Klienti sú v zariadeniach sociálnych služieb radi. Aj na Vianoce  

S prezidentkou Asociácie odborných pracovníkov sociálnych služieb Máriou Kovaľovou sme sa rozprávali o vianočných sviatkoch, ktoré majú v zariadeniach sociálnych služieb svoju vlastnú atmosféru.

Aké je toto obdobie pre vás, ako pracovníkov v sociálnych službách a ako ich prežívajú klienti? Majú vaše Vianoce nejaké špecifiká? 

Vianočné sviatky prežívame možno podobne ako iné rodiny na Slovensku, v kruhu svojich blízkych a s tradíciami, ktoré majú svoje menšie či väčšie rozdielnosti. Ako pracovníci v sociálnych službách intenzívnejšie prežívame celé obdobie adventu, počas ktorého sa pre prijímateľov sociálnych služieb pripravujú mnohé aktivity súvisiace s týmito sviatkami, ako je pečenie medovníkov, výroba rôznych drobných darčekov, organizujú sa rozličné podujatia, prednášky, kultúrne akcie a klienti majú toto obdobie veľmi radi. 

S ohľadom na rôzne typy poskytovaných sociálnych služieb má vianočné obdobie aj svoje špecifiká. Napríklad naši pracovníci, ktorí navštevujú prijímateľov sociálnych služieb a vykonávajú prácu v teréne zvyknú pred Vianocami nosiť klientom súkromné darčeky, čo pre nich – ako prejav osobného záujmu a priateľstva – veľa znamená. Pri poskytovaní sociálnych služieb v domácom prostredí sa takisto snažia pripraviť Vianoce osamelým klientom, najmä seniorom.

Najviac sú pestrosťou aktivít a kreatívnych činností v predvianočnom období nadšení klienti ambulantných sociálnych služieb, ktorí prichádzajú do denných stacionárov alebo týždňových zariadení – pre nich sú Vianoce najkrajšie dni v roku, stále sa niečo deje, pripravuje sa program, spieva, recituje, pečie, tvorí… a začína to už Mikulášom. 

Ako je to v zariadeniach, kde sú klienti dlhodobo?

No možno vás to prekvapí, ale v pobytových zariadeniach sociálnych služieb, kde sú klienti celoročne, nechcú ísť na Vianoce domov. V zariadeniach sa cítia doma, majú tam svoje veci, svoj pokoj, majú zaužívaný denný harmonogram a taký ten intímny pocit, že toto je moje, tu som doma, a tu mám svoje spoločenstvo. Preto keď majú ísť na vianočné sviatky k rodine, sú z toho často rozrušení a cítia sa, akoby išli na návštevu, z ktorej sa už potom nevedia dočkať, aby sa vrátili domov. 

Jediný problém, ktorý sa vyskytuje – a citlivejšie prežíva práve počas Vianoc – je pri klientoch, ktorí sú v zariadení krátko a ešte neprešli adaptačným procesom, nie sú tam zvyknutí. Zažívajú veľký smútok za všetkým, čo opustili: za mačičkou, sliepkami, psom, za záhradou, susedmi, za pánom farárom a všeličím, čo ich obklopovalo na mieste, kde predtým žili, a na čo si za roky života zvykli. Za tým všetkým ešte veľmi intenzívne smútia a preto venujú všetci pracovníci týmto klientom zvýšenú pozornosť a starostlivosť, vedia, že sú to ich prvé Vianoce a že je to pre nich ešte veľmi ťažké. V niektorých zariadeniach majú aj psychológov, ktorí sa s nimi rozprávajú a pomáhajú im cez to prejsť.

Sú aj prípady, že klienti by chceli ísť zo zariadenia na sviatky k rodine, ale z nejakého dôvodu nemôžu? 

Áno, sú, ale vďaka Bohu, takýchto prípadov je málo. Sú to príbehy klientov, ktorým rodinní príslušníci sľúbili, že z nemocnice idú len na 2-3 týždne do zariadenia a potom ich tam nechali dlhodobo. Cítia sa podvedení, oklamaní a nie sú radi, že musia tráviť Vianoce v zariadení, pretože s tým nepočítali. Táto skupina ľudí zvláda vianočné sviatky asi najťažšie, a pracovníci sociálnych služieb to nemajú ľahké, ak im chcú pomôcť vysporiadať sa nielen so smútkom, ale aj s obrovským sklamaním a podrazom zo strany najbližších. 

Pre väčšinu klientov sú však Vianoce krásne a radostné sviatky a to aj vďaka veľkej angažovanosti a empatickosti pracovníkov, ktorí klientov vnímajú ako svoju rodinu. Bežne to na Štedrý deň robia tak, že najskôr oslávia Vianoce v zariadení a prídu domov neskôr, alebo naopak – najskôr sú doma s rodinou a potom odbehnú do zariadenia, aby boli aj spoločne s klientami. A máme veľa prípadov, keď zamestnanci prídu aj s celou svojou rodinou do zariadenia a tam spoločne s klientami, ako jedna veľká rodina, slávia Štedrý deň. Toto by sa napríklad na Západe nikdy nestalo.

Prečo nie? Ako je to v zahraničí?  

Na Západe sa veľmi striktne oddeľuje práca/profesia a súkromie, a to aj citovo. Tam sa vyslovene cez koučov a mentorov učia nenosiť si nič z práce domov. Práca ostáva v práci a v nej sa riešia pracovné veci. Toto ešte my na Slovensku nemáme zvládnuté, často prenášame veci z domáceho prostredia do práce a naopak. Sme veľmi silne empatickí, starostliví, čo má svoje plusy aj mínusy, ale napríklad na Vianoce to prináša hlavne pekné momenty, nezabudnuteľné pre klientov, ktorí cítia, že sú doma.

Aký býva v pobytových zariadeniach program počas vianočných sviatkov?

Je už zaužívané, že inštruktori sociálnej rehabilitácie robia s klientami bohatý program, rôzne vystúpenia, spievajú, tancujú, robia si výlety, ale program záleží aj od cieľovej skupiny. Ak ide o mladších klientov, ktorí sa chcú zabávať, robí sa pre nich aktívny dynamickejší program. 

Tým, že prechádzame z paternalistického (ochranárskeho) na ľudskoprávny prístup, každý klient si môže urobiť svoj program, vytvoriť vlastný priestor, takže veľmi záleží aj na tom, ako sa prijímateľ sociálnej služby rozhodne. Prihliada sa aj na to, ak chce napríklad na Štedrý deň klient večerať sám, alebo ak mu príde dcéra a chce si pripraviť večeru na izbe iba s ňou, … tak sa snažíme vyhovieť a vyriešiť tak, aby nemuseli ísť všetci hromadne na spoločný program do jedálne, ale aby sme sa prispôsobovali a vyhoveli aj zvyklostiam klientov, pokiaľ nám to, samozrejme, priestorové možnosti zariadenia umožňujú. 

A nezanedbateľnou súčasťou nielen vianočných sviatkov sú v pobytových zariadeniach celoročne aj bohoslužby. Pripravuje sa rozhlasové vysielanie do izieb, a niektoré zariadenia umožňujú aj imobilným, aby mohli prísť do kaplnky osobne aj s vozíkom či s posteľou.

Ako je to s návštevami rodinných príslušníkov počas Vianoc? 

Čo sa týka zariadení pre seniorov alebo špecializovaných zariadení, tam je vysoké percento rodinných príslušníkov, ktorí prichádzajú, udržiavajú kontakt a spolupráca s nimi je veľmi dobrá. Aj odborní pracovníci sú vedení k tomu, aby čo najviac vťahovali rodinu do diania, či bežného alebo sviatočného, lebo za najdôležitejšie sa chápe udržanie vzťahu a osobného kontaktu s rodinou. Tam, kde sú najbližší geograficky vzdialení, naučili sme sa využívať internetové média, aby sa všetci mohli na Vianoce, ale aj mimo nich vidieť a počuť. Tomu nás naučila pandémia.

Horšie je to v domovoch sociálnych služieb, ktoré predtým boli domovy sociálnych služieb pre deti a dospelých. Tam je veľká skupina klientov, ktorí do domova prišli ako deti – troj, šesť, deväťročné a s ťažkým postihnutím, mentálnym alebo fyzickým. Títo ľudia sú už dnes dospelí. Vďaka dobrej starostlivosti sa dožívajú 70 rokov aj viac (kedysi to bolo len 50-60 rokov) a mnohí už nemajú rodičov, blízku rodinu, alebo ak aj majú, (neter, synovec) kontakt s nimi je už len veľmi občasný, ak vôbec. 

V takýchto prípadoch sú rodinou samotní zamestnanci. Zaujímavá a dobrá prax je, že zariadenia podobného typu(s klientami s podobným postihnutím) vytvárajú vzájomné partnerstvá a počas roka si robia spoločné alebo recipročné podujatia, klienti sa vzájomne navštevujú a dá sa povedať, že tam, kde chýba biologická rodina, sú rodinou iní klienti zariadení, alebo zamestnanci. 

Čo by ste si želali v oblasti vašej profesie a práce do nového roka?

Bola by som rada, aby sme sa začali venovať štandardom pre ošetrovateľský a opatrovateľský proces, zasystematizovali metódy práce tak, aby sa zamestnanci cítili istejší a mali sa o čo oprieť, aby ministerstvo práce uvoľnilo oveľa viac finančných prostriedkov na platy zamestnancov, na rekonštrukciu a revitalizáciu zariadení sociálnych služieb. Potrebujeme zvýšený záujem politikov o sociálne služby. A ešte by som si priala väčšiu toleranciu od rodinných príslušníkov, aby boli našimi pomocníkmi, nielen kritikmi, aby sme spolu ťahali za jeden koniec a spolu sa starali o našich klientov.