Dušan Tóth: Čo ma naučil Štefan Roman, najbohatší Slovák minulého storočia

Začnime v roku 1968. Mali ste 30 rokov, pôsobili v Slovenskom rozhlase, keď prišli sovietske vojská a vy ste sa rozhodli odísť na Západ.

Stal som sa evanjelickým kňazom v severnej Amerike. Prišli ponuky: Chicago, Indiana, Florida, dostal som niekoľko ponúk z Austrálie, a potom z Toronta. Pripravoval som sa na Toronto. Do toho prišiel ozajstný zlom. Môj biskup mi hovorí: vieš čo, ideš sa ukázať do Toronta, tam bude aj generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov. Dostali sme pozvánku ako slovenská evanjelická cirkev, mohol by si nás tam reprezentovať. Ty si prišiel zo Slovenska len nedávno, rozumieš tomu, čo sa tam deje. Choď tam ako pozorovateľ. Tak som išiel a bol som pozorovateľ. Keď som sa dostal medzi ľudí, krúžili tam aj chlapci, ktorí prišli zo Slobodnej Európy, poznali ma ako rozhlasáka, dokonca aj z Hlasu Ameriky ma poznali. A šuchy-muchy, ani neviem ako sa to stalo, zrazu ma navrhli do funkcie.

Najskôr ste však vystúpili s prejavom a zaujali ste ich.

Samozrejme, len som ich pozdravil, nič veľké…

Nebuďte skromný.

Pravdepodobne ich to zaujalo, dobre. Zaujímavé bolo, že zrazu ma štyria páni požiadali, či by som si s nimi mohol vypiť kávu. Vôbec som nevedel, kto tí ľudia sú. Pýtali sa, či poznám nejakých spisovateľov alebo básnikov zo zahraničia. Keďže naša asistentka profesora Sýkorová nás učila prednes, bolo to na študijnom herectve, dávala nám recitovať takých poetov ako bol Dilong, Zvonický, Strmeň aj Mikuláš Šprinc. Hovorím im: poznám katolícku modernu, oni na to, či viem niečo zarecitovať. Tak som zarecitoval. A zrazu som zistil, že vedľa mňa sedí Rudolf Dilong, Gorazd Zvonický, Mikuláš Šprinc aj Karol Strmeň. Bol som šokovaný, oni sa len usmievali.

K čomu to viedlo?

Dilong hovorí, že majú vo vedení žida Eugena Löbla, majú Štefana Romana – gréckokatolíka, rímskokatolíckeho biskupa Andrewa Grutku, ktorý mal rodičov zo Spišskej Starej Vsi, že im však chýba luterán… Lenže ja som bol len pozorovateľ, nebol som členom kongresu, niekto za mňa zaplatil členské a doniesol mi legitimáciu, nič viac. Musel som zatelefonovať môjmu biskupovi, že ma navrhujú na funkciu. Nepovedal som akú, lebo som ani poriadne nevedel, čo to generálny tajomník je. Tajomník, no tak tajomník. (Smiech.) Pýtam sa ho, že čo mám robiť. Dušan, ty sa rozhodni, povedal. Každý večer sa modlím, deň zatváram modlitbou a otvorím si niekedy aj Bibliu. A tentoraz som ju otvoril na Izaiášovi, 6. kapitole, kde je Izrael rozbitý a Izaiáš je v jeruzalemskom chráme a pýta sa: „Koho pošleme?“ A Izaiáš hovorí: „Tu som, Hospodin, pošli mňa.“ No a tak som povedal: poručeno Pánu Bohu, keď ma navrhnú a zvolia, idem do toho.

Koľko bolo na Svetovom kongrese Slovákov dokopy účastníkov?

Asi 1 000, možno 1100 ľudí.

Veľké zhromaždenie.

Veľké. Zrazu ma oslovil Štefan Roman, rozhodujúca osobnosť, pred hlasovaním sa ma verejne spýtal: pán Tóth, a prečo chcete byť generálnym tajomníkom? Postavil som sa a hovorím: Pán Roman, ja skutočne netúžim po žiadnej funkcii, bol som tu ako pozorovateľ, a keď ma oslovili, tak som konzultoval s mojím biskupom a s mojím najvyšším predstaveným vo svojej modlitbe. No a Boh ma tak viedol, že som otvoril Izaiáša, 6. kapitolu, kde Izaiáš hovorí: „Tu som, Hospodine, pošli mňa.“ Tu som, ak je to vôľa Božia. Vtedy sa všetci postavili a zatlieskali. Roman ale hovorí: Neviete, do čoho idete. A ja na to: To máte stopercentnú pravdu, že neviem. A oni ma zvolili aklamačne.

Zdá sa, že s Romanom ste si rýchlo porozumeli.

Po zvolení sme si sadli k rozhovoru, hovorím mu, pán Roman, ja skutočne neviem, o čo ide. On na to: A ty si myslíš, že ja som zožral všetku múdrosť sveta? Obklop sa múdrejšími, ako si ty. Zvažuj a nechaj hovoriť svoje vnútro. A urobíš dobre. A tak aj bolo, stalo sa to mojím krédom.

Naša spoločnosť veľa o slovenskom exile nevie. V médiách sa takmer nič nepripomína, videli sme to aj tento rok, keď bolo okrúhle výročie Sidorovej smrti. Významní Slováci z exilu nie sú súčasťou našej kultúry, často nepoznáme ani ich dielo, týka sa to aj takých velikánov, ako bol svetovo významný teológ a religionista Jaroslav Pelikán, či spisovateľ Thomas Bell, vlastným menom Tomáš Belejčák, ktorý je vo svete najčítanejší slovenský spisovateľ. A veľa nehovoríme ani o Štefanovi Romanovi, hoci to bol zrejme najbohatší Slovák 20. storočia.

Roman bol génius. Chlapec z Ruskova, ako 16-ročný prišiel do Kanady. Od Pána Boha mal dar, také zvláštne videnie. Nielen pre svoje podnikanie, ale aj pre svoju lásku k rodisku. Bol veľmi hlboko veriaci katolík. Byzantský katolík, keď sa predstavoval, hovoril: Ja som neni Rusín, ja som neni grékokatolík. Ja som byzantský katolík. (Smiech.) A on ma viedol a učil. Poznal politikov, kardinálov, aj Svätého Otca.

V čom spočívalo to jeho videnie?

Bol to obyčajný chlapec, mal jeden a pol roka obchodnej akadémie v Košiciach. Šestnásťročný odišiel, mal ten zvláštny dar. Poviem vám príklad. V roku 1970 sa stretli v New Yorku rôzne slovenské organizácie, chceli založiť kongres. Roman im povedal nie. Ak chceme založiť kongres, musíme pozvať všetky slovenské organizácie. Toto bude prípravný kongres, riadny bude o rok neskôr v Toronte. A tam už bolo vyše 1 000 delegátov z rôznych častí sveta. Austrália, Južná Amerika, Spojené štáty, Kanada… celá plejáda. Nakoniec Svetový kongres Slovákov združoval 168 organizácií, inštitúcií, klubov, hoci niektorí hovoria 164, bolo ich 168. Niektoré mali pol milióna členov, ako Prvá katolícka slovenská jednota alebo Sokol, ale boli tam aj maličké organizácie s dvomi, tromi, štyrmi členmi. Spolu sme zastrešovali 1 240 000 ľudí. A to už bola sila. Komunisti z Československa nás nenávideli, blokovali, prenasledovali. Aj špicľov nastavovali.

Vráťme sa k Štefanovi Romanovi, priblížte jeho osobnosť. Ako sa vlastne stalo, že tak rozprávkovo zbohatol?

Môžete sa smiať, môžete si myslieť, že si vymýšľam ale bolo to takto. Všetko sa začalo, keď dvaja16-roční chlapci z východného Slovenska, Štefan Roman a Janko Puchký, začali pracovať vo fabrike v Oshawe, kde sa vyrábali automobily, vtedy ďaleko na severe Kanady začali predávať pozemky.

Kde na severe?

Úplne hore na severe Ontária, od Toronta to bolo asi 1 000 kilometrov na sever. Títo dvaja chlapci si tam zakreslili mapu Slovenska, že si kúpia toľko pôdy, ako má Slovensko a vytvoria tam nové Slovensko. (Smiech.) Hektár sa tam vtedy predával asi za 10 centov, ale tam nebolo nič, len močiare, lesy, nedalo sa tam žiť. No oni dvaja si tam postupne kupovali hektár za hektárom, čo ja viem, za 2, 3, 4 doláre na mesiac. Pomaličky im to rástlo a oni si to zakresľovali na mape. Trvalo to asi 7 alebo 8 rokov, keď naraz prišli za nimi geológovia a hovoria, že to od nich všetko odkúpia, za jeden dolár za hektár. Desaťnásobný zisk!

Nepredali.

Nie, chvalabohu. Štefan Roman hovorí, keď je to im hodné jedného dolára, tak je to aj nám hodné jedného dolára. Chlapci už boli trošku skúsení, Štefan už bol ženatý a jeho švagor pracoval s akciami na burze, poradili sa s ním. Nuž a zistilo sa, že sú tam náleziská uránu. Švagor im navrhol, aby začali predávať účastiny. Za 10 dolárov jedna účastina. A predali 100 000 účastín. Vďaka tomu sa mohol začal výskum. A ten ukázal, že tam v tom čase boli najväčšie ložiská uránu. Boli 50. roky, urán znamenal jadrovú bombu, začala sa hystéria. Napätie medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom rástlo, čelili tlaku, potrebovali právnika.

A opäť mali šťastie.

Áno, Romanov právnik sa totiž volal Richard Nixon, neskorší prezident Spojených štátov, ale v tomto čase to bol osobný právnik Štefana Romana.

To je len jedna z mnohých neuveriteľných vecí, ktoré dokázal Roman prepojiť a využiť.

Tak nám to priblížte.

Urán znamenal politiku, Romana kontaktovali sovieti. Sovietsky ambasádor v Kanade ho oslovil, aby urobili spolu obchodnú dohodu, chceli si ho zaviazať. Lenže z Romana – pôvodom sedliackeho chlapca, bol už vtedy skúsený diplomat. Ochotne vždy každého prijal, vždy na vysokej úrovni. Rozprávali sa, on počúval, opatrne povedal, že zvážime to a tak ďalej. To bolo jeho krédo. Sovietskemu zväzu však nikdy neustúpil.

Raz ste mi povedali, že za to naopak všeličo od nich dosiahol.

Trápil ho stav gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Naši komunisti ju zakázali, preto so sovietmi začal Roman vyjednávať o cirkevných záležitostiach. Domnievam sa, že aj to prispelo k tomu, že bola potom v 60. rokoch obnovená jej činnosť.

Zaujímavý vzťah mal neskôr aj s pápežom Jánom Pavlom II.

K tomu vám poviem jednu úžasnú prírodu. Bolo to v roku 1980, boli sme v Ríme a pripravovali sme generálne zhromaždenie. A zrazu mi Štefan Roman hovorí: Dušan, išiel by si zajtra s nami na omšu? Ráno k svätému otcovi. Čo tam ja budem robiť, hovorím, však  som luterán. On na to: To je česť! Hovorím mu, samozrejme, Štefan, ja viem, aká je to česť vôbec len byť v blízkosti Svätého Otca. Samozrejme, že som rád (smiech). Ale o trištvrte na šesť ráno tam musíme už byť, lebo o šiestej sa začína omša. Dobre, dobre, hovorím.

Reverend Dušan Tóth. Foto: Matúš Zajac.

Všetko prebehlo ako malo, po omši nás Svätý Otec zavolal na raňajky. Sedem nás bolo. Štefan Roman, Michal Rusnák, Romanova sekretárka, Jozef Kirschbaum, Felix Litva, ja a ešte niekto, na koho si neviem spomenúť. Rozprávali sme sa a zrazu Štefan hovorí: Vaša svätosť, vieme, že pôjdete do Kanady v roku 1984, posvätili by ste nám gréckokatolícku Katedrálu Premenenia Pána v Unionville? Len sme tak na seba všetci vyjavene pozreli, Mišo Rusnák, Litva, všetci sa na neho: že aká katedrála? Veď v Unionville nič nie je. (Smiech.) Ale pred pápežom nikto nepovedal pol slova, len sme sa všetci múdro tvárili. Vyjdeme von a Kirschbaum vykríkne: Štefan, čo si sa zbláznil? Ty vieš, že katedrály sa budovali storočia? On mu na to, Jožko, ty nič nevieš. Keď je v byzantskom obrade posvätený oltár a oltárne rúcho, tak je posvätená celá katedrála. Mišo Rusnák prikývol, že teda on to vie. Či tomu veríte tomu alebo neveríte, v roku 1984 prišiel Svätý Otec posvätiť Katedrálu Premenenia Pána.

Cítime z toho osobnosť a veľkorysosť Štefana Romana, ale ak sa nemýlim, teraz je ten chrám trošku taká boľavá kapitola, dnes je, pokiaľ viem, zavretá.

Nie, to nie, ona nie je zavretá, len tam nie sú gréckokatolícke omše. Pôsobia tam východní katolíci zo severnej Afriky, Egypta a tak. Ale je to trochu ošemetná téma…

Trochu sa toho dotknime, patrí to k príbehu.

Môžem povedať len toľko, boli tam spory. Bola tam základina, z ktorej sa katedrála financovala, Roman foundation. Potom bola vytvorená špeciálna základina pre katedrálu, tá bola riadená laikmi a biskupom Rusnákom. Keď pán Roman a potom neskôr aj pán biskup Rusnák zomreli, tak to zastrešovala Helen, Romanova dcéra. Mala kontakt so Svätou stolicou, s kardinálom Tomkom, a ona si niektoré veci vyhradila. Potom však prišiel nový biskup, no a ten chcel, aby to všetko prešlo na cirkev a on to – ako jej zástupca – bude riadiť. A to pani Helen Romanová nechcela dovoliť. Tak prišlo k určitému rozkolu, biskup sa vzdal a odišiel. Čiže dnes Provincia svätého Cyrila a Metoda v Kanade nemá vedenie, presťahovala sa do maličkého kostolíka v Toronte. Pravdupovediac, ani neviem, či to ešte existuje alebo už nie, lebo aj tam sa to už pomaličky rozchádza. Dávno som s nimi už nemal kontakt, všetko sa vymenilo.

Postaviť slovenskú katedrálu a nechať si ju posvätiť pápežom, to bola obrovská vec. Po 40 rokoch sa ale zdá, že tento symbol vypovedá aj o niečom inom. Je to reprezentatívny obraz Slovákov v Kanade a severnej Amerike?

Boli pokusy niečo s tým urobiť, lenže tá katedrála nebola nikdy úplne dokončená, boli s tým spojené obrovské náklady. Napríklad len mozaika na čelnej stene, to dielo má vyše milióna malých sklíčok. Talianska spoločnosť dodala mozaiky, je na nej Kristus Vševládca, oplatí sa prísť pozrieť. Je to skvost. Helen chcela, že to cirkvi odovzdá, až keď to bude dokončené. No to ešte bude dlho, dlho trvať…

Teraz sa na tom niečo robí, alebo je to odložené a práce sú zastavené?

S odstupom času musím povedať, že sa tam stále niečo deje, ale to aj chátra. Od roku 1984 sa tam napríklad neinvestovalo do schodov, ani do okolia a to vidieť. V katedrále sa robia zmeny, ale v okolí to chátra. Vybudovalo sa tam  však okolo toho jedno mesto, presne to mal na mysli aj Štefan, okolo katedrály vybudovať mesto a teraz to tam už je. To je krásne.

A kto tam žije?

Kanaďania, ľudia rôzneho pôvodu.

Aj Slováci?

Neviem, či tam vôbec nejaký Slovák žije, možno dve-tri rodiny, Dvorskí blízko bývali, ale ktovie.

Reverend Dušan Tóth. Foto: Matúš Zajac.

Štefan Roman zomrel v roku 1988, má z jeho rodiny ešte niekto vzťah k Slovensku? Čo je s nimi teraz?

Anička má vzťah. Ale najskôr pár slov k rodine. Romanova manželka bola evanjelička Betka Gardoňová, málokto vie, že mali dve svadby, jednu v luteránskom a jednu v gréckoatolíckom kostole, Betka potom, samozrejme, prestúpila. Spolu mali sedem detí, dve už zomreli, Angine a Paľko. Anička a David sú najmladší. Anička bola aj na Slovensku. Pôvodne chcela byť rehoľníčka, ale potom sa vydala, nemajú, žiaľ, deti, ale žije vo veľmi peknom manželstve, s ňou sa často stretávam. Štefan mladší je úspešný podnikateľ, dosiahol to najďalej. Nedosiahol ešte úroveň svojho otca, ale je veľmi vplyvný v biznise s nerastným bohatstvom, zvlášť v Južnej Amerike. Aj na Slovensku bol prítomný, ale už z toho vycúval a nemá tu nič. David je najmladší, ten sa neangažuje vôbec, ani Peťko, ten žije v Calgary.

Vedia Romanove deti po slovensky?

Štefan trošku, Helen tiež trošku, Anička najlepšie.

Čo zostalo z pôvodného zdroja bohatstva, z uránových baní?

Denison Mines Limited funguje, ale už je to úplne iná spoločnosť, má nové vedenie, obchodujú, myslím, s Japonskom. Viac vám povedať neviem.

Zapojil sa niekto z rodiny Štefana Romana do verejného života v Kanade?

To nie. Štefan, ten najšikovnejší z nich, sa venuje obchodu. Otec bol naňho prísny, vyrastal pod jeho vedením, aj sa realizoval. Helen študovala právo v Paríži, keď jej otec náhle zomrel, viedla kanceláriu.

Ako vlastne zomrel pán Roman?

Zomrel v marci 1988, bol mladý, mal len 67. Dostal infarkt, na Zelený štvrtok sme boli na jeho kare. Dodnes mi je ľúto, že sa nedožil slobody na Slovensku…

Čo bolo potom s vami?

Žil som v Kanade, ale prišiel rok 1989 a Nežná revolúcia. Vtedy som prišiel na Slovensko, zhodou okolností Demokratická strana a pán Holčík vstúpili do politiky, bolo to ešte pred voľbami, keď boli kooptovaní a ponúkli mi ministra kultúry. Ja som ich nechcel odmietnuť, bola v tom dôvera, začal som uvažovať, povedal som im, že sa poradím so ženou a s deťmi. Ale medzičasom sa to objavilo v novinách tu na Slovensku, no a samozrejme že to sa dostalo aj do Kanady, kde som žil. Spätne som zistil, prečo a ako sa to odstalo do médií. Predseda mojej cirkvi na mňa počas komunizmu špicľoval. Odkiaľ to vedel, neviem, ale povzbudzoval ma, že nech idem – a oni môžu dostať mladého farára zo Slovenska.

Počkajte, donášal na vás človek, ktorý bol s vami v Kanade?

Doktor Jozef Zelina. Preveril som si to v ÚPN.

Reverend Dušan Tóth. Foto: Matúš Zajac.

Ministrom ste sa nestali, to vieme, ale čo sa udialo medzitým?

Povedal som mu, že som videl jeho zložku, on sa toho zľakol. Konal sa konvent, asi sto ľudí, 33 z nich hlasovalo, že ma pozbavia úradu, jeden sa zdržal hlasovania, ostatní boli za mňa, čiže dve tretiny za mňa. Ale ja som všetkým povedal, že nemôžem byť v rozdvojenom dome kňazom.

Kam ste odišli?
Vtedy som nechápal, čo sa stalo. Bol som na ulici, dokonca som nemohol požiadať ani o podporu v nezamestnanosti, pretože ja som sa vzdal úradu, nikto ma nevyhodil. Bol rok 1990, na Slovensku konečne prišla sloboda, ja som bol v exile a bez práce.

Čo sa stalo?
Manželka sa ma pýtala: „A čo si robil najradšej v kňazskej činnosti?“ Hovorím, že navštevoval ľudí a počúval ich problémom, čo znamenalo, že som ich vlastne nechal hovoriť o ich problémoch. Najdôležitejšie bolo, že som ich mohol povzbudiť, keď ma potrebovali. No a manželka našla pre mňa postgraduálny doktorát, orientovaný na starostlivosť o chorých a zomierajúcich. Tak som skončil na univerzite. A potom sa začali diať veci…

Koľko ste mali rokov?

Vtedy 53. Rok a pol mi to trvalo, kým som školu skončil. Moja cirkev vtedy hľadala možnosti spolupráce s postkomunistickými krajinami. Prišiel návrh, aby sme rozbehli misiu. Začal som vysielanie v Moskve, volalo sa to „Prinášame Krista národom“. Potom sme pokračovali v Kazachstane, na Ukrajine, v Bielorusku, Číne, Taiwane, Hongkongu, teda v Číne ako takej. To som robil 19 rokov, zase som vysielal cez Slobodnú Európu meditácie. Keď sa otvoril svet, bol som úplne v kúte, zdevastovaný, a zrazu Pán Boh otvoril dvere do takej budúcnosti, že som pracoval ako asistent biskupa Missourskej synody a dostal plat 3 200 amerických dolárov. Takže viete… (spokojný smiech.)

A predtým ste ešte odmietli ponuku na vstup do politiky, čo ste im vlastne povedali?

Musel som si položiť otázku, kde je môj domov. Slovensko mi je nadovšetko drahé, ale desaťročia som už žil inde.

Keď poviete Slovensko, keď to vyslovíte, znie to mäkko – ako z piesne.

(Smiech.) Viete, to je poklad, ktorý som dostal od Pána Boha, ja Slovákom zostanem až do smrti. Aj keď som vďačný Kanade aj Spojeným štátom, že ma prijali. Ale, musel som si položiť otázku: dobre, môj srdečný domov je na Slovensku, ale kde je môj ozajstný domov? Tam, kde sú moje deti a vnúčatá. A moje deti už boli už v novom svete. Syn je lekár, dcéra pracuje vo filmovej industrii, pôsobí ako scénická výtvarníčka, oni už majú svoj život tu, korene tam. Čiže ísť do politiky by znamenalo, že ja by som sa bol od rodiny oddelil. Potom som si položil s manželkou otázku: dobre, budem ministrom, ale koľko to bude trvať? Mesiac? Pol roka, rok, dva, tri? A čo potom? No a keď som pánu Holčíkovi, vtedajšiemu predsedovi Demokratickej strany povedal, že mu ďakujem za ponuku, že je to od neho veľmi veľkorysé, ale rozhodol som sa zostať v Kanade. On mi hovorí: a koho? Máš niekoho? Áno, hovorím mu, Ladislava Chudíka, to bol môj profesor, toho som miloval a mali sme veľmi dobrý vzťah a je to jeden vynikajúci človek. A Lacko sa stal ministrom.

Vráťme sa ešte ku Kanade a tomu, čo sa s ňou deje teraz. Kanadský štát Quebec, ale aj severná Amerika širšie, boli za komunizmu oporou slobody a kresťanstva. Quebec bol veľmi katolícky, kedysi odtiaľ prichádzalo do sveta mimoriadne veľa misionárov, ale veľmi rýchlo sa to vytratilo. Prečo? Čo sa tam stalo? Dnes je Amerika s kresťanstvom v už otvorenom napätí, prichádzajú odtiaľ najsilnejšie ideológie, ktoré idú proti kresťanstvu a tradičnému usporiadaniu spoločnosti. Viete povedať, čo sa stalo?

Toto je veľmi zaujímavá otázka, na ktorú neviem meritórne odpovedať. Môžem hovoriť a porovnávať to, čo sa deje s mojou komunitou, ako to ja cítim. Problém vidím v tom, ako sa narába s duchovným bohatstvom cirkvi. Teraz je jedno, či je to evanjelická alebo katolícka alebo byzantská alebo iná cirkev, je jedno, či hovoríme o biskupoch, kardináloch, kňazoch alebo pastoroch, to, čo vidíme, je, akoby sa „posvetštili“ a asimilovali. Neprinášajú duchovné bohatstvo. Často sú to len také meditácie, ktoré sú o ničom. Keď ľudia predtým prišli do kostola, tak boli niečím naplnení, bolo cítiť Ducha a oni odchádzali povznesení. Teraz ako keby išli z kostola ubití. V tom vidím problém.

Na Slovensku to tiež poznáme, kresťanstvo akoby prestávalo byť inšpirujúce, akoby jeho hodnoty opäť vyzerali nemoderne. Zachraňuje nás, že tu stále prežíva ľudová zbožnosť. Videli sme to aj po covide, mnohí mali obavy, všeličo sa zhoršilo, ale kostoly sa postupne opäť naplnili. Asi nás je menej ako pred covidom, ale viac ako sme sa obávali.

Je to aj tu, poznám to. Niektoré cirkevné zbory sú živé a je jedno, či sú to katolícke alebo evanjelické, sú živé tam, kde kňaz skutočne tvorí a je s ľuďmi. Vtedy je to živý zbor. A sú také, ktoré sú veľmi vlažné. Na Slovensku však vidím viac takých zapálených duchovných vodcov ako v Kanade. Tam u nás sa to nejako vytratilo, asimilovalo sa to s každodenným životom. Ale ak nechcem špekulovať, skutočne neviem meritórne odpovedať, že prečo.

Reverend Dušan Tóth. Foto: Matúš Zajac.

Som otcom troch detí a sám si kladiem otázku, čo musím spraviť, aby si moje deti zachovali vieru.

Presne to je ono. Vy viete, že keď ich nevediete a neukážete im príklad, tak sa vám veľmi rýchlo stratia.

Človek zároveň cíti, že o tom nedokáže rozhodnúť, že to ovplyvňujú aj silné trendy. Takou boľavou a citlivou otázkou – a je o tom množstvo sociologických štúdií – téma sexuálnej etiky a ideológie, ktorá je sexom presýtená, odvodzuje od neho všetko, nazvime ju dúhovou ideológiou. Severná Amerika, a pre Kanadu to platí zvlášť, je zdrojom tejto ideológie. Istý čas sa mohlo zdať, že dúhovej ideológii ide o slobodu a emancipáciu jednotlivca, čo je v individualistickej spoločnosti prirodzené. Ale dnes už je každému zrejmé, že to tak nie je. Táto ideológia – ako každá ideológia – má v sebe útlak, neznesie iný pohľad, núti na zmenu myslenia, potláča a ničí to, čo bolo pred ňou. Konflikt s kresťanstvom je jej úplne vlastný.

Ja v tom vidím pokračovanie tej vlažnosti, o ktorej som hovoril pred chvíľou. Že cirkev chce byť aj vo svete, aj v kostole, chce vyhovieť tým, aj tamtým, a tak sa rozmieňa na drobné. Potom nie je taká cieľavedomá, ako to bolo kedysi. Posolstvo evanjelia je prinášať lásku, žiť lásku a vštepiť nádej večného života. A my sa teraz snažíme so všetkými dobre vychádzať. To sa predsa nedá. Sú určité pravidlá. Je tu Desatoro Božích prikázaní, sú určité normy, za ktoré nemôžeme ísť. A teraz ich vysvetľujeme všelijakým spôsobom, špekulujeme, meditujeme, ale neukazujeme skutočnú cestu.

Tento rok ste vydali svoje pamäti, to znamená, že ste sa rozhodli pozrieť na svoj život odzadu, čo vtedy človek zistí?

Že najdôležitejšie je niečo zanechať svojim deťom a potomkom, preukázať, že sme nežili nadarmo, že sme čosi vytvorili. Každý jeden človek má svoj bohatý život, každý môže o tom hovoriť. Samozrejme, sú vrcholy a sú pády, to je prirodzené. Ale ten najväčší dar, ktorý dostávame od Boha, to je život, preto treba vydať svedectvo, že sme nežili nadarmo. Ale potom príde problém: zrazu vás zamestná myšlienka: kto som ja? Potom sa začne objavovať charakteristika vášho života, hľadáte, kto ste a kým ste.

Čo ste o sebe zistili?

Som dieťa Božie, pobozkaný Bohom, nositeľom lásky, ktorú som dostal do kolísky. Túto lásku a srdečnosť, túto vďačnosť rozdávam svojim spolupútnikom na ceste života. Je to moje životné krédo.

Objavili ste o sebe aj niečo nové?

To je dobrá otázka. Áno, sám som bol prekvapený. Zrazu som videl svoj život v úplne inej perspektíve: všetko, čo sa dialo v mojom živote, bolo veľmi potrebné, aby som mohol ísť ďalej.

Myšlienku na pamäti mi vnukol môj syn, aby ma uchránil počas covidu od toho, že aby moje túlavé topánky ostali za dverami (smiech.) Pamäti. Tak som si kúpil blok, zastrúhal tri-štyri ceruzky, a začal. Napísal som „Pamäti Dušana Tótha“. (Smiech.) To sa mi nepáčilo. Napísal som „Cesta“. A teraz… akosi zrazu som mal prázdnu hlavu. Nič som si nepamätal. (Smiech.)

Kniha však vznikla, takže ste si nejako poradili.

Vďaka mojej manželke. Viete, ona ma opustila, tak som každý deň chodil za ňou na cintorín, ona bola takou mojou chrbtovou kosťou. Pravidelne som chodil sa s ňou pozhovárať, bola taký motivátor môjho života, 56 rokov sme spolu boli. Vďaka nej som si začal rozpamätávať a spomínať, tak som začal písať.

Mnohí z nás strácajú nádej, veci sa zhoršujú, jeden rok je tragédiou covid, v druhom je to vojna, potom dve vojny, veľa vecí sa rozpadá, svet sa rýchlo mení. Keď však raz za čas stretnem vás, vždy z vás ide energia a nádej. Kde na to chodíte?

Po prvé, môj Boh, ktorému sa každý deň prihováram a ďakujem za seba a za svoje zdravie. A ďakujem za svoju rodinu a myslím na svojich najbližších priateľov. Každý večer sa modlím nielen za svoju rodinu, za svoju cirkev, za svojich priateľov, ale aj za Slovensko. Tak ako ma tu počujete, tak ako ma vidíte. Ja verím, že Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý, že Boh zvíťazí a ukáže cestu. Len budeme musieť byť mnoho razy trpezliví. (Smiech.) V jeho čase sa všetko stane, nie ani vo vašom, ani v mojom.