Dušan Tóth: Čo ma naučil Štefan Roman, najbohatší Slovák minulého storočia

Reverend Dušan Tóth (ročník 1938) zažil v svojom živote veci, ktoré sa zväčša do jedného života ani nedajú zmestiť. V roku 1968, keď prišli vojská Varšavskej zmluvy a on pracoval v Slovenskom rozhlase, ušiel na Západ, pôsobil v Kanade. Tam začal pracovať pre zrejme najbohatšieho Slováka v 20. storočí, Štefana Romana. Keď prišiel rok 1989, začínal, paradoxne, od nuly. Rozhovor vedie Jaroslav Daniška.

Začnime v roku 1968. Mali ste 30 rokov, pôsobili v Slovenskom rozhlase, keď prišli sovietske vojská a vy ste sa rozhodli odísť na Západ.

Stal som sa evanjelickým kňazom v severnej Amerike. Prišli ponuky: Chicago, Indiana, Florida, dostal som niekoľko ponúk z Austrálie, a potom z Toronta. Pripravoval som sa na Toronto. Do toho prišiel ozajstný zlom. Môj biskup mi hovorí: vieš čo, ideš sa ukázať do Toronta, tam bude aj generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov. Dostali sme pozvánku ako slovenská evanjelická cirkev, mohol by si nás tam reprezentovať. Ty si prišiel zo Slovenska len nedávno, rozumieš tomu, čo sa tam deje. Choď tam ako pozorovateľ. Tak som išiel a bol som pozorovateľ. Keď som sa dostal medzi ľudí, krúžili tam aj chlapci, ktorí prišli zo Slobodnej Európy, poznali ma ako rozhlasáka, dokonca aj z Hlasu Ameriky ma poznali. A šuchy-muchy, ani neviem ako sa to stalo, zrazu ma navrhli do funkcie.

Najskôr ste však vystúpili s prejavom a zaujali ste ich.

Samozrejme, len som ich pozdravil, nič veľké…

Nebuďte skromný.
Pravdepodobne ich to zaujalo, dobre. Zaujímavé bolo, že zrazu ma štyria páni požiadali, či by som si s nimi mohol vypiť kávu. Vôbec som nevedel, kto tí ľudia sú. Pýtali sa, či poznám nejakých spisovateľov alebo básnikov zo zahraničia. Keďže naša asistentka profesora Sýkorová nás učila prednes, bolo to na študijnom herectve, dávala nám recitovať takých poetov ako bol Dilong, Zvonický, Strmeň aj Mikuláš Šprinc. Hovorím im: poznám katolícku modernu, oni na to, či viem niečo zarecitovať. Tak som zarecitoval. A zrazu som zistil, že vedľa mňa sedí Rudolf Dilong, Gorazd Zvonický, Mikuláš Šprinc aj Karol Strmeň. Bol som šokovaný, oni sa len usmievali.

K čomu to viedlo?
Dilong hovorí, že majú vo vedení žida Eugena Löbla, majú Štefana Romana – gréckokatolíka, rímskokatolíckeho biskupa Andrewa Grutku, ktorý mal rodičov zo Spišskej Starej Vsi, že im však chýba luterán… Lenže ja som bol len pozorovateľ, nebol som členom kongresu, niekto za mňa zaplatil členské a doniesol mi legitimáciu, nič viac. Musel som zatelefonovať môjmu biskupovi, že ma navrhujú na funkciu. Nepovedal som akú, lebo som ani poriadne nevedel, čo to generálny tajomník je. Tajomník, no tak tajomník. (Smiech.) Pýtam sa ho, že čo mám robiť. Dušan, ty sa rozhodni, povedal. Každý večer sa modlím, deň zatváram modlitbou a otvorím si niekedy aj Bibliu. A tentoraz som ju otvoril na Izaiášovi, 6. kapitole, kde je Izrael rozbitý a Izaiáš je v jeruzalemskom chráme a pýta sa: „Koho pošleme?“ A Izaiáš hovorí: „Tu som, Hospodin, pošli mňa.“ No a tak som povedal: poručeno Pánu Bohu, keď ma navrhnú a zvolia, idem do toho.

Koľko bolo na Svetovom kongrese Slovákov dokopy účastníkov?

Asi 1 000, možno 1100 ľudí.

Veľké zhromaždenie.
Veľké. Zrazu ma oslovil Štefan Roman, rozhodujúca osobnosť, pred hlasovaním sa ma verejne spýtal: pán Tóth, a prečo chcete byť generálnym tajomníkom? Postavil som sa a hovorím: Pán Roman, ja skutočne netúžim po žiadnej funkcii, bol som tu ako pozorovateľ, a keď ma oslovili, tak som konzultoval s mojím biskupom a s mojím najvyšším predstaveným vo svojej modlitbe. No a Boh ma tak viedol, že som otvoril Izaiáša, 6. kapitolu, kde Izaiáš hovorí: „Tu som, Hospodine, pošli mňa.“ Tu som, ak je to vôľa Božia. Vtedy sa všetci postavili a zatlieskali. Roman ale hovorí: Neviete, do čoho idete. A ja na to: To máte stopercentnú pravdu, že neviem. A oni ma zvolili aklamačne.

Zdá sa, že s Romanom ste si rýchlo porozumeli.

Po zvolení sme si sadli k rozhovoru, hovorím mu, pán Roman, ja skutočne neviem, o čo ide. On na to: A ty si myslíš, že ja som zožral všetku múdrosť sveta? Obklop sa múdrejšími, ako si ty. Zvažuj a nechaj hovoriť svoje vnútro. A urobíš dobre. A tak aj bolo, stalo sa to mojím krédom.

Naša spoločnosť veľa o slovenskom exile nevie. V médiách sa takmer nič nepripomína, videli sme to aj tento rok, keď bolo okrúhle výročie Sidorovej smrti. Významní Slováci z exilu nie sú súčasťou našej kultúry, často nepoznáme ani ich dielo, týka sa to aj takých velikánov, ako bol svetovo významný teológ a religionista Jaroslav Pelikán, či spisovateľ Thomas Bell, vlastným menom Tomáš Belejčák, ktorý je vo svete najčítanejší slovenský spisovateľ. A veľa nehovoríme ani o Štefanovi Romanovi, hoci to bol zrejme najbohatší Slovák 20. storočia.

Roman bol génius. Chlapec z Ruskova, ako 16-ročný prišiel do Kanady. Od Pána Boha mal dar, také zvláštne videnie. Nielen pre svoje podnikanie, ale aj pre svoju lásku k rodisku. Bol veľmi hlboko veriaci katolík. Byzantský katolík, keď sa predstavoval, hovoril: Ja som neni Rusín, ja som neni grékokatolík. Ja som byzantský katolík. (Smiech.) A on ma viedol a učil. Poznal politikov, kardinálov, aj Svätého Otca.

V čom spočívalo to jeho videnie?

Bol to obyčajný chlapec, mal jeden a pol roka obchodnej akadémie v Košiciach. Šestnásťročný odišiel, mal ten zvláštny dar. Poviem vám príklad. V roku 1970 sa stretli v New Yorku rôzne slovenské organizácie, chceli založiť kongres. Roman im povedal nie. Ak chceme založiť kongres, musíme pozvať všetky slovenské organizácie. Toto bude prípravný kongres, riadny bude o rok neskôr v Toronte. A tam už bolo vyše 1 000 delegátov z rôznych častí sveta. Austrália, Južná Amerika, Spojené štáty, Kanada… celá plejáda. Nakoniec Svetový kongres Slovákov združoval 168 organizácií, inštitúcií, klubov, hoci niektorí hovoria 164, bolo ich 168. Niektoré mali pol milióna členov, ako Prvá katolícka slovenská jednota alebo Sokol, ale boli tam aj maličké organizácie s dvomi, tromi, štyrmi členmi. Spolu sme zastrešovali 1 240 000 ľudí. A to už bola sila. Komunisti z Československa nás nenávideli, blokovali, prenasledovali. Aj špicľov nastavovali.

Vráťme sa k Štefanovi Romanovi, priblížte jeho osobnosť. Ako sa vlastne stalo, že tak rozprávkovo zbohatol?

Môžete sa smiať, môžete si myslieť, že si vymýšľam ale bolo to takto. Všetko sa začalo, keď dvaja16-roční chlapci z východného Slovenska, Štefan Roman a Janko Puchký, začali pracovať vo fabrike v Oshawe, kde sa vyrábali automobily, vtedy ďaleko na severe Kanady začali predávať pozemky.

Kde na severe?

Úplne hore na severe Ontária, od Toronta to bolo asi 1 000 kilometrov na sever. Títo dvaja chlapci si tam zakreslili mapu Slovenska, že si kúpia toľko pôdy, ako má Slovensko a vytvoria tam nové Slovensko. (Smiech.) Hektár sa tam vtedy predával asi za 10 centov, ale tam nebolo nič, len močiare, lesy, nedalo sa tam žiť. No oni dvaja si tam postupne kupovali hektár za hektárom, čo ja viem, za 2, 3, 4 doláre na mesiac. Pomaličky im to rástlo a oni si to zakresľovali na mape. Trvalo to asi 7 alebo 8 rokov, keď naraz prišli za nimi geológovia a hovoria, že to od nich všetko odkúpia, za jeden dolár za hektár. Desaťnásobný zisk!

Nepredali.
Nie, chvalabohu. Štefan Roman hovorí, keď je to im hodné jedného dolára, tak je to aj nám hodné jedného dolára. Chlapci už boli trošku skúsení, Štefan už bol ženatý a jeho švagor pracoval s akciami na burze, poradili sa s ním. Nuž a zistilo sa, že sú tam náleziská uránu. Švagor im navrhol, aby začali predávať účastiny. Za 10 dolárov jedna účastina. A predali 100 000 účastín. Vďaka tomu sa mohol začal výskum. A ten ukázal, že tam v tom čase boli najväčšie ložiská uránu. Boli 50. roky, urán znamenal jadrovú bombu, začala sa hystéria. Napätie medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom rástlo, čelili tlaku, potrebovali právnika.

A opäť mali šťastie.

Áno, Romanov právnik sa totiž volal Richard Nixon, neskorší prezident Spojených štátov, ale v tomto čase to bol osobný právnik Štefana Romana.