vyššie platy fandím.

Keď som pred 32 rokmi začal študovať na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, v Česko-Slovensku práve prebiehala ekonomická reforma pod taktovkou federálneho ministra financií Václava Klausa. Tá bola vtedy zdrojom veľkých polemík. Aj my študenti sme sa vtedy delili na dva tábory. Veľká väčšina študentov - mňa nevynímajúc - sa prikláňala k monetaristom Miltona Friedmana. Na prstoch ruky sa dali spočítať študenti, ktorí sa vtedy hlásili ku keynesiáncom inšpirovaným Johnom Maynardom Keynesom. Pod vplyvom úspešnej ekonomickej politiky Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej sa mi vtedy zdalo, že efektívnosť liberálnej ekonomickej politiky potvrdila aj história.

Prvých dvadsať rokov po Novembri 1989 som bol presvedčeným ekonomickým liberálom. K tomu patril aj prezieravý postoj k odborom a k ich úlohe v spoločnosti. Dospel som k nemu aj pre negatívnu úlohu britských odborov, ktorú zohrali pri úpadku britskej ekonomiky v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Veril som trhu a tomu, že ekonomický rast vždy skôr alebo neskôr musí viesť aj k zvyšovaniu platov a sociálnych štandardov zamestnancov. Globalizácia a ekonomická kríza po roku 2008 ma však presvedčili o opaku.

Kuznetsova krivka začala krívať

Americký ekonóm Simon Kuznets (1901-1985) skúmal nerovnosť medzi ľuďmi vo svete a riešil otázku, či príliš veľa kapitálu sústredeného v rukách tých najbohatších ľudí a firiem spoločnosti škodí alebo nie. Prišiel k záveru, že nie. Kuznetsova krivka vyzerá ako pekný zaoblený vŕšok. Najskôr síce ekonomická nerovnosť rastie, ale s postupujúcim časom začne klesať. Zjednodušene povedané, tí najbohatší najskôr zbohatnú oveľa viac ako väčšina spoločnosti, ale potom sa „podelia“ aj s ostatnými.

Pred dvadsiatimi rokmi však ekonómovia zistili, že v osemdesiatych rokoch 20. storočia zrazu prestala Kuznetsova krivka platiť. Čo sa zmenilo? Ukážme si to na príklade: Tomáš Baťa si v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia dával záležať na tom, aby jeho zamestnanci mali dobré platy, postavil im v Zlíne rodinné domy, kultúrny dom alebo plaváreň. Svojim zamestnancom totiž každý deň hľadel do očí, žil s nimi v jednom prostredí. Bol hrdý na to, že nielen on, ale aj všetci jeho zamestnanci a ich rodiny sa mali dobre. Presne takto nejako by mala fungovať Kuznetsova krivka.

S globalizáciou ekonomiky sa však vytratil vzťah medzi vlastníkom kapitálu a prostredím, kde vlastník kapitálu žije, alebo zväčšuje svoj kapitál. Majiteľom akcií bánk, poisťovní alebo obchodných reťazcov je úplne jedno, či majú ich zamestnanci na Slovensku, v Dánsku alebo v Chorvátsku dobré platy. Práve naopak, v ich záujme je, aby tieto platy boli čo najnižšie, pretože o to väčší bude ich zisk.

Rovnaké motivácie majú aj manažéri týchto globálnych koncernov – ide im o reputáciu, ktorá je meraná schopnosťou maximalizovať zisk. Tento typ manažérov tri roky pôsobí v Holandsku, potom je dva roky na Slovensku, a potom tri roky v Kórei – nemajú domov a väzby so sociálnym prostredím, na ktorom by im naozaj záležalo. Navyše, ak spôsobia problém s nedostatočnou motiváciou zamestnancov, riešiť to bude musieť väčšinou až ich nasledovník.

Preto som dnes presvedčený, že v spoločnosti má byť rovnováha síl medzi zamestnancami a zamestnávateľmi. Na nastolenie tejto rovnováhy je činnosť odborov potrebná a dôležitá. Koniec koncov, štátom so silným postavením odborov, ako sú Nemecko alebo Rakúsko, to rozhodne nebránilo v tom, aby sa stali jednými z ekonomicky najvyspelejších štátov sveta.

A teraz niečo o UniCredit Bank

Táto banka na Slovensku pôsobí ako súčasť Českej a slovenskej UniCredit bank, ktorej zisk v roku 2022 narástol o 21 percent na celkových 341 miliónov eur. V roku 2023 za prvé tri kvartály jej zisk stúpol o ďalších 25 percent. Ekonomicky sa teda banke u nás darí. Ako sa tento priaznivý ekonomický vývoj odzrkadľuje na platoch jej zamestnancov?

V Rakúsku tvoria personálne náklady 29 percent výnosov banky. V Nemecku je to 28 percent a v Taliansku 25 percent. V Česku a na Slovensku však tvoria personálne náklady v pomere k výnosom iba 19 percent! Aj v porovnaní s inými slovenskými bankami sú zamestnanci UniCreditu finančne podceňovaní – personálne náklady Slovenskej sporiteľne v pomere k jej výnosom činia 26 percent a personálne náklady ČSOB v pomere k výnosom predstavujú 32 percent. Navyše, ako uviedla predsedníčka odborovej organizácie v banke Jana Szászová, platy na Slovensku sú 7 percent pod slovenským mediánom trhu, platy ich českých kolegov sú nad ním.

Podľa Jany Szászovej zarába 30 až 40 percent zamestnancov UniCreditu do 1 500 eur v hrubom. Napríklad klientsky poradca berie 1 250 eur mesačne v hrubom, správca korporátnych úverov s praxou 1 365 eur, špecialista zmluvnej dokumentácie 1 460 eur a osobný bankár okolo 1 500 eur. Vzhľadom na to, že priemerná mesačná mzda na Slovensku vzrástla v treťom štvrťroku 2023 na 1403 eur, nezdajú sa byť požiadavky odborárov UniCreditu prehnané.

Situáciu zamestnancov v UniCredite nevyrieši trh ani štát. Dokážem pochopiť snahu manažérov banky o minimalizáciu rastu personálnych nákladov, ale zdá sa mi, že argumenty sú dnes skôr na strane zamestnancov. Na slovenských zamestnancov UniCreditu by navyše nemal byť podľa mňa vynakladaný nižší podiel personálnych nákladov v pomere k výnosom banky ako na ich kolegov v Česku, Taliansku alebo Rakúsku.

Preto im v ich snahe držím palce.