Milan Krajniak

Klientom UniCredit Bank som už viac ako 20 rokov. Za tie roky som si v tejto banke vybavoval debetné karty, kreditné karty, hypotéky aj podnikateľské úvery. Moje skúsenosti so zamestnancami tejto banky sú preto naozaj bohaté a vo veľkej väčšine prípadov aj pozitívne. Nie je to však hlavný dôvod, prečo zamestnancom tejto banky v boji o vyššie platy fandím.

Keď som pred 32 rokmi začal študovať na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, v Česko-Slovensku práve prebiehala ekonomická reforma pod taktovkou federálneho ministra financií Václava Klausa. Tá bola vtedy zdrojom veľkých polemík. Aj my študenti sme sa vtedy delili na dva tábory. Veľká väčšina študentov - mňa nevynímajúc - sa prikláňala k monetaristom Miltona Friedmana. Na prstoch ruky sa dali spočítať študenti, ktorí sa vtedy hlásili ku keynesiáncom inšpirovaným Johnom Maynardom Keynesom. Pod vplyvom úspešnej ekonomickej politiky Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej sa mi vtedy zdalo, že efektívnosť liberálnej ekonomickej politiky potvrdila aj história.

Prvých dvadsať rokov po Novembri 1989 som bol presvedčeným ekonomickým liberálom. K tomu patril aj prezieravý postoj k odborom a k ich úlohe v spoločnosti. Dospel som k nemu aj pre negatívnu úlohu britských odborov, ktorú zohrali pri úpadku britskej ekonomiky v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Veril som trhu a tomu, že ekonomický rast vždy skôr alebo neskôr musí viesť aj k zvyšovaniu platov a sociálnych štandardov zamestnancov. Globalizácia a ekonomická kríza po roku 2008 ma však presvedčili o opaku.

Kuznetsova krivka začala krívať