Provinciál vincentínov o blahoslavenom bratovi Havlíkovi: Janko sa na svojich mučiteľov neponosoval ani na pokraji psychického kolapsu
V týchto dňoch je to presne 58 rokov, čo Ján Havlík 27. decembra 1965 zomrel na ulici. Štandard prináša rozhovor o blahorečení vincentína Jána Havlíka s provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul pátrom Tomášom Brezánim.
Cirkev na Slovensku a zvlášť rehoľa vincentínov dostala krátko pre Vianocami vzácny dar v podobe pápežovho schválenia takzvaného dekrétu o mučeníctve vášho spolubrata Jána Havlíka. Dekrét hovorí o tom, že zomrel in odium fidei, teda bol zabitý z nenávisti k viere. Čo tento pojem znamená?
Proces blahorečenia sa môže uberať iba dvoma smermi: buď ide po línii hrdinského stupňa čností, alebo po línii mučeníctva. V prípade Jána Havlíka sa proces uberal po línii dokazovania materiálneho a formálneho mučeníctva, teda že Ján Havlík bol zadržaný, odsúdený a väznený z nenávisti voči katolíckej viere, čiže in odium fidei, bol mučený z toho istého motívu a nakoniec na následky neľudského zaobchádzania aj zomrel.
Pre širšie komunity je meno tohto hrdinu, ktorý by mal byť aj pre sekulárny svet súčasťou disentu v boji proti totalite, neznáme. Prekvapilo aj katolíkov, ktorí nepoznali jeho príbeh. Ako sa však jeho meno vníma vo vašej reholi?
O Jankovi Havlíkovi, rodákovi z Vlčkovian, seminaristovi misijnej spoločnosti, o ktorom Anton Srholec píše v knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov a o ktorom jeho rodný brat Anton vydal svedectvo v knihe Lásku nemožno umlčať, sme počuli aj zo svedectiev našich starších spolubratov, zvlášť pátra Štefana Krištína. Po revolúcii a po otvorení archívov nám dali za pravdu aj spisy vyšetrovateľov, sudcov a lekárov, že medzi nami žil dvojnásobný mučeník pre vieru. No a postupne sa jeho úcta medzi nami šírila, začala sa diecézna fáza procesu, vydávali sa knihy, organizovali akcie. Myslím, že už teraz je Janko známy medzi mnohými spolubratmi aj za hranicami Slovenska.
Predstavme si najprv v krátkosti jeho príbeh...
Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch neďaleko Skalice, ako najstarší zo štyroch detí. Rodina bola veľmi chudobná. Jeho rodičia boli veriaci ľudia, ovplyvnila ho aj jeho teta Angela, ktorá bola sestrou vincentkou. Janko bol mladý, športovo založený človek, ktorý už od malička chodil osem kilometrov pešo do školy v Holíči.
V roku 1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Pri povstaní v auguste 1944 žiakov najprv premiestnili do Trnavy, potom odišli domov. Po skončení vojny sa Janko vrátil do Banskej Bystrice, aby štúdium dokončil. V máji 1949 zložil maturitu.
O rok neskôr, v máji 1950, Havlíka spolu s ostatnými novicmi násilne odviezli z apoštolskej školy do „preškoľovacieho ústavu“ v obci Kostolná pri Trenčíne. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach, kde musel zostať do augusta 1950. Našiel si potom podnájom v Nitre a popri zamestnaní pokračoval v štúdiu teológie.
Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlíka a jeho spolubývajúceho zatkli. Vo vyšetrovacej väzbe, kde ho podrobili mučeniu, zostal 15 mesiacov. Vo februári 1953 ho v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdili za vlastizradu na 10 rokov väzenia. Previezli ho do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach.
Na konci leta 1958 ho obžalovali druhýkrát, pre misijnú službu spoluväzňom. Čakala ho vyšetrovacia väzba v Ruzyni, kde ho podrobili ťažkej psychickej tyranii, takzvanému „mučeniu v bielych rukavičkách“. Pri súdnom procese mu trest navýšili o ďalší rok. Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že ho museli previezť do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch ho premiestnili do väzenskej nemocnice v Ilave.
V októbri 1962 ho síce prepustili na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i psychické stresy. Zomrel na Vianoce v roku 1965 vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania.
Počas štúdií v Banskej Bystrici, keď ho odvliekli do spomínaného „preškolovacieho ústavu“, sa začalo prenasledovanie. Ako a kto ich tam „prevychovával“?
Komunistická moc v roku 1948 sa tvárila, že chce viesť s cirkvami na Slovensku dialóg, ale v skrytosti už pripravovala plány, ako odstaviť cirkvi a hlavne katolícku od možnosti vplývať na vzdelanie a na mládež. Katolícka cirkev sa ako jediná odmietla podriadiť, vyhlásila, že je nezávislá od akejkoľvek svetskej moci, a preto sa už v roku 1949 dostala do otvoreného konfliktu s oficiálnou štátnou mocou.
V období rokov 1948 až 1989 bol nepriateľ jasný, viditeľný a jeho vplyv bol badateľný. Akcia K ako kláštory mala za cieľ ukončiť formáciu v reholiach, oddeliť starých rehoľníkov od mladých. Preto týchto rehoľných študentov sústredili v Nosiciach a v Kostolnej na prevýchovu a presviedčanie, aby sa prihlásili do seminára v Bratislave, ktorý už bol pod dohľadom komunistickej štátnej moci. Chceli tým dosiahnuť čo najväčší odchod do civilného života a stratu rehoľného povolania.
V roku 1950 ho zatkli, mal vtedy len 22 rokov. Býval a pracoval v tom čase v Nitre, kde aj študoval teológiu. Ako k tomu došlo?
Ján Havlík a spolubrat novic Vojtech Krištín sa rozhodli, že nebudú strácať čas a že kým sa pomery v štáte znormalizujú, budú študovať teológiu popri zamestnaní. Dcéry kresťanskej lásky im pomohli zohnať privát v Nitre, u pani Kataríny Valášekovej. O formáciu sa starali spolubratia. To neuniklo pozornosti Štátnej bezpečnosti, ktorá prišla 29. októbra 1951 na nečakanú domovú prehliadku, na základe ktorej študentov aj kňaza Krištína zadržali.
Vtedy prebehol aj spomínaný známy proces so Štefanom Krištínom pre vlastizradu, keď bol odhalený neoficiálny rehoľný byt, v ktorom všetkých pozatýkali. Obžalovaných bolo spolu 17 ľudí, vrátane šiestich novicov, ale aj brata Jána Chrizostoma kardinála Korca. Aké konzekvencie z toho vyplynuli pre Jána Havlíka? Spomínali ste desaťročný trest, ale pôvodne to mohlo byť ešte horšie...
Najprv obvinenie hovorilo o nelegálnom pobyte študentov, lebo to vraj nenahlásili príslušným orgánom. Na možnosť napariť obvineným drakonické tresty vytiahli iný ťažký kaliber – špionáž politického a hospodárskeho charakteru pre Vatikán. Najbližšie mesiace strávil Ján Havlík a ďalší obvinení vo vyšetrovacej väzbe v Krajskej väznici v Nitre.
Fyzické a psychické násilie bolo v 50. rokoch bežné na vynútenie doznania k čomukoľvek. Vyšetrovacia väzba trvala do momentu, keď vyšetrovateľ Štátnej bezpečnosti obžaloval 10. marca 1952 spolu 17 ľudí z velezrady a iných trestných činov. Z vyšetrovacej väzby v Nitre Jána Havlíka previezli do súdnej väzby v Justičnom paláci v Bratislave a potom späť do Nitry, kde 5. februára 1953 vyniesol súd rozsudok: 14 rokov odňatia slobody, peňažný trest 10 000 Kčs v prospech štátu a stratu čestných občianskych práv na dobu desať rokov. Trest mu bol na základe odvolania napokon znížený na desať rokov.
Kde si odpykával trest?
Po vynesení rozsudku ho poslali do väzenských pracovných táborov v oblasti Jáchymova v Ostrove nad Ohří v Čechách. Po deportácii sudetských Nemcov nemal kto v tejto vyľudnenej oblasti západných Čiech pracovať a dolovať uránovú rudu, a preto si československý totalitný režim zabezpečil pracovnú silu odsúdením vlastných občanov vo vymyslených, zmanipulovaných monster-procesoch.
Ktorými neslávne známymi komunistickými zariadeniami okrem Jáchymova si ešte musel prejsť?
Ešte v roku 1953 ho presunuli do novozaloženého nápravno-pracovného tábora Bytíz na Příbramsku, v stredných Čechách, kde sa v tomto období taktiež rozbiehala ťažba uránovej rudy. V roku 1958 Jána obvinili, že organizoval propagáciu vytvorenia samostatného slovenského štátu v tábore Bytíz. Preto ho vzali do Prahy Ruzyne, kde bol väčšinu času na samotke.
Za ilegálnu činnosť ho odsúdili na rok väzby navyše, a preto sa naňho nevzťahovala ani prezidentská amnestia v roku 1960. Z Ruzyne šiel do Valdíc, kde získal posudok „Zarytý nepriateľ ľudovodemokratického zriadenia“. Po krátkom pobyte vo Valdiciach sa dostáva na Pankrác do Prahy. Tam naplno prepuknú problémy so srdcom, ku ktorým sa pridajú aj ťažkosti so žalúdkom a z nemocnice ho nakoniec eskortovali na Slovensko do Ilavy.
V Jáchymovských uránových baniach bol v čase, keď tam boli aj saleziáni Titus Zeman a Anton Srholec. Prichádzali do kontaktu?
Pravdepodobne sa Ján Havlík a Titus Zeman osobne nestretli, hoci mohli byť aj v jednom tábore, a to preto, že Ján tam bol veľmi krátko. Už v roku 1953 ho presunuli do tábora Bytíz. Anton Srholec bol s Jánom v jednej pracovnej skupine spolu s Hieronymom Mokrohájskym, čo sa odzrkadlilo aj v dielach Oceľové srdcia a Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov.
Titusa Zemana, ktorého zdravie bolo podlomené už vo väzení, aparátčici radšej prepustili domov, aby im nezahynul priamo vo výkone trestu, inak by bolo príliš okaté, že ho vlastne umučili. Bol s týmto zámerom predčasne prepustený z väzenia domov aj Havlík?
Začiatkom roku 1955 sa Jánovi Havlíkovi stal pracovný úraz, roztrhnutie väzu pravého členku. Po neúspešnom preliečovaní v táborovej ošetrovni a po objavení sa ďalších zdravotných komplikácií, ho 8. februára 1955 previezli do väzenskej nemocnice v Prahe – Pankráci. Po preliečení sa vracia späť do tábora Bytíz. V Prahe na Pankráci, ako som už spomínal, prepukli srdcové aj žalúdočné problémy. Ján začína putovať po nemocniciach, ošetrovniach, ale žiadna diagnóza nie je dostatočná na to, aby mohol byť predčasne prepustený. Na slobodu sa dostane až 29. októbra 1962, keď opustí brány väznice v Ilave. Uplynulo jedenásť rokov od zatknutia v Nitre. Odsedel si teda celý trest odňatia slobody.
Ako žil posledné roky a ako zomrel?
Po návrate z väzenia býval u rodičov v rodnej obci Vlčkovany, ktorú medzičasom zlúčili s Vidovanmi a premenovali na Dubovce. Priznali mu dôchodok najprv 407 Kčs, ktorý mu bol však znížený na 300 korún. Bol vážne chorý na srdce, operácia sa nemohla uskutočniť pre opuchy dolných končatín. Chcel sa zamestnať, ale nemohol pre chatrné zdravie. Hospitalizovali ho v nemocnici v Skalici, stav sa mu vďaka tomu trošku zlepšil, ale postupne nemohol chodiť ani na dlhšie prechádzky, tak len býval v pokojovom režime doma. Veľa čítal a modlil sa. Nikdy sa neponosoval na svojich mučiteľov, neprajníkov ani na svoj zdravotný stav. Nakoniec 27. decembra 1965 v tichosti v Skalici zomrel.
Proces beatifikácie sa začal už pred desiatimi rokmi, prvá, diecézna fáza sa skončila pred piatimi rokmi. Ako a pred kým sa vlastne dokazuje mučeníctvo?
Proces blahorečenia má charakter súdneho procesu, kde sa zbierajú dôkazy v prospech i proti povesti mučeníctva Božieho služobníka. Tento proces vždy niekto iniciuje, je to buď súkromná, alebo právnická osoba. V prípade Jána Havlíka takzvaným aktorom procesu bola Misijná spoločnosť svätého Vincenta de Paul a obec Dubovce, v danej dobe zastúpená starostkou Danou Mikulovou a vicestarostkou Katarínou Ondrušovou.
Aktori preberajú morálnu a ekonomickú zodpovednosť za proces v diecéznej a následne rímskej fáze. V dokumente Sanctorum mater sa píše, že proces blahorečenia a svätorečenia sa týka katolíka, ktorý v živote, vo svojej smrti i po smrti mal povesť svätosti, hrdinsky žil všetky kresťanské čnosti; alebo sa teší povesti mučeníctva, pretože nasledovaním Ježiša Krista zblízka obetoval svoj život v akte mučeníctva. Diecézny biskup, na území ktorého Boží služobník zomrel, ustanoví tribunál a menuje dekrétom členov komisie, ktorí budú skúmať historické pramene týkajúce sa kauzy. Rehoľu v procese zastupuje generálny postulátor, ktorého na území, kde prebieha diecézna fáza, zastupuje vicepostulátor. On tiež koordinuje práce a informuje generálneho postulátora o ich priebehu.
Štátni prokurátori majú pri veľkých kauzách nezriedka spisy, ktoré majú niekoľko tisíc strán. Tie potom vláčia na súd na veľkých vozíkoch. Ako vyzerá „dôkazný materiál“ pri blahorečení? Je to podobné?
V procese sa zozbierajú všetky písomné i ústne svedectvá, ktoré sa stanú súčasťou záverečného spisu. Nič sa nesmie zamlčať, prifarbiť, skartovať, čo by bolo v neprospech – preto na tom nepracuje jedna osoba, ale nestranní odborníci, ktorí za svoju prácu ručia. Historické pramene sa musia prepísať do elektronickej podoby a potom ich musia preložiť do niektorej zo svetových rečí. Nakoniec sa zoradia chronologicky podľa vopred pripraveného kľúča. Originál spisov je v archíve arcidiecéznej kúrie v Bratislave, kópie sa stali predmetom skúmania v rámci rímskej fázy. V prípade Jána Havlíka to bolo 2515 plus 194 strán spisu.
Pri Titusovi Zemanovi sa postulátori nebáli pomenovať aj jeho krehké chvíle slabosti, keď vraj povedal svojmu blízkemu, že ak ho budú chcieť ešte raz uväzniť, má ho radšej zabiť. Je známe, že by sa komunistom podarilo svojou krutosťou ho zlomiť alebo dosiahnuť podobný strach aj u Havlíka?
Svedectvá o Jankovi hovoria jednomyseľne, že sa nikdy neponosoval, dokonca ani vtedy, keď bol na pokraji psychického kolapsu. To je známka toho, že posolstvo Ježiša Krista o odpúšťajúcej láske ho úplne preniklo.
Inštitút svätosti, respektíve pozdvihnutia človeka na oltár, je čoraz viac spochybňovaný, dokonca nezriedka aj kresťanmi, ktorý si pod ním predstavujú akési oslavovanie mŕtveho človeka. Aj do tejto oblasti preniká svetské chápanie kultu. Prečo cirkev potrebuje svätcov?
Niekedy máme možno dojem, že svätý je len ten, kto má okolo hlavy svätožiaru, alebo koho socha je umiestnená v kostole. Ale svätých – teda dokonalých v Božích očiach je omnoho, omnoho viac. To nie sú len tí, ktorí boli povýšení na oltár. Iste sú to aj naši blízki príbuzní alebo známi, ktorí žili sväto. Ktorí síce nie sú vyhlásení cirkvou za svätých, ale sú svätí pred Bohom a už dosiahli nebo.
Tých niekoľko tisíc oficiálne cirkvou vyhlásených svätých a blahoslavených je len akoby motiváciou pre nás, aby sme sa aj my snažili o svätosť života. Lebo ako nás učí Katechizmus katolíckej Cirkvi – všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.
Všetci sú povolaní k svätosti. Cirkev sa zveľaďuje, rastie a rozvíja svätosťou svojich veriacich. Cirkev nie je len nejaká inštitúcia. Cirkev je živý organizmus, to sme my, všetci pokrstení, ktorí potrebujeme aj povzbudenie a inšpiráciu. A preto potrebujeme svätých. Aby sme sa od nich učili, ako zvládať rôzne situácie v živote tak, aby sme obstáli pred sebou, pred druhými i pred Bohom. A aby sme na ich orodovanie a príhovor dosiahli to, čo pre náš z Božieho pohľadu úspešný život aj naozaj potrebujeme.
Čo je to blahorečenie
Blahorečenie je v Rímskokatolíckej cirkvi jedným z prvých stupňov v procese k svätorečeniu. Beatifikácia znamená vyhlásiť toho, koho doteraz nazývali Boží služobník alebo ctihodný, za blahoslaveného.
Je to akt, ktorým – po uskutočnení predpísaného procesu – pápež dovolí, aby sa Božiemu služobníkovi preukazoval verejný cirkevný kult, na istom území a predpísanými spôsobmi, napr. v diecéze, ktorá proces viedla, alebo aj v celom národe, do ktorého Boží služobník patril, alebo v určitej skupine veriacich, napr. v reholi.
V súčasnosti prebiehajú na Slovensku aj ďalšie procesy, ide o prípad konvertitov zo židovstva Františka a Tomáša Munkovcov, redemptoristu Jána Mastiliaka, bosého augustiniána Andreja Chmeľa, kňaza Alfonza Paulena či biskupov Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku.
Po roku 2000 boli u nás blahorečení okrem Titusa Zemana a Anny Kolesárovej aj biskup Pavel Peter Gojdič, kňaz z rehole redemptoristov Metod Dominik Trčka, rehoľná sestra Zdenka Schelingová a biskup Vasiľ Hopko.