Provinciál vincentínov o blahoslavenom bratovi Havlíkovi: Janko sa na svojich mučiteľov neponosoval ani na pokraji psychického kolapsu

Cirkev oficiálne uznala ďalšieho svedka viery, prenasledovaného totalitným režimom. Po Anne Kolesárovej a Titusovi Zemanovi bude mať Slovensko po piatich rokoch ďalšieho blahoslaveného. Stane sa ním vincentínsky bohoslovec-seminarista Ján Havlík, ktorý vo veku 37 rokov zomrel na následky krutého mučenia v komunistických táboroch a väzniciach, v ktorých strávil jedenásť rokov života. Totalitný režim ho väznil už od študijných čias.

V týchto dňoch je to presne 58 rokov, čo Ján Havlík 27. decembra 1965 zomrel na ulici. Štandard prináša rozhovor o blahorečení vincentína Jána Havlíka s provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul pátrom Tomášom Brezánim.

Cirkev na Slovensku a zvlášť rehoľa vincentínov dostala krátko pre Vianocami vzácny dar v podobe pápežovho schválenia takzvaného dekrétu o mučeníctve vášho spolubrata Jána Havlíka. Dekrét hovorí o tom, že zomrel in odium fidei, teda bol zabitý z nenávisti k viere. Čo tento pojem znamená?

Proces blahorečenia sa môže uberať iba dvoma smermi: buď ide po línii hrdinského stupňa čností, alebo po línii mučeníctva. V prípade Jána Havlíka sa proces uberal po línii dokazovania materiálneho a formálneho mučeníctva, teda že Ján Havlík bol zadržaný, odsúdený a väznený z nenávisti voči katolíckej viere, čiže in odium fidei, bol mučený z toho istého motívu a nakoniec na následky neľudského zaobchádzania aj zomrel.

Pre širšie komunity je meno tohto hrdinu, ktorý by mal byť aj pre sekulárny svet súčasťou disentu v boji proti totalite, neznáme. Prekvapilo aj katolíkov, ktorí nepoznali jeho príbeh. Ako sa však jeho meno vníma vo vašej reholi?

O Jankovi Havlíkovi, rodákovi z Vlčkovian, seminaristovi misijnej spoločnosti, o ktorom Anton Srholec píše v knihe Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov a o ktorom jeho rodný brat Anton vydal svedectvo v knihe Lásku nemožno umlčať, sme počuli aj zo svedectiev našich starších spolubratov, zvlášť pátra Štefana Krištína. Po revolúcii a po otvorení archívov nám dali za pravdu aj spisy vyšetrovateľov, sudcov a lekárov, že medzi nami žil dvojnásobný mučeník pre vieru. No a postupne sa jeho úcta medzi nami šírila, začala sa diecézna fáza procesu, vydávali sa knihy, organizovali akcie. Myslím, že už teraz je Janko známy medzi mnohými spolubratmi aj za hranicami Slovenska.

Mohlo by vás zaujímať

KresťanstvoFrantišek uznal mučeníkom Slováka Jána Havlíka, obeť komunistického režimu

Predstavme si najprv v krátkosti jeho príbeh…

Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch neďaleko Skalice, ako najstarší zo štyroch detí. Rodina bola veľmi chudobná. Jeho rodičia boli veriaci ľudia, ovplyvnila ho aj jeho teta Angela, ktorá bola sestrou vincentkou. Janko bol mladý, športovo založený človek, ktorý už od malička chodil osem kilometrov pešo do školy v Holíči.

V roku 1943 sa v Banskej Bystrici stal žiakom apoštolskej školy Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Pri povstaní v auguste 1944 žiakov najprv premiestnili do Trnavy, potom odišli domov. Po skončení vojny sa Janko vrátil do Banskej Bystrice, aby štúdium dokončil. V máji 1949 zložil maturitu.

O rok neskôr, v máji 1950, Havlíka spolu s ostatnými novicmi násilne odviezli z apoštolskej školy do „preškoľovacieho ústavu“ v obci Kostolná pri Trenčíne. Nasledovali nútené práce pri stavbe Priehrady mládeže v Nosiciach, kde musel zostať do augusta 1950. Našiel si potom podnájom v Nitre a popri zamestnaní pokračoval v štúdiu teológie.

Dňa 29. októbra 1951 vtrhli do podnájmu ozbrojené sily ŠtB, Havlíka a jeho spolubývajúceho zatkli. Vo vyšetrovacej väzbe, kde ho podrobili mučeniu, zostal 15 mesiacov. Vo februári 1953 ho v Nitre v rámci procesu Štefan Krištín a spol. odsúdili za vlastizradu na 10 rokov väzenia. Previezli ho do pracovného tábora Rovnosť u Jáchymova, kde pracoval v uránových baniach.

Na konci leta 1958 ho obžalovali druhýkrát, pre misijnú službu spoluväzňom. Čakala ho vyšetrovacia väzba v Ruzyni, kde ho podrobili ťažkej psychickej tyranii, takzvanému „mučeniu v bielych rukavičkách“. Pri súdnom procese mu trest navýšili o ďalší rok. Jeho zdravotný stav bol však už v roku 1960 natoľko zlý, že ho museli previezť do väzenskej nemocnice vo Valdiciach. Po niekoľkých mesiacoch ho premiestnili do väzenskej nemocnice v Ilave.

V októbri 1962 ho síce prepustili na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i psychické stresy. Zomrel na Vianoce v roku 1965 vo veku 37 rokov na následky neľudského zaobchádzania.

Počas štúdií v Banskej Bystrici, keď ho odvliekli do spomínaného „preškolovacieho ústavu“, sa začalo prenasledovanie. Ako a kto ich tam „prevychovával“?