Po získaní akademického titulu na univerzite v Petrohrade sa Turgenev presťahoval do Berlína, aby študoval jazyky a cudzojazyčnú literatúru. Išlo mu to, postupne plynule hovoril po anglicky, nemecky, francúzsky, latinsky a starogrécky. Zapôsobil na neho spôsob života v Európe, ktorý túžil presadzovať aj v Rusku. Turgenev sa tak stal presvedčeným „zapadnikom“ – tak v Rusku nazývali ľudí, ktorí videli v Európe vzor pre budúcnosť svojej domoviny, aj keď sa v rôznej miere chceli vyhnúť niektorým neduhom Západu.
Po návrate domov sa sústredil na literárnu tvorbu a rýchlo získal uznanie čitateľskej obce. Jeho diela mali ostrý sociálny zámer, odsudzoval otroctvo aj celý prístup vládnucej triedy k roľníkom a poddaným. Tým však vyvolal nespokojnosť cárskych úradov, nakrátko bol dokonca zatknutý. To však – mierne povedané – nijako nezlepšilo jeho postoj k domácemu spoločenskému systému, naopak, len upevnilo istotu, že komfortnejšie je žiť mimo Ruska.
Turgenev tak strávil v európskych krajinách približne 30 rokov svojho života. Nie ako utečenec ani vyhnanec, len sa tam cítil lepšie ako v Ruskej ríši. Možno to mladších čitateľov prekvapí, ale svet bol vtedy otvorenejší ako dnes a západné štáty nerobili zbytočné formálne prekážky cudzincom, ktorí tam chceli bývať – samozrejme, ak mali na to peniaze. Spisovateľ bol bohatý, ako vychytený autor dobre zarábal, takže bol všade vítaný.
„Londýnsky propagandista“
V tých časoch bolo mnoho ruských aristokratov a umelcov dlhodobo usídlených v Európe. Nepovažovali sa za emigrantov, ale udržiavali živé väzby s Ruskom. A nie každému z nich sa podarilo začleniť sa do miestneho kultúrneho prostredia. O Turgenevovi to však neplatilo. Vďaka svojmu literárnemu talentu a osobnej charizme sa rýchlo stal hviezdou prvej veľkosti.
Posúďte sami: Friedrich Bodenstedt, William Thackeray, Charles Dickens, Henry James, George Sand, Victor Hugo, Charles Saint-Beuve, Hippolyte Taine, Prosper Mérimée, Ernest Renan, Théophile Gautier, Edmond Goncourt, Émile Zola, Anatole France, Guy de Maupassant, Alphonse Daudet, Gustave Flaubert..,to nie je výpis z literárnej encyklopédie, ale ešte neúplný zoznam Turgenevových priateľov, s ktorými sa stretal alebo si aktívne písal listy. S Daudetom, Goncourtom, Zolom a Flaubertom spolu pravidelne obedovali a diskutovali o svojich aj cudzích dielach. Už vtedy sa tomu hovorilo „hostina klasikov“.
Inými slovami, Turgenev sa ocitol v epicentre kultúrneho života Európy, čo na neho upútalo osobitú – a povedzme to priamo – nevľúdnu pozornosť v Rusku. Cárske úrady ho obvinili zo „vzťahov s londýnskymi propagandistami“. Išlo o jeho kontakty s Alexandrom Herzenom a Michailom Bakuninom, ktorí žili v Anglicku a odtiaľ vyzývali Rusov na revolúciu. Turgeneva predvolali, aby vypovedal na osobitnej komisii Senátu.
Turgenev bol vývojom udalostí veľmi znepokojený, ale musel sa pre orgány ruského štátu postaviť. Doma sa predsa len nachádzala jeho usadlosť, ktorá bola preňho zdrojom bohatstva. Nemohol si dovoliť stratiť to, čo mu zabezpečovalo pohodlný život v Európe.
Preto išiel do Petrohradu, aby sa tam osobne pred Senátom hájil. Napísal aj list cárovi, v ktorom vyjadril svoju lojalitu, čo mu neprajníci až doteraz vyčítajú. Pomohlo to a problémom sa vyhol. Zrejme tu zapôsobila aj jeho široká popularita v Rusku – aj cárska vláda brala do úvahy verejnú mienku. No je tu malý háčik. Niektorí historici tvrdia, že rozhodujúcou vecou v tom, že voči nemu bolo obvinenie stiahnuté, sa stalo niečo iné: Bol ňou Turgenevov súhlas, že bude pracovať pre ruskú tajomnú službu (viac o tom nižšie).
Bol veľký spisovateľ Turgenev skutočne prozápadným propagandistom alebo agentom vplyvu, ako sa to začalo nazývať neskôr? V určitom zmysle áno, teraz už s istotou vieme, že nejaký čas naozaj pomáhal Gerzenovi založiť v Rusku revolučne hnutie. Po druhé, preložil početné diela svojich európskych priateľov a významných slobodomyseľných spisovateľov do ruštiny, čím významne sprístupnil európsku kultúru ruským čitateľom. Po tretie, vo svojich knihách porovnával život v Európe a v Rusku, pričom to nebolo v prospech Ruska. A napokon, práve príklad jeho vlastných európskych aktivít sa stal inšpirujúcim vzorom pre mnohých vzdelaných Rusov.
Proruský agitátor
Hoci to znie zvláštne, Turgenev bol v tom čase a azda aj v rovnakej miere súčasne aj ruským vplyvovým agentom. Ako konštatoval známy spisovateľ, básnik a literárny kritik Dmitrij Merežkovskij, Turgenev ako jeden z prvých odhalil prekvapenému Západu všetku silu ruského ducha (Памяти Турненева, Театральная газета, 1893, 22 авг., № 2).
Turgenev predstavil európskym čitateľom tie najlepšie príklady ruskej klasiky, s jeho prispením boli preložené diela Alexandra Puškina, Michaila Lermontova, Nikolaja Gogola, Leva Tolstého, Ivana Gončarova a ďalších autorov, predtým západnému publiku neznámych. Osobne rokoval s vydavateľmi, čítal a upravoval rukopisy, sám robil aj preklady. Práve vtedy to bola tá najlepšie agitácia v prospech ruskej kultúry, z čoho ťažilo aj Rusko.
Navyše, Turgenevove vlastné diela boli tiež v zahraničí mimoriadne populárne, niektoré z nich si preložil sám. Poprední zahraniční kritici tej doby vysoko ocenili jeho prínos do európskej literatúry. Nazývali ho jediným ruským spisovateľom, ktorý získal celoeurópsku slávu. Vášeň pre Tolstého a Dostojevského mala ešte len prísť – Turgenev v tom čase nemal konkurentov.
Spisovateľ strávil posledné roky svojho života na vrchole slávy v Rusku aj v Európe. Po jeho smrti Guy de Maupassant, ktorý sa označoval za jeho žiaka, nazval Turgeneva „jedným z najväčších géniov ruskej literatúry“ (Gaulois, 5. 9. 1883).
Lenže, ako už bolo povedané, niektorí historici sú si istí, že Turgenev popri tom stále plnil aj zadania ruských štátnych orgánov, pričom údajne sledoval nepravdivé informácie publikované o Rusku a vystavoval ich kritike, ako aj vytváral priaznivý obraz štátu v zahraničí. Vraj mal mal na starosti a riadil ďalších platených agentov, ktorí publikovali o Rusku tie „správne“ články. – To by znamenalo, že sa venoval aj kontrapropagande. Inak povedané, bol plnohodnotným vplyvovým agentom.
Prekvapujúce je, že to nerobil pre peniaze a zisk. Už v našej dobe bol zverejnený list náčelníka Tretieho oddelenia osobného cárskeho úradu kniežaťa Alexeja Orlova, zodpovedného najmä za zahraničné spravodajstvo, kde Turgenevovi vyčítal, že vládne peniaze vôbec nepoužíva, ale míňa len svoje vlastné zdroje. Čitateľ musí uznať, že to zrovna nie je typické správanie sa špióna. Môže nás to priviesť k myšlienkam a pouvažovať o jeho motívoch: nesúhlasil azda Turgenev s touto misiou najmä preto, že zodpovedala jeho presvedčeniu? Nerobil presne to, čo chcel?
Predtým, než sa posunieme k záveru, by som rád zdôraznil pokoru pred dejinami. Nie vždy je správne interpretovať minulosť na základe moderných reálií a predstáv. Dnes by podobné aktivity, aké mal Turgenev, určite prilákali pozornosť bezpečnostných a spravodajských služieb. Napokon, dnes je v niektorých európskych krajinách ruská kultúra vnímaná výlučne ako propaganda. A v Rusku sa k západnej kultúre správajú rovnako.
V 19. storočí však bol iný svet. Nebol striktne rozdelený na priateľov a nepriateľov. Súčasníci videli v Turgenevovi zjednocujúcu postavu, ktorá ľudí spájala, prispieval k vzájomnému poznaniu a prenikaniu rôznych kultúr a svetonázorov. A ak aj naozaj komunikoval s tou či onou spravodajskou službou, objektívne výsledky toho čo robil, sa ukázali ako užitočné. Správal sa v podstate verne k svojej profesii – ako vyslanec dobrej vôle a vysokého umenia. A tak ho aj treba naďalej čítať.
