Mladá misionárka: Rodičia museli žiť s vedomím, že im zomiera dcéra na druhom kontinente a nemôžu byť pri nej

Východniarka Veronika Saloňová sa rozhodla počúvať hlas svojho srdca, a tak vlani v septembri odišla na misiu do Južného Sudánu. Nikto nečakal, že sa jej africká cesta pomoci pre iných skončí prirýchlo a že paradoxne najväčšiu pomoc bude potrebovať ona sama. Po treťom dni od zistenia pozitívneho testu na maláriu upadla do bezvedomia. V rozhovore pre Štandard porozprávala svoj silný príbeh.

Veronika, v poslednom ročníku na univerzite ste sa rozhodli pre dobrovoľníctvo v jednej z rozvojových krajín. Prečo?

Počas piateho ročníka som pocítila túžbu ísť niekam pomáhať, a tak som sa po skončení školy prihlásila na misijné dobrovoľníctvo. Klasicky som najskôr nastúpila do práce a počas prvého pracovného roka som sa začala pripravovať. A prečo? Po prečítaní knihy s názvom Mary´s meals som si uvedomila, ako veľa som v živote nezaslúžene dostala a že sa o to chcem podeliť.

Ako dlho trvá a ako funguje príprava na misiu?

Prihlásila som sa na saleziánske misijné dobrovoľníctvo občianskeho združenia Savio, ktoré zastrešujú Saleziáni. Príprava trvala desať mesiacov, v podstate takmer rok. Od septembra do júna sme – spolu s mojou sestrou a kamarátkami – absolvovali desať víkendových stretnutí. Keďže som introvert a nemám rada vstupovať úplne sama do neznámeho prostredia, tak to bolo o to príjemnejšie, že sme tam boli spolu.

Pred každou víkendovkou sme si mali prečítať konkrétnu knihu k téme, o ktorej sme potom diskutovali. Napríklad – preventívny systém don Bosca, naše motivácie, efektívna rozvojová pomoc, spasiteľský syndróm a ďalšie. Na každom stretnutí sa tiež zúčastňovali bývalí dobrovoľníci, ktorí nám rozprávali o svojej misijnej skúsenosti.

Kedy ste museli ako kandidáti záväzne potvrdiť vaše rozhodnutie?

Vo februári sme mali dať kompetentným, ktorí nás pripravovali, záväzne vedieť, či do toho ideme alebo nie.

Vy ste sa rozhodli pre áno.

Presne tak, následne nás o mesiac rozdelili, kto s kým a kam pôjde. Krajinu sme si nevyberali.

Spomínali ste, že ste introvertka a bezpečie pre vás predstavuje aj okruh blízkych ľudí, nakoniec ste však vycestovali s úplne neznámym človekom. Ako ste prežívali tento fakt?

Vycestovala som s Aničkou, dnes už mojou kamarátkou, je však pravda, že som ju spoznala až po tom, keď nás pridelili na jedno miesto. Na prvom spoločnom prípravnom stretnutí nebola a mnohé z nich boli neskôr z dôvodu pandémie online, takže sme sa dovtedy naživo nestretli.