Mladá misionárka: Rodičia museli žiť s vedomím, že im zomiera dcéra na druhom kontinente a nemôžu byť pri nej

Pred každou víkendovkou sme si mali prečítať konkrétnu knihu k téme, o ktorej sme potom diskutovali. Napríklad – preventívny systém don Bosca, naše motivácie, efektívna rozvojová pomoc, spasiteľský syndróm a ďalšie. Na každom stretnutí sa tiež zúčastňovali bývalí dobrovoľníci, ktorí nám rozprávali o svojej misijnej skúsenosti.

Kedy ste museli ako kandidáti záväzne potvrdiť vaše rozhodnutie?

Vo februári sme mali dať kompetentným, ktorí nás pripravovali, záväzne vedieť, či do toho ideme alebo nie.

Vy ste sa rozhodli pre áno.

Presne tak, následne nás o mesiac rozdelili, kto s kým a kam pôjde. Krajinu sme si nevyberali.

Spomínali ste, že ste introvertka a bezpečie pre vás predstavuje aj okruh blízkych ľudí, nakoniec ste však vycestovali s úplne neznámym človekom. Ako ste prežívali tento fakt?

Vycestovala som s Aničkou, dnes už mojou kamarátkou, je však pravda, že som ju spoznala až po tom, keď nás pridelili na jedno miesto. Na prvom spoločnom prípravnom stretnutí nebola a mnohé z nich boli neskôr z dôvodu pandémie online, takže sme sa dovtedy naživo nestretli.

K Aničke sa ešte vrátime, aj ona má vo vašom príbehu svoje miesto, no zaujíma ma, kedy presne ste vycestovali?

 V septembri, konkrétne ôsmeho septembra 2022.

Vašou cieľovou "destináciou", do ktorej vás zadelili, bol Južný Sudán. Aký dlhý čas ste mali stráviť v tejto krajine na severovýchode Afriky?

Mal to byť takmer rok.

V čom konkrétne mala spočívať vaša dobrovoľnícka práca v Sudáne?

Predstava bola taká, že Saleziáni, ktorí to tam mali na starosti, chceli v zdravotnom centre zriadiť lekáreň, v ktorej by som pomáhala s organizáciou liekov a prácou okolo toho, keďže som ukončila farmáciu a Anička mala ísť na jednu zo saleziánskych stredných škôl, kde by viedla chemické labáky. Nakoniec som však spočiatku vypomáhala na odbornej škole s administratívou a tiež ako asistentka učiteľa. Do zdravotného centra som sa dostala až neskôr.

To sa celkom rýchlo zmenilo. V Južnom Sudáne ste ochoreli.

Áno, 29. októbra, takže približne mesiac a pol po príchode som sa nakazila maláriou. V čase, keď sme tam prišli, bolo obdobie dažďov, a preto aj veľmi veľa komárov. Vyhnúť sa im dalo len ťažko. Používali sme aj repelenty, obliekali sa, nosili po večeroch dlhý rukáv, košele aj ponožky, no bolo tam príliš horúco. Neboli tam sieťky na oknách, len ventilátory, čo stačilo len na rozohnanie komárov.

Odporúčali vám pred odchodom užívanie napríklad antimalarík?

Nám antimalariká neodporúčali.

Prečo?

Keďže sme mali stráviť na misii rok, povedali nám, že užívať ich dlhodobo nie je možné, majú viacero nežiaducich účinkov. Ja som síce brala so sebou antimalariká, ale chcela som ich použiť až v prípade, že by som sa maláriou nakazila. Teraz by som už konala inak. Myslím, že jeden druh antimalarík sa dá užívať maximálne pol roka, čiže by sa to dalo aplikovať v období dažďov a vysadiť ich počas obdobia sucha. Aj keď, samozrejme, nakaziť sa dá aj vtedy.

Malárie môže byť viacero druhov, vy ste sa nakazili cerebrálnou maláriou. Ide o najťažší stav?

Povedala by som, že je to dosť závažná komplikácia. Plazmódiá, ktorých je asi šesť druhov, spôsobujú rôzne druhy malárie. Ja som mala tú najkomplikovanejšiu, tropickú maláriu. Pri ostatných druhoch sú horúčkové záchvaty pravidelné, majú názvy podľa toho, v akých časových intervaloch prichádzajú záchvaty. Pri tropickej malárii sú záchvaty nepravidelné.

Tušili ste už pri prvých príznakoch, že pôjde pravdepodobne o maláriu?

Vôbec nie. V jednu sobotu po istom – pre mňa dôležitom – rozhodnutí, ktoré som urobila a ktoré mi zároveň prinieslo úľavu, som začala cítiť, ako ma bolí celé telo, no pripísala som to psychike a tomu, že zo mňa opadol celotýždňový stres. To sa mi stávalo aj po skúškach na vysokej škole, takže to nebolo „nič nové“.  Išla som si ľahnúť a v čase, keď sme mali ísť na omšu, som sa už nevládala postaviť. Stále mi však nenapadlo, že by mohlo ísť o toto ochorenie. Ako hovorím, pripisovala som to únave.

Ako to pokračovalo?

V ten večer som si „len tak zo švandy“ urobila test na maláriu, aby som začala vylučovať, čo mi nie je, no naozaj som s týmto nerátala.

Výsledok bol pozitívny. Uvedomili ste si, čo vám reálne hrozí?

Test ukazoval slabú čiarku, vtedy som ani netušila, že existuje nejaká cerebrálna malária.

Kontaktovali ste rodinu a rodičov?

Rodičom som nepísala, nechcela som ich hneď strašiť a brala som to tak, že maláriu tam reálne má každý druhý človek a k tomu ešte aj pridružené diagnózy. Pacientom sa nasadia lieky a zväčša sú o niekoľko dní v poriadku.

Ale tento priebeh nebol váš prípad.

Ešte v ten neskorý sobotný večer sme s Aničkou telefonovali a písali viacerým našim známym lekárom a zisťovali, či si mám hneď nasadiť lieky. Neboli sme si isté, či môžem antimalariká kombinovať. Pre prípad, že by som si večer dala tie, ktoré sme mali so sebou, a ráno dostala iné od zdravotníkov.

Pri malárii je však rozhodujúci čas podania liekov.

Áno, odporúča sa ich podať hneď pri príznakoch malárie, resp. akejkoľvek chorobe s príznakmi podobnými malárii, aj keď ešte človek nemá pozitívny test v rukách, ale nachádza sa v rizikovej krajine. U mňa to v noci následne pokračovalo striedavými záchvatmi horúčky a zimnice. Necítila som sa vôbec dobre. Akonáhle som si sadla alebo sa postavila bolo mi na zvracanie.

Ako reagovala organizácia, cez ktorú ste vycestovali? Predpokladám, že ste ich o vašom zdravotnom stave informovali.

Áno, ešte v prvý večer som im písala a dostala odpoveď, že ak sa nasadia lieky do troch dní, bude všetko v poriadku. Každý to bral tak, že to človek rozchodí.

Kedy sa zistilo, že váš stav je naozaj vážny a život ohrozujúci?

Keď sa mi po troch dňoch vôbec nezlepšoval stav, a keď som v utorok začala upadať do bezvedomia.

Na čo posledné si pamätáte?

Na to, ako ma v utorok ráno odviezli do zariadenia, kde ma vozili každých dvanásť hodín na infúzie. A že som už nevládala stáť na nohách a bola som veľmi unavená. To, ako sme sa odtiaľ dostali naspäť, si už nepamätám.

Čo nastalo potom?

V utorok ráno mi zmenili liečbu na chinín, ide o najstaršie antimalarikum, ktoré sa ešte dodnes používa v niektorých rozvojových krajinách. Od tohto momentu si už nič nepamätám, len z rozprávania iných. Anička mi povedala, že keď mi popoludní spustili druhú dávku chinínu, prerušili ju v polovici, pretože videli, že sa dostávam do delíria. Vtedy nás premiestnili do iného domu, kam mi chodila púšťať infúzie sestrička a Anička sa tam o mňa starala. Tie noci spala pri mne v izbe bez moskytiéry, teda sieťky proti komárom. Vraj ma dokázala aj prebudiť a vtedy som niečo zjedla a napila sa, to si však nepamätám. Povedala mi, že som s ňou vôbec nekomunikovala.

A čo rodina a rodičia? Museli prežívať enormný strach.

Moja rodina to začala intenzívne riešiť, samozrejme, všetci sa veľmi báli. Mali to omnoho ťažšie ako ja, pretože ja som v tom čase „už o ničom nevedela“. A oni v tie dni museli žiť s vedomím, že im zomiera najstaršia dcéra na druhom kontinente a že nemôžu byť pri nej. Podarilo sa im skontaktovať aj s dnes už nebohým profesorom Krčmérym, ktorý s nimi denne cez emaily komunikoval. On sa snažil na diaľku „dozerať“ na to, aby liečba stále pokračovala a neprerušovali ju. Bolo to veľmi náročné, lebo do komunikácie bolo zapojených mnoho ľudí, a keďže v Južnom Sudáne nefungujú slovenské SIM karty a nie vždy tam bol prístup k internetu, nebolo ľahké tieto informácie sprostredkovať.

Vo štvrtok, šesť dní po pozitívnom teste, vás prijali do nemocnice a následne začali s poisťovňou riešiť aj váš prevoz do iného zariadenia v Nairobi.

Áno, vo štvrtok sme navštívili niekoľko nemocníc, ale prijali ma asi až vo štvrtej v poradí. V čase prijatia som podľa lekárskych správ bola v hlbokej kóme. Keďže choroba mi zasiahla mozog a v Sudáne vraj nie je neurológia, potrebovali ma previesť niekam, kde by zistili moju presnú diagnózu. Pre vážny stav to však nemohlo byť pre riziká pri prevoze veľmi ďaleko.

Previezli vás teda do Nairobi?

Nie, nakoniec z toho bol prevoz do Johannesburgu. Aj keď dodnes možno neviem úplne prečo, Pán Boh si to použil, aby nám znova mohol ukázať, že jemu nie je nič nemožné. Johannesburg je od hlavného mesta Južného Sudánu vzdialený viac ako štyritisíc kilometrov a takmer rovnaká vzdialenosť nás delila od domova, len opačným smerom.

Bol prevoz pri takej veľkej vzdialenosti vzhľadom na váš stav život ohrozujúci?

Bol, a tiež som pre zníženú hladinu hemoglobínu nemohla letieť komerčným lietadlom vo vysokých nadmorských výškach. Let mal pôvodne trvať šesť hodín, ale nakoniec trval omnoho dlhšie pre nepriaznivé poveternostné podmienky. V tom čase sa za mňa už modlilo mnoho ľudí na Slovensku aj po celom svete a myslím, že práve počas tej cesty som bola uzdravená. Na začiatku som spomínala, že v mojom rozhodnutí pre misijnú službu zohrával veľkú úlohu príbeh o Mary´s Meals, ktorý sa začal v Malawi. Práve tam sme počas letu mali medzipristátie na dotankovanie, a aj keď som v ten deň ešte nebola pri vedomí, vnímam to ako veľmi milú pozornosť od Boha.

Čo sa dialo po prílete do Johannesburgu?

Prileteli sme v sobotu neskoro večer a hneď po prílete mi spravili magnetickú rezonanciu mozgu, ktorá bola v poriadku. Zobudila som sa v nedeľu ráno, neviem, koľko bolo hodín, ale s tým, že od tej chvíle si už všetko pamätám, cítila som sa dobre. Dokonca som vedela približný dátum toho dňa aj to, že v ten víkend mala pretekať Petra Vlhová na Svetovom pohári.

Keď za mnou prišla Anička ráno do nemocnice, po šiestich dňoch som prvýkrát telefonovala domov. Ešte som však nevedela, že som bola šesť dní „neprítomná“ ani čo všetko sa počas tých dní udialo. Naši mi vtedy nič nepovedali, pretože nevedeli, v akom stave budem.

Keďže následky po prekonaní takejto formy malárie bývajú rôzne.

Áno, cerebrálnu maláriu prekonal aj profesor Krčméry, ktorý hovoril, že mu po nej "odišla" polovica mozgu, a odvtedy už nemohol lietať ďalej ako do Európy. Keď som s ním po príchode domov telefonovala, pýtal sa ma, ako som na tom so sluchom, pretože sa často stáva, že ľudia po prekonaní tohto druhu malárie prestanú počuť, buď dočasne, alebo natrvalo, na jedno či obe uši. Môj sluch bol zázračne v poriadku. Tiež mi povedal, že keď ma takto počuje rozprávať, asi ma tu Boh ešte musel veľmi chcieť. (Emotívna chvíľa ticha.)

Môžeme dať prestávku a pokračovať v rozhovore neskôr.

Môžeme pokračovať.

Paradoxne sa Anička v závere vášho príbehu stáva kľúčovou osobou pomoci a obety v celom boji o vaše prežitie, hoci ste na začiatku cítili trochu obavy z toho, že ste sa dobre nepoznali.

Anička bola a je skvelá, neviem si predstaviť, čo by bolo, ak by na misii nebola so mnou. Aj napriek vlastnej únave za mnou chodila každý deň do nemocnice, aby som tam nebola sama a starala sa o mňa aj počas tých dní, keď som bola nevládna. Musela so všetkými komunikovať, riešiť kopec vecí a zvládla to perfektne aj napriek tomu, že to vôbec nebola jej povinnosť.

Po pár dňoch hospitalizácie v Johannesburgu prišla na rad téma vášho odchodu domov. Let komerčným lietadlom pripadal do úvahy len v prípade, ak by ste mali v tele potrebnú hladinu hemoglobínu.

Je to tak, robili mi odbery, bol to zázrak, ale podľa výsledkov som mala dosť červených krviniek a mohla letieť komerčným lietadlom. A tak ma po viac ako dvoch týždňoch od pozitívneho testu, v pondelok 14. novembra prepustili z nemocnice, a v stredu večer 16. novembra sme leteli domov. Anička sa rozhodla, že ma nenechá samu, za čo som bola veľmi vďačná. Je to neuveriteľné, ale na Slovensko sme prišli spolu.

Po príchode do Bratislavy, kde ma čakala moja rodina, sme sa mali stretnúť aj s profesorom Krčmérym v Kútoch. V tom období sa tam staral o Sýrčanov, no keď sme tam prišli, vojaci nám povedali, že tesne pred naším príchodom odišiel. Neskôr v ten deň sa nám podarilo spojiť telefonicky, no veľmi ma mrzí, že som ho nestihla už stretnúť naživo a poďakovať sa mu.

A aké bolo stretnutie s rodinou?

Krásne.

Vlaňajšie Vianoce museli byť u vás doma veľkou radosťou, keďže ste ešte mesiac predtým bojovali o život a počas Štedrého večera ste už sedeli pri spoločnom rodinnom stole. Zdravá.

Áno, Vianoce boli obrovskou radosťou pre nás všetkých. Cítila som radosť každého, všetci sa tešili, že som doma. Dovolili mi jesť aj v posteli (smiech).

O pár dní nás opäť čakajú sviatky narodenia Ježiša Krista. Istým spôsobom ste sa aj vy vtedy druhýkrát narodili. Je niečo vo vašom živote, čo po prekonaní malárie vnímate inak a za čo neprestanete pri štedrovečernom stole ďakovať?

Určite áno. Za dar vrátiť sa domov k svojej rodine živá a zdravá. Naplno som si uvedomila, že Boh ma má veľmi rád a že ma nenechal a nenechá nikdy samu ani tam, kde som sa niekedy sama cítila. Tiež som si vďaka tomu uvedomila, že ešte nikdy som modlitbu Novény odovzdanosti nemyslela tak vážne, ako keď som bola na misii a nevedela veci vyriešiť vlastnými silami. A tiež to, že modlitba má obrovskú silu. Tak sa neprestávajme modliť za seba navzájom a vyprosovať zázraky aj v tomto čase, kedy Boh zostúpil na zem a stal sa jedným z nás.