Okamžité morálne rozhorčenie sa nás zmocní po náhlej, šokujúcej, mimoriadne odsúdeniahodnej udalosti, v ktorej je zabitých mnoho ľudí, a to obzvlášť krutým spôsobom.
K jednej takej udalosti došlo 24. februára 2022. Bola to ruská invázia na Ukrajinu, ktorá nám šokujúcim spôsobom privodila čosi doteraz v Európe nemysliteľné, a to vojnu veľkého rozsahu, ktorá je zástupnou vojnou medzi jadrovými veľmocami.
Druhou takou udalosťou bol teroristický útok Hamasu na izraelské územie 7. októbra 2023.
Obe udalosti vzbudili okamžité morálne rozhorčenie. Ruská invázia preto, lebo i tí, čo chápali ruský pocit ohrozenia, spôsobený rozširovaním NATO o Ukrajinu, videli, že diplomatické prostriedky neboli vyčerpané.
Útok Hamasu vzbudil morálne rozhorčenie, lebo jeho cieľom bolo zavraždenie čo najväčšieho počtu izraelských civilných obetí, znásilňovanie a mučenie. A zrejme i vyvolanie väčšieho regionálneho konfliktu. Hamas je nepochybne teroristickou organizáciou a zaslúži si zničenie.
Morálne rozhorčenie je správne
Morálne rozhorčenie a odsúdenie je správne. Už menej správna je snaha zabrániť pozrieť sa na konflikt z vyššej perspektívy.
Spomínam si, ako som bol hneď v prvý deň ruskej invázie svedkom presne takejto snahy. Jednak to bolo v mainstreamových médiách, jednak som to zažil na zhromaždení na jednej bratislavskej vysokej škole.
Čítal som a počúval som, bola to invázia, bola to agresia. Odsúdiť a bodka. To „a bodka“ tam bolo doslova.
Veď v odsúdení nebol žiaden problém. Bol som jeden z mála ľudí na Slovensku, ktorí inváziu opakovane verejne odsúdili ešte pred 24. februárom začiatkom roku 2022, keď bola ešte len hypotetickou možnosťou. Ak Rusi použijú násilie, a už je to pravdepodobné, tak to násilie treba odsúdiť. Tak som písal pár dní pred inváziou.
Ale prečo to „a bodka“?
Podobne po 7. októbri som čítal na sociálnej sieti pobúrený status: Ako môže v tomto čase ktokoľvek použiť heslo „Free Palestine“?
Ak niekto reaguje v zmysle „a bodka“ a „žiadne Free Palestine“, mám preto pochopenie vtedy, ak je takáto reakcia spôsobená okamžitým emočným pohnutím.
Už menej pochopenia mám vtedy, ak tak niekto reaguje preto, lebo má politický zámer zakryť nepríjemnú pravdu o príčinách hroznej udalosti, ktorá nás rozhorčila. Keď niekto ukrýva kostlivca v skrini.
V skrini ukrytý kostlivec
Pri oboch udalostiach, ktoré nás morálne rozhorčujú, sa vyskytuje kostlivec v skriniach Západu, ktorého by západné elity veľmi rady ukryli. To je to „a bodka“.
V prípade ruskej invázie preto od týchto elít až kŕčovito často počúvame, že ruská invázia bola „nevyprovokovaná“. Čím častejšie sa to používa, tým viac je zrejmejšie, že vyprovokovaná bola a to snahou Západu dostať Ukrajinu do NATO. Toľkokrát sme už uviedli dôkazy, že to netreba opakovať. Treba len oceniť jedného z teoretikov zničujúcej americkej neokonzervatívnej vojenskej politiky Roberta Kagana, ktorý úprimne a poctivo proti slovu „nevyprovokovaná“ zaprotestoval. Aká nevyprovokovaná? My sme chceli dostať Ukrajinu do NATO, v dôsledku čoho Rusi zaútočili. To napísal Kagan vo Foreign Affairs ešte na jar 2022, čím poukázal na západného kostlivca v skrini. Áno, nebyť zámerov dostať Ukrajinu do NATO, invázie by nebolo.
Kagan je výnimkou, lebo súvislosť medzi rozširovaním NATO a vypuknutím vojny na Ukrajine je u elít Západu tabu prvého rangu.
Ďalším kostlivcom v skrini je skutočnosť, že ešte aj po začiatku invázie bolo možné na rokovaniach v Istanbule dosiahnuť dohodu o mieri. Zmaril ju britský premiér Boris Johnson, ktorý nariadil, ako inak to povedať, Volodymyrovi Zelenskému pokračovať vo vojne.
Kostlivci v skrini dávajú morálnemu rozhorčeniu miestami divnú príchuť.
Palestínsky kostlivec
Korene vojny na Ukrajine vieme do minulosti vystopovať ľahko. Bielymi figúrkami potiahol Západ v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti bohorovným vyhlásením, že Ukrajina bude v NATO.
V prípade konfliktu Palestínčanov a Izraela nie je také ľahké ukázať, kto začal. Korene konfliktu siahajú do obdobia po prvej svetovej vojne a ani jedna strana nie je bez viny.
Je však dobré pripomenúť najmä to, kde sa vzali palestínski utečenci. V pamäti Palestínčanov je vryté slovo „Nakba“. Ide o vyhnanie asi trištvrte milióna Palestínčanov v roku 1948 zo stoviek ich sídiel, ktoré boli zničené. Títo ľudia ušli zo strachu pred sionistickými skupinami. Utečencami sa medzičasom stali aj ich deti, vnuci a pravnuci. Dnes ich je cez päť miliónov. Na tomto počiatočnom bezpráví nič nemení ani nezmieriteľnosť Palestínčanov, ani skutočnosť, že ich reprezentanti siahali po terorizme ako politickom prostriedku.
Keď Izrael povie, že Hamas treba zničiť, možno s nimi súhlasiť. Otázkou je, či sa to dá urobiť, lebo rady Hamasu sa neustále dopĺňajú mladými regrútmi. Počiatočná krivda, ktorá sa Palestínčanom stala, sa stala oným kostlivcom v skrini. V čích skriniach sa tento kostlivec ukrýva?
Isteže v tej izraelskej, ale predovšetkým v tej západnej. Tu je situácia diferencovaná, trochu inak to vidí Európa, a inak USA. Takže skôr v tej americkej.
Izrael je chránený zo strany USA od šesťdesiatych rokov. Je strategickým spojencom USA na Strednom východe, americkí politici často opakujú formuláciu, že je najbližším spojencom USA mimo štátov NATO. Podpora Izraela zo strany USA je vojenská, ekonomická i politická.
USA na rozdiel od OSN považujú Golanské výšiny za súčasť Izraela. V roku 2017 prezident Trump uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela.
Vo vzťahu Izraela k Palestínčanom USA dlhodobo tlačia Izrael do mierového riešenia konfliktu, napríklad k riešeniu dvoch štátov (two states solution). Pred týmto tlakom sa však Izrael dokáže pohodlne ubrániť.
Naopak, v rozhodujúcich chvíľach USA vždy ochránia Izrael pred medzinárodnou kritikou vo veci palestínskej otázke na pôde OSN. Do roku 2013 USA 42-krát použili právo veta, ktoré majú ako člen Bezpečnostnej rady OSN, na vetovanie rezolúcií OSN odsudzujúcich Izrael za porušovanie ľudských práv.
Aj tu platí, že trvácny kostlivec, ukrytý v skrini už desaťročia, neutralizuje morálne rozhorčenie nad udalosťami, ako boli tie z 7. októbra.
Teraz prikročme k súvisiacemu princípu. Je to Princíp podpísaného bianko šeku.
Podpísaný bianko šek
Princíp podpísaného bianko šeku znamená, že ochraňujúca veľmoc, v tomto prípade Západ, mlčky, čiastočne alebo úplne, toleruje, niekedy otvorene odsúhlasí správanie svojho chránenca, ktoré je v úplnom rozpore s deklarovanými hodnotami ochraňujúcej veľmoci.
Liberálny Západ odsudzuje všetky náznaky fašizmu na svojom území, ale pokojne popiera, že na Ukrajine vládne kult Stepana Banderu, ktorého ideológia bola nacistická.
V Európe sme nesmierne citliví na ochranu jazyka etnických menšín. Na Ukrajine mávneme rukou nad opatreniami proti používaniu ruštiny, ktorá je pre milióny Ukrajincov materinským jazykom.
Koľkokrát sme sa napočúvali, že Ukrajina bojuje proti Rusku za svoje demokratické hodnoty. A sme schopní mlčať o tom, že na Ukrajine boli ešte pred vojnou zakázané opozičné politické strany a že predseda najsilnejšej z nich, Viktor Medvedčuk, sa ocitol v domácom väzení.
Ešte pred vojnou boli na Ukrajine zakázané opozičné ruskojazyčné televízie. Napokon, niektoré webové stránky boli na čas zakázané i u nás. Na Ukrajine je to natrvalo.
V ukrajinskom parlamente bol schválený zákon, ktorý umožňuje zrušiť Ukrajinskú pravoslávnu cirkev (Moskovského patriarchátu).
Pred pár dňami sme si s údivom prečítali, že na predmestí Moskvy bol zavraždený Iľja Kiva, bývalý poslanec ukrajinského parlamentu. Ukrajinské médiá píšu, že Kivu zlikvidovala ukrajinská tajná služba SBU.
Takáto správa už nevzbudí žiadnu pozornosť. Isteže je vojna, ale veď to bol ukrajinský občan. Sme znechutení, keď rebel Jevgenij Prigožin nie je postavený pred súd, ale zahynie v lietadle. Keď ruská služba zabije Alexandra Litvinenka, právom nás to napĺňa odporom. Keď Ukrajinci zabijú svojho občana, tak Európska rada pár dní nato rozhodne, že s Ukrajinou začíname rokovania o vstupe do EÚ.
Ani lístok sa nepohne. Ale Maďarsko, to Maďarsko, a samozrejme Poľsko, to je veľký problém EÚ.
Takto vyzerá podpísaný bianko šek.
Keď sa bombarduje Gaza
Vzťah USA k Izraelu a jeho vojenskému zásahu v Gaze nepôsobí vždy jednoznačne ako podpis bianko šeku. Tak ako USA chránia Izrael, je tu zároveň dlhodobá prítomná americká snaha izraelskú politiku korigovať k miernejším riešeniam. Často to budilo napätie, napríklad vzťah medzi prezidentom Obamom a premiérom Netanyahuom bol niekedy až nevraživý.
V rozhodujúcich okamihoch však USA podpisujú Izraelu bianko šek. Akokoľvek chápeme ťažkú situáciu Izraela a nezmieriteľnosť Palestínčanov a uznávame, že prežitie Izraela je v záujme našej civilizácie, s ustrnutím vnímame, s akou necitlivosťou pristupuje Izrael k civilným obetiam vo vojenskom ťažení v Gaze.
Za niekoľko týždňov izraelského útoku na Gazu zahynulo vyše 18 000 civilných obetí, z toho viac ako 7700 detí.
Pre porovnanie, za 21 mesiacov vojny na Ukrajine bolo zabitých vyše 10 000 civilov, z toho viac ako 560 detí.
A opäť pre porovnanie. Už po niekoľkých týždňoch vojny na Ukrajine, parlamenty Poľska, Kanady, Estónska, Lotyšska, Litvy, Ukrajiny, Írska a Česka vyhlásili, že Rusko sa dopúšťa na Ukrajine genocídy.
Ohľadne Gazy americký prezident Biden prehlásil, že Izrael by mal byť opatrnejší a ochraňovať civilov v Gaze. Ako to pochopí premiér Netanyahu? Skôr tak, že podpis na bianko šeku platí.
Tri princípy jedným slovom? Pokrytectvo
Morálne rozhorčenie je správne. Ak nezamlčiavame kostlivcov v skrini. Ak to robíme a potom ešte podpisujeme bianko šek, že možno porušovať všetky hodnoty, ku ktorým sa ostentatívne hlásime, vyzeráme ako pokrytci. A nimi aj sme.
A svet mimo Západu to vidí. Ak sa s tým svetom ocitneme v ideovom zápase, pokrytectvo nebýva znamením víťazstva.
