To naozaj nikomu neprekáža, čo sa deje v Slovenskej národnej galérii?

Brífing Slovenskej národnej galérie k premiére filmu Pozor, padá SNG! Generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Výstavy a expozície v Slovenskej národnej galérii v Bratislave po rekonštrukcii budovy sú hanbou. Píše Alžbeta Vlčková.

Najvýznamnejšia slovenská galerijná inštitúcia prešla dlhodobým zložitým obdobím. Pred 23 rokmi zostala v havarijnom stave a SNG sa musela postupne uzatvoriť. K úplnej rekonštrukcii došlo v rokoch 2016 až 2022.

Absencia umeleckého konceptu SNG narušeného aj následnou rozsiahlou rekonštrukciou celého objektu,  vyvolala nielen vo mne veľa očakávaní. Samozrejme i túžbu, aby sa inštitúcia čo najrýchlejšie zaradila svojím významom, výstavným programom a trvalou expozíciou medzi etablované galérie Európy. Dlhšie trvalo, než boli po rekonštrukcii hotové prvé inštalácie. Tým viac vzbudzovali veľké očakávanie.

Do galérie som sa dostala nedávno, viac ako rok po jej otvorení. Tak, ako som sa veľmi tešila, v rovnakej miere prišlo veľké sklamanie.

Začnem tým najjednoduchším. Informačný systém v rozsiahlom objekte je nedostatočný. Ak si náhodou dole nevezmete orientačný leták, tak na dvoch poschodiach s dlhými chodbami zostanete dosť stratený. Ťažko vydedukujete, čo znamená smerovka, čierna tabuľka s rímskymi číslicami napríklad VI až VIII, bez slov a so šípkou doľava. Chýbajú textové smerovky k výstavám a expozícii. Ochotné informátorky návštevníka nasmerujú, je však zložité správne trafiť po navedení, ako napríklad „choďte rovno, potom za výťahom doprava schodmi dole, potom rovno a doľava“. Asi tak znejú pokyny. Keď som sa opýtala, prečo na chodbách nie sú informačné a orientačné tabuľky, informátorka oznámila, že si to architekti nepriali. Vo významných galériách návštevník nikdy neblúdi. I bez mapky nájde to čo chce a vďaka orientácii vidí dokonca, kde konkrétne stojí. Škoda, že galéria, keď už nevymyslí nič lepšie, neokopíruje fungujúce systémy.

Najviac som však zostala zarazená prezentáciou výtvarného umenia.

Odborní kurátori mali dlhý čas pripraviť v rozsiahlych, veľkolepých priestoroch niečo, čo sa zaradí do popredia kontextu prezentácie národných galérii.  Galéria navyše desiatky rokov systematicky buduje svoju vlastnú zbierku. Má bohatý depozitár. A tak som bola najviac zvedavá na expozíciu (nie je jasné, či je trvalá) pod názvom Moderna.

Výstava slovenskej moderny je prekvapujúco zostavená výlučne z diel súkromných zberateľov. Škoda, že sa nepridali významné artefakty, ktoré sú vo vlastníctve SNG a nepripravila sa komplexná, rozsiahlejšia expozícia. Absentujú v objeme a význame diela M. Galandu a ďalších významných predstaviteľov slovenskej moderny, ktorí sú zastúpení len symbolicky, neprehľadne nahustení v jednej miestnosti. Niektorí významní predstavitelia slovenskej moderny chýbajú úplne.

Moderna je časovo a autorsky definovaný ucelený významný koncept z minulého storočia. Prekvapili ma tu preto vystavené (inak nádherné) obrazy významného autora Ladislava Mednyánszkeho. Boli zaradené do Moderny, pritom ide o predstaviteľa barbizonskej školy a impresionizmu. Ale dočítala som sa, že sú zaradené aj diela z obdobia prelomu storočia, od roku 1890. To však popiera význam, prezentáciu a obsah konceptu Moderna.

Najhoršie, čo tu však postihne návštevníka, je veľmi zle realizovaná inštalácia. Nielen pri veľkoformátových dielach chýba základný odstup na vnímanie diela. Napríklad na veľkoformátového Fullu alebo Benku sa nemáte možnosť pozrieť z dostatočného odstupu. Nevhodnou inštaláciou sa vytvorila nešťastná a úzka ulička, ktorá neumožní to základné – vnímanie krásy a jedinečnosti umeleckého diela. Často pípa bezpečnostné zariadenie, na ktoré už nikto nereaguje. Keď sa stretnú dvaja návštevníci pred obrazom, dostanú sa do bezprostrednej blízkosti diela a bezpečnostné zariadenie spustí signalizáciu. Takto, eufemisticky povedané, „prežívate priamy dotyk s umením“.

Expozícia Moderna v SNG. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Ešte horšie je, že na správne a potrebné vnímanie umeleckého diela inštalácia nereflektuje vôbec. Na krátkej stene je inštalovaných vyše 20 diel, niekde medzery medzi pomiešanými obrazmi viacerých autorov nedosahujú ani 20 cm. Musíte skloniť hlavu dole alebo zakloniť hlavu a pozerať sa hore, ako zvislý pruh menších piatich diel Martina Benku. Nehovoriac o zmätočnej a neprehľadnej kombinácii autorov. Mnohé famózne diela, ikonická Kytica od Mudrocha, Matka s dieťaťom od Galandu, sú v bezprostrednej blízkosti iných diel, čo oslabuje ich výtvarnú výnimočnosť, jedinečnosť, krásu a vnímanie. Monumentálne a našťastie stabilné sochy od Kompánka sú nainštalované pri úzkej priechodnej chodbičke. Skoro každý o ne zavadí, zapípa alarm a návštevník si ani nevšimne, že prechádza okolo významného diela. To si (nielen) Kompánek nezaslúži.

Inštalačné pochybenia, predovšetkým potrebný priestor na vnímanie nielen veľkých monumentálnych artefaktov chýba i v expozícii Sakrálne umenie. Tam som sa musela pousmiať nad inštaláciou asi 20 piet v jednom rade. Na soklíku, skoro ako na strelnici.

Expozícia Sakrálne umenie v SNG. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Verím, že v budúcnosti si SNG dá záležať na obsahu a zámeroch svojho výstavného programu, že sa vyvaruje neprofesionalite a základným viditeľným chybám nielen pri inštaláciách.

Expozícia Sakrálne umenie v SNG. Foto Jaroslav Novák/TASR

Podstatou rekonštrukcie bolo zväčšenie priestorov galérie. Obrovské priestory však ostali nevyužité. Všetky inštalácie sú nastrkané len v jednej miestnosti. Vidieť dielo z primeranej vzdialenosti, bez rušivých momentov bezprostredne susediacich diel, s bežnou a praktizovanou možnosťou sadnúť si pred dielo a vnímať jeho umelecké a estetické posolstvo, je zatiaľ pre SNG veľké tabu.

Škoda.


Ďalšie články