Zajtra pôjdem na cintorín

Naši mŕtvi nepotrebujú, aby sme stáli pred ich hrobmi. Im je to, priatelia, jedno. Viem to, mám s tým osobnú skúsenosť. Ide o nás.

Pred tridsiatimi rokmi v Bratislave nám Ján Pavol II. povedal: „Nebojte sa!“ Dve slová, obsah ktorých buď nepochopíme, ale ak ho pochopíme, zmení sa nám život. Niekedy na to pochopenie však treba čas a skúsenosť. Skúsenosť s radosťou, s jej krehkosťou, s tragédiou a jej prežitím. Pochopenie márnosti a toho, čo má zmysel. Asi sa nám to nepáči, ale prevažná časť našich životov sa skladá z márností. Toto som si vždy najlepšie uvedomil na návšteve cintorína. Cintorín nikdy nebol pre mňa miestom smútku. Bol pre mňa dôkazom márnosti a hľadania podstaty toho, čo je pre nás v našich životoch dôležité. S mojimi zosnulými sa môžem rozprávať a lúčiť aj inde ako na cintoríne. Doma, v kostole. Ale nikde inde, len na cintoríne, nepochopím lepšie tú márnosť života a nikde inde ma to tak nenúti hľadať tú dôležitú podstatu. Pre mňa nie je cintorín len miestom, kde sú uložené telesné schránky. Lebo hrob nie je nič iné ako len a len priestor na odloženie telesnej schránky. Ale je tu aj niečo iné. Hmatateľný dôkaz márnosti. Leží pred vami, na večnom odpočinku. Bude to tak dnes, zajtra aj o milión rokov. Tu si uvedomím, ako krutý ale aj spravodlivý a v konečnom dôsledku optimistický, je nápis na niektorých cintorínoch: „Boli sme ako vy, budete ako my.“

Pokiaľ si uvedomím svoju márnosť a tých zopár priorít, prestanem sa báť. Ján Pavol II. mal pravdu. Len k tomu jeho nebátiu sa vedie dlhá cesta. Vedie aj cez cintoríny a ako som už vysvetlil, aj cez naše návštevy na nich.

Zrazu sa však stane niečo, čo nečakal asi nikto. Cintoríny ostanú zavreté. De facto sa nič nedeje. Nepôjdeme nikam, nebudeme v zápchach, nebudeme sa tlačiť v autobusoch, električkách, na diaľniciach. Vlastne, je to pohodlné. Ale, priatelia, je to márnosť. Márnosť je takto sa upokojovať a robiť si alibi. Návšteva cintorína je dôležitá. Naši mŕtvi nám odpustia, oni nepotrebujú, aby sme stáli pred odkladiskom ich telesných schránok. Im je to, priatelia, jedno. Viem to, mám s tým osobnú skúsenosť. Mám skúsenosť s tým, ako sa moja manželka so mnou lúčila na diaľku, keď umierala a nemohol som byť pri nej. Nebudem to tu opisovať, je to veľmi, veľmi osobný zážitok. Ale keď som po jej smrti uvidel peklo, ona mi ukázala v okamihu lúčenia nebo. A viem, že ma nepotrebuje pri svojom hrobe. Priatelia, my to potrebujeme. My potrebujeme ísť na cintorín. My potrebujeme opäť a opäť nabrať na cintoríne pokoru. My sa na cintoríne potrebujeme zbaviť strachu, lebo aj to nám dáva cintorín. Ak správne pochopíme Jána Pavla II a to, že budeme ako oni, zbaví nás to strachu. Kde inde lepšie pochopíme, že raz budeme ako oni, ako na cintoríne? Na virtuálnom cintoríne, niekde na počítači? Hlúposť. Viete, prečo to potrebujeme my? Lebo si musím prečítať a opäť a opäť, na vlastné oči na kríži vidieť meno mojich mŕtvych. Nie pri symbolickom kríži. Tam, presne na mieste, kde je ich telesná schránka. Tam, kde ležia ich pozostatky teraz a kde potom, keď sa zmenia na základné stavebné prvky, ktoré nájdeme v Mendelejevovej tabuľke, budú aj o sto rokov, o tisíc rokov, o stotisíc rokov… Tu nájdeme večnosť a tu si uvedomíme podstatu toho „Nebojte sa!“ Čoho sa chceme báť? Márnosti? Kde inde to chcete zistiť, ako pri hrobe blízkeho? Tam si najlepšie spomeniete na jeho sny, nádeje, víťazstvá, prehry, šťastia a tragédie. Tam si uvedomíte, čo si so sebou zobral a čo tu nechal. Lebo všetko, čo tu nechal, je márnosť.

Možno sa opýtate, načo to potrebujeme. Neviem načo vy. Viem načo ja. Chcem umierať spokojne a pokojne. Aj moderná fyzika nám dokazuje, že čas neplynie vo vesmíre rovnako. Verím tomu, že v okamihoch umierania je vedomie oprostené od zemských a pozemských zákonitostí. Aj moderná fyzika vám dokáže, že pár minút pre vás môže pre niekoho iného znamenať úplne iný časový úsek. Napríklad pre vedomie umierajúceho. Verím, že niektoré veci, zlé veci, si moje vedomie v okamihoch umierania, môže zažiť ešte raz. A moje umieranie, pre pozorovateľa párminútové, sa pre mňa môže stať dlhým martýriom. Na to, aby sme si zaslúžili dobrú smrť, na to sa musíme zbaviť strachu. Preto urobím všetko preto, aby hroby mojich blízkych neboli ani tento rok osamelé. Skrátka tam pôjdem. Ak zamknú cintorín? Tak aspoň zapálim sviečku pred tou zamknutou bránou. Nech sa hanbia. Preplnený autobus vás zavezie pred cintorín, ktorý kvôli vašej ochrane pred covidom zamknú? Toto je nezmysel. Nebojte sa, choďte tam. Zbavte sa strachu! A keď vás tam nepustia, zapáľte sviečky pred tou zamknutou bránou.